KNIHA TÝŽDŇA / O DIVADLE
Súbor textov Václava Havla venovaných problematike divadla obsahuje novinové články, recenzie, medailóny, komentáre k vlastným hrám, eseje, korešpondenciu, prejavy, príspevky do zborníkov a spomienky
Keď som vzal do rúk sedemstostranovú knihu O divadle (editorka Anna Freimanová, vydala Knihovna Václava Havla), vynoril sa mi v pamäti fascinujúci predvianočný večer v roku 1963 v pražskom Divadle Na zábradlí. Hrala sa druhá či tretia repríza hry mladého dramatika Václava Havla Záhradná slávnosť v réžii Otomara Krejču. Dovtedy čosi nevídané. Nijaký psychologický realizmus. Absurdný jazyk úradníkov absurdných inštitúcií. Čosi veľmi povedomé a zároveň groteskné. Zábavné a popritom stiesňujúce. A presné! Obecenstvo žaslo a bavilo sa ako v bludisku krivých zrkadiel odrážajúcich realitu, ktorá nás obklopovala.
Absurdné je normálne
O rok nasledoval Jarryho Kráľ Ubu v Grossmanovej réžii, vzápätí Havlovo Vyrozumenie a v ďalšej sezóne Kafkov Proces. Zrodilo sa divadlo, ktoré presne a s originálnou scénickou fantáziou zobrazovalo svet, v ktorom sme žili. Divadlo Na zábradlí, jeho dramaturg a kmeňový autor Havel a režisér Grossman hosťovali v európskych divadelných metropolách. Nie dlho. Všetka sláva zhasla po auguste 1968 – Havel i Grossman boli z divadla vypudení, Havlove hry zakázané, veľká éra malého divadla sa v okupovanom a „znormalizovanom“ Československu skončila.
S dramatikom Havlom na scéne – teda s jeho jednoaktovkami Audiencia, Vernisáž a Protest – som sa opäť stretol až vo Varšave. Na prelome novembra a decembra 1981 iniciovali Poľsko-československá Solidarita, Charta 77 a Solidarnosć premiéru troch Havlových jednoaktoviek v preklade Andrzeja Jagodzinského na Malej scéne Teatra Powszechnego v réžii Feliksa Falka. Atmosféra v divadle – tak ako v celej Varšave aj v Poľsku – bola úžasná. Autor, samozrejme, nebol prítomný, v tom čase sedel v Československu vo väzení.
O niekoľko dní bolo v Poľsku vyhlásené stanné právo. Vojenský puč generála Jaruzelského. Divadlo sa skončilo, vystriedali ho tanky. Nepremávali vlaky, nelietali lietadlá, nefungovali telefóny, hranice boli zavreté. A televízni redaktori hlásili správy navlečení do vojenských uniforiem. Skutočnosť tromfla absurditu Havlových hier.
Český dramatik Karel Steigerwald to vystihol stručne: „Havel ma naučil hneď po Kafkovi, že absurdné je normálne, bohužiaľ.“
Nekompromisný ortieľ nad vlastnou hrou
Na tom výroku nie je nič čudné, keď si spolu s Havlom zrekapitulujete jeho vlastný životopis zhrnutý v stati Autoportrét. Ten nenápadný chlapík to tam stručne sformuloval v čase, keď sa zo stavača kulís a osvetľovača stal významný dramatik: „Keď okolie prijíma spisovateľa vážnejšie než on sám seba, je to znak zdravej situácie. Keď však, naopak, začne spisovateľ brať sám seba vážnejšie, než ho prijíma jeho okolie, je to neklamný signál jeho blížiaceho sa úpadku...“ A režisér Grossman – Havlov spolupútnik – ho dopĺňa: „Kto sa berie príliš vážne, ten sa vždy vystavuje nebezpečenstvu, že bude na smiech. Kto sa dokáže vysmiať sám sebe, smiešnosť neriskuje.“
