Začalo sa to tým, že chcel byť frajer. Dizajnér MAROŠ SCHMIDT si pred pár rokmi kúpil auto z roku 1964. Vtedy ešte netušil, že sa jeho záľuba zbierania starých vecí a pestovanie imidžu retročloveka rozrastie do cieľavedomej výskumnej činnosti. Dnes má združenie Ostblok, ktoré založil vlani s Majom Lukáčom a Klárou Prešnajderovou, zmapovaných asi osemsto predmetov vyrobených v Československu od roku 1945. Postupne pátra po ich autoroch a skladá ich príbehy s nálepkou made in Czechoslovakia.
Keď prídete na výstavu Múzeum dizajnu, prosím, ktorú pred pár dňami otvorili v Hurbanových kasárňach v Bratislave, možno si po prvom pohľade s ľahkým opovrhnutím poviete: čo je to za galériu, veď tieto veci máme aj doma!
„Niektorí si to tak aj možno vraveli, no neskôr si uvedomili, že to predsa vôbec nie je zlé, mať doma niečo, čo je aj v galérii,“ hovorí s nadhľadom jeden z kurátorov Maroš Schmidt.
Byť doma a cítiť sa ako v múzeu a byť v skutočnom múzeu má však jeden podstatný rozdiel. Tu sa o starých televízoroch, gramofónoch, rádiách, telefónoch, plagátoch či písacích strojoch dozviete všakovaké veci.
Tak napríklad – viete prečo boli ulice Vrábeľ obsypané gramofónovými ihlami? Alebo aký nešťastný osud postihol „videosystém budúcnosti“ Video 2000 Tesla?
Za krásnymi, no často aj smutnými príbehmi starých vecí stojí poctivý výskum. A ten sa, ako iné veľké veci, začal celkom nenápadne.
Štýl: retro
„Mal som dvadsaťjeden rokov a chcel som auto. Nie však hocijaké – chcel som niečo kvalitné, lacné a štýlové. Chcel som byť frajer, aby sa za mnou ľudia otáčali na ulici, ale zároveň som za to auto nemohol zaplatiť viac ako desaťtisíc korún,“ hovorí Maroš Schmidt. Voľba padla na Renault 8 z roku 1964.
Staré veci ho bavili vždy. Pamätal si ich najmä z domu svojich starých rodičov, kde boli na povale poukladané výrobky Tesla z 50. a 60. rokov. Písal starým perom, nosil staré primky a bizarné košele.
S autom začal chodiť na zrazy podobných nadšencov a postupne si zháňal veci, s ktorými ľudia žili v čase, keď bol Renault 8 ikonou zahraničného dovozu.
„Od starších som sa na stretnutiach začal o tých veciach dozvedať neuveriteľné príbehy, postupne som aj ja začal o nich rozprávať a presviedčať ľudí, že staré veci sú super,“ vraví Schmidt.
V roku 2006 si vyhliadol skvelý priestor v krásnej secesnej budove z roku 1906, ktorá patrí Ústavu normálnej a patologickej fyziológie SAV v centre mesta. Ústav mu vyšiel v ústrety a v jeho útrobách vznikol Barus Rattus – retropriestor zariadený starými vecami, určený na prednášky a diskusie, v ktorých sa spája vedecké a umelecké prostredie.
Maroš Schmidt v priestoroch výstavy Múzeum dizajnu, prosím v Satelite.
Veci z ostbloku
Starých vecí a ich príbehov začalo Schmidtovi pribúdať. Barus Rattus sa plnil a on sa rozhodol, že ich daruje Slovenskému centru dizajnu, ktoré sa v tom čase snažilo získať štatút zbierkotvornej inštitúcie, čo smerovalo k jedinému – založeniu skutočného múzea dizajnu.
Schmidtov kamarát Majo Lukáč mu však povedal, že by bola škoda len tak ich darovať. Mal skúsenosti s produktovou fotografiou, a tak sa rozhodli, že ich najprv dobre odfotia a vytvoria akúsi databázu.
„Vtedy vznikol aj náš neskorší názov. Majo raz niekde povedal – veď my fotíme veci z ostbloku. Ja som sa chytil a vravím – to je ono – Ostblok!“ vysvetľuje Schmidt. Všetko sa rýchlo pohlo dopredu. Prizvali k sebe Kláru Prešnajderovú a vlani založili občianske združenie Ostblok.
Predmety začali vyhľadávať cielene, pátrali po knižniciach a časopisoch, sústredili sa na konkrétne závody a autorov. Prehľadávali aukcie, blšáky, internetové fóra aj smetiská. „Išlo to ľahko – vytlačil som si povolenie odnášať veci zo zberného dvora a riaditeľ mi to podpísal. Dokonca aj zamestnanci boli mojej aktivite naklonení,“ rozpráva Schmidt.
Do všetkého dávali vlastné peniaze, predmety potom vyčistili, odfotili a venovali ušľachtilej myšlienke budúceho múzeu dizajnu.
„Naším cieľom je komplexne zmapovať dejiny československého dizajnu od roku 1945 do 1992. Aby to však bolo jasné, budúce múzeum nie je nijako limitované práve týmto obdobím. Ostblok je apolitická organizácia a na všetky súvislosti sa pozeráme triezvo,“ vysvetľuje Schmidt, aby nedošlo k nedorozumeniam na politickej úrovni.
Ostblok sa postaral aj o inštaláciu výstavy. Nebola drahá - starý nábytok zo smetiska stačilo vyčistiť a natrieť farbou.
Svetová úroveň
Pri tom však treba dodať podstatnú vec – „Ak sa pozrieme na špecifikum tej doby, krutej a v mnohom obmedzujúcej, ale aj na masívnu industrializáciu našej krajiny a súperenie medzi Východom a Západom, rozdelených železnou oponou, tak práve v Československu sa v tom období podarilo vyprodukovať také obrovské množstvo rozličných výrobkov, že to na svete skutočne nemá obdobu. Samozrejme – ich kvalita bola rôznorodá, ale popri slabších produktoch tu vznikali aj výrobky, ktoré dosiahli svetovú úroveň,“ zdôrazňuje Schmidt.
Skúmanie podmienok a vzniku vecí s nálepkou made in Czechoslovakia považuje za krásnu detektívku. „Mám tú česť rozprávať sa s ľuďmi, ktorí si veľa pamätajú, dizajnérmi a konštruktérmi, ktorí majú pocit, že sa na nich úplne zabudlo. Naša iniciatíva ich veľmi teší a dávajú mi energiu, aby som pokračoval,“ vraví.
Mnohí si podľa neho mysleli, že v deväťdesiatych rokoch budeme pokračovať – vyvážať a ohurovať svet našimi výrobkami. „Československo sa vždy vedelo dostať s výrobkami na zahraničný trh, či už to bolo v rámci propagandy, alebo súperenia – vysávače išli do Fínska, tranzistory do Rakúska a Nemecka, gramofóny do Ameriky, do Británie sme vyvážali aj Škodu 105 v tom najlepšom vybavení, hoci tam to bol automobil nižšej triedy. Nečakali sme však, že police s dizajnom 90. rokov budú v múzeu dizajnu poloprázdne,“ hovorí Schmidt.
Práca Ostbloku by tak mala byť aj inšpiráciou pre dnešné podniky a dizajnérov. „Šikovných ľudí aj škôl tu máme dostatok na to, aby sme neboli iba krajinou montážnych hál, ale aby tie podniky mohli mať aj výskumno-vývojové pracoviská.“
Písací stroj Consul má tiež svoj príbeh - prečítajte si ho nižšie.