Václav Havel toto krédo napokon sám – a to treba oceniť – bolestne naplnil, keď sa v nezvyčajne siahodlhej sebaobrane snažil obhájiť svoju neveľmi vydarenú hru Sprisahanci. Márne. A napokon – po odstupe času – vyslovuje nekompromisný ortieľ: „Pri Sprisahancoch sa mi proste stalo to, čo sa stáva v okamihoch, keď si autor príliš uvedomuje, že stojí na rozcestí; ochromený vedomím zásadného významu, ktorý táto hra pre mňa má, priviedol som napokon na svet mŕtve dieťa.“
Vynikajúci divadelný teoretik a dramaturg Zdeněk Hořínek v doslove s jemnou iróniou výstižne napísal: „Bez preháňania možno povedať, že najdôkladnejším a najdômyselnejším interpretom Havlovej tvorby je Havel sám.“
A nebol by Havel iba Havlom - dramatikom, keby sa nevyjadril aj ako Havel - politik: „Je veľký rozdiel medzi divadlom ako umeleckým žánrom a divadelnou dimenziou politiky. Bláznivé predstavenie nejakých fanatikov patrí k pluralite kultúry, nikoho priveľmi neohrozuje, ba skôr naopak: pluralitu potvrdzuje a tak spoluvytvára priestor slobody. Bláznivé predstavenie fanatických politikov však môže uvrhnúť do nekonečného nešťastia milióny ľudí.“
Ďalšie knihy
Hry 1, 2, 3
Větrné mlýny, 2011
V brnianskom vydavateľstve Větrné mlýny vyšli v troch zväzkoch všetky hry Václava Havla. Prvý zväzok obsahuje štvoricu hier, ktoré mali to šťastie a mohli mať svoju oficiálnu svetovú premiéru na doskách českých divadiel. Prvé tri — Zahradní slavnost, Vyrozumění a Ztíženou možnost soustředění — napísal Havel pre „svoje“ Divadlo Na zábradlí. Tu od roku 1960 do jari 1968, najprv ako javiskový technik, neskôr dramaturg a nakoniec asistent réžie, pracoval. Tu slávna trojica hier mala premiéry a tu boli položené základy svetovej slávy dramatika Václava Havla. O štyri desiatky rokov neskôr, v máji 2008, bol v divadle Archa premiérovaný posledný Havlov divadelný kus Odcházení. Päť rokov po tom, ako sa skončilo Havlovo štrnásťročné pôsobenie vo funkcii prezidenta republiky.
Druhý diel vydania zahŕňa osem hier, napísaných medzi rokmi 1960 a 1988, pod jeho menom však nesmeli byť oficiálne premiérované v žiadnom z českých alebo slovenských divadiel. Pred rokom 1989 bola u nás v skrátenom znení a bez autorovho mena uvedená (21. 10. 1988) len „historická meditácia“ Zítra to spustíme. Ostatné tu uverejnené hry, okrem až v roku 2000 inscenovanej jednoaktovej tragédie Rodinný večer a „ineditne“ Andrejom Krobom uvedené Žebrácké opery (1. 11. 1975 v hostinci U Čelikovských), svoje prvé uvedenia absolvovali mimo hraníc Československa. Sprisahanci v NSR, Horský hotel v Rakúsku, rovnako ako prvá a druhá zo série troch „veľkých hier“ osemdesiatych rokov Largo desolato a Pokoušení, posledná z tejto trojice celovečerných hier Asanace potom vo Švajčiarsku, 54 dní pred novembrom 1989.
Tretí zväzok uzatvára šestica jednoaktoviek. Dodnes jedinú rozhlasovú hru Anděl strážný, ktorej hlavná postava, spisovateľ Vavák, už zreteľne nesie rysy neskoršieho Havlovho alter ega Ferdinanda Vaňka, napísal autor v roku 1968. Z rovnakého obdobia pochádza i jediná jeho televízna hra, jednoaktová komédia Motýl na anténě. Ďalšie tu uverejnené jednoaktovky sú inšpirované skúsenosťou zakázaného autora zo sedemdesiatych rokov, prvé dve "vaňkovky" Audience a Vernisáž napísal Havel v roku 1975, o tri roky neskôr potom Protest. Zväzok sa končí Chybou z roku 1983, miniatúrou napísanou po odmlke vynútenej štvorročným pobytom autora vo väzení, ktorým je tematicky inšpirovaná.