Škaredé, ale dobré
Medzi diskusnými príspevkami si už Maroš Schmidt našiel aj názor, že sme vlastne vždy boli iba montážnou halou a všetky návrhy robili Česi. „To je úplná hlúposť a neznalosť. Aj preto je dôležité skúmať dejiny nášho dizajnu. Česi sú vo výskume vlastných dizajnérskych dejín popredu. Majú zmapovaných autorov, podniky aj výrobky. Umeleckopriemyselné múzeá sú po celej krajine. Aj my sme však mali produktívnych dizajnérov a konštruktérov. Napríklad Ján Vikrut je typickým príkladom dizajnéra, ktorý išiel v roku 1975 na voľnú nohu, interne robil pre Vráble, externe pre Teslu, Litovel, Deliciu a nikto mu to ako Slovákovi nezazlieval. Keď sa v 50. a 60. rokoch začalo s industrializáciou krajiny, nevznikali tu iba montážne haly, niekoľko podnikov sem úplne presunulo výrobu a na ich produktoch pracovali aj slovenskí konštruktéri a autori výtvarných návrhov,“ objasňuje situáciu.
Najmä po výtvarnej stránke sme našimi výrobkami dosahovali svetovú úroveň. Fakt je, že keď si dnes na blšáku kúpite veci, povedzme, zo 60. či 80. rokov, stále sú niektoré z nich funkčné.
„Tie z 80. rokov sa mi veľmi nepáčia, ale majú skvelé príbehy, ktoré sa dozvedám od ich autorov – napríklad, že nejaká časť produktu vyzerá zle iba preto, lebo tak to požadoval nejaký namosúrený námestník alebo sa vhodné súčiastky dali objednať iba z Japonska, a to sa, samozrejme, nesmelo. Môj vzťah k niektorým výrobkom je, ako keď sa kamarátite s niekým, kto vyzerá hrozne, no je skvelý človek, veľa toho prežil a vám ani nenapadne premýšľať nad tým, ako vyzerá, skrátka ho máte radi,“ vysvetľuje Schmidt.
Cieľová stanica
Skúmanie Ostbloku je limitované časom aj množstvom výrobkov a preto je jasné, že nebude jestvovať večne. „To ani nie je naším cieľom, tým je súborná kniha a internetová databáza produktov vyrobených v Československu so všetkými informáciami, ktoré o nich dokážeme zistiť,“ hovorí Schmidt.
Nie sú však sami, zbieraniu a pátraniu po dejinách dizajnu sa dlhodobo venujú aj Ľubomír Longauer, Tibor Uhrín, Zdeno Kolesár, Lukáš Jablonovský a mnohí ďalší aj v rámci Slovenského centra dizajnu a združenia 84 (Priatelia múzea dizajnu).
Ostblok má v pláne aj prednášky po Slovensku, v rámci ktorých by vozil predmety na miesta, kde sa kedysi vyrábali v dnes už zaniknutých či transformovaných podnikoch. A ak by sa k vám nedostali, stačí prísť do Hurbanových kasární, kde potrvá výstava „Múzeum dizajnu, prosím“ do 1. mája.
Z výstavy Múzeum dizajnu, prosím, ktorá je v Hurbanových kasárňach v Bratislave.
Príbehy vecí z Ostbloku
Videorekordér Tesla Avex VM6465 (1987 – 1990)
Monofónny štvorhlavový videorekordér Tesla Avex VM6465 je prvý československý videorekordér. Prvé kusy boli montované z dovezených komponentov značky Philips v rámci licenčnej výroby. Od roku 1987 sa vyrábal pod značkou Tesla Avex v Bratislave, po roku 1989 už len pod značkou Avex, a. s. Výroba trvala do roku 1990. Video sa dá ovládať aj pomocou ovládača k televízoru Tesla Orava Color 428.
Zaujímavou výhodou videorekordéra bola možnosť kopírovania zakódovaných videokaziet vďaka jednosmernému kolektorovému motoru, ktorý poháňal rotačné hlavy a nedokázal reagovať na pridané rušivé impulzy v synchronizačnej zmesi kódovaných videokaziet. Aj preto sa stal povinným vybavením československých videopirátov. Maloobchodná cena videorekordéra bola 19 800 Kčs.
Stolové stereofónne gramorádio Tesla 1037A, Moderato (1983 – 1985)
Moderato je nástupcom gramorádia Synkopa. Keď musel autor dizajnu Tesly Synkopa Pavol Thurzo nastúpiť na povinnú vojenskú službu, redizajnu gramorádia sa ujal jeho kolega z Tesly Bratislava Peter Kramár. Asymetricky umiestnený kryt gramofónovej časti presunul do stredu prístroja a namiesto posuvných potenciometrov, ktoré boli náchylné na ulomenie, navrhol praktické otočné. Gramorádio má vynikajúcu kvalitu zvukovej reprodukcie. Pavol Thurzo je aj autorom dizajnu typických dierovaných, drevených reproduktorov, ktoré boli dodávané ku gramorádiám Synkopa, Moderato aj Sextet. Ich plastová mriežka, ktorá bola v hornej tretine rozdelená prelisom, mala opticky oddeľovať výškový a hĺbkotónový reproduktor. Povrávalo sa, že toto rozdelenie je urobené podľa princípu zlatého rezu.
Kufríkový cestovný písací stroj Consul 231.2 (Brigitte) (1964)
Písacie stroje zo Zbrojovky Brno boli známe svojou spoľahlivosťou už od roku 1932, keď fabrika získala licenciu na výrobu strojov Remington. V roku 1949 vyrábala prvý písací stroj vlastného vývoja Zeta 1501. V roku 1952 zaviedla Zbrojovka Brno značku Consul. Jedným z najobľúbenejších Consulov bol kufríkový typ 231.2, exportovaný do zahraničia aj pod menom Brigitte. Slovenský dramaturg, cestovateľ, rozprávač a spisovateľ Boris Filan dostal od svojho otca k 15. narodeninám tento písací stroj. Písal na ňom, až kým neprešiel k písaniu na počítači. Mnohé zo slávnych textov skupiny Elán alebo Prúdy vznikli práve na tomto vystavenom exponáte.
Malý tranzistorový rádioprijímač Tesla Puk (1976 - 1979)
V roku 1976 prišla objednávka od Miloslava Pipku z Prahy na zaujímavý produkt pre blížiace sa 45. majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji, ktoré sa uskutočnili 26. 4. – 14. 5. 1978 v Prahe. V Tesle Bratislava navrhli minirádioprijímač v tvare a rozmeroch hokejového puku so zabudovaným reproduktorom, možnosťou regulácie úrovne hlasitosti a ladenia. Dizajn realizoval šéfdizajnér Tesly Bratislava Pavol Thurzo. Potlač puku obsahovala logo hokejového šampionátu. Pôvodne mal byť Puk iba reklamný darček, ale ukázalo sa, že je to populárny rádioprijímač a začal sa predávať. K majstrovskému titulu nám však nepomohol. Vyhrala reprezentácia ZSSR. ČSSR skončilo na druhom mieste, tretia bola Kanada. Typ 2715B-1s inovovanou potlačou a v pestrých farebných variáciách sa vyrábal ešte dlhé roky po majstrovstvách sveta.
Kľukový gramofón Tesla Supralion GP 02 (1953)
Kľukový gramofón GP 02 sleduje dizajnovú líniu slávneho anglického vzoru His Masters Voice. Vyrábal sa v drevenom kufríku v rôznych farebných vyhotoveniach a kombináciách od konca štyridsiatych rokov až do rokov šesťdesiatych. Počas produkcie Supralionu v závode Tesla Vráble boli ulice mestečka obsypané gramofónovými ihlami. Bežná kovová ihla mala svoje ideálne vlastnosti pre zvukový prenos iba niekoľko minút prehrávania. Po každej pesničke - strane šelakovej gramoplatne, ktorá sa otáčala rýchlosťou 78 otáčok za minútu, bolo nutné ihlu vymeniť. Existovali aj špeciálne (kalené) ihly pre 16 prehratí. Aj preto boli ulice plné použitých gramoihiel a bicykle mali vo Vrábľoch pravidelne defekty. Po skončení výroby si z prebytočných gramokufríkov vraj miestne futbalové družstvo urobilo kufríky na futbalové dresy.
Viac o Ostbloku nájdete na ich facebookovej stránke - tu.
Ostblok
