Presne pred rokom otvorili v Slovenskej národnej galérii výstavu Prerušená pieseň, ktorej súčasťou bola aj štyriapolmetrová Stalinova socha, vystavená vo verejnom priestore pri vchode do galérie.
„Prišiel nejaký mladý na bicykli, oblial to a išiel preč.“ Tak znelo podľa publicistu a prekladateľa Martina Kleina vyhodnotenie záznamu bezpečnostnej kamery, ktorá vlani v lete nasnímala čin neznámeho človeka, ako červenou farbou polieva štyriapolmetrovú sochu Stalina pred Slovenskou národnou galériou.
V nej prebiehala tematická výstava Prerušená pieseň, ospevovaná i ostro kritizovaná, ktorej témou bolo umenie socialistického realizmu 1948 - 1956. A práve nadživotná bronzová Stalinova socha ako súčasť expozície predstavovala neuralgický bod celej výstavy už od jej otvorenia, od ktorého uplynul dnes presne rok.
Tri pokusy
Galéria vo svojom vyhlásení poukázala na poškodenie historického artefaktu, fasády budovy a okolia a podala trestné oznámenie na neznámeho páchateľa. Polícia po čase zastavila vyšetrovanie a galéria ho už ďalej neiniciovala.
„Prvýkrát som mu mieril na hruď, druhý zásah bol nasmerovaný na hlavu, no netrafil som, Stalin to dostal do pleca a časť farby preletela až na budovu, čo sa mi dodatočne celkom páčilo, pretože to spojilo galériu s tou sochou. Zvyšok farby som mu potom vylial na ruky, aby ich mal krvavé,“ pokračuje Klein, ktorý sa teraz prihlásil k svojmu činu.
Zrelý šesťdesiatnik je tým „nejakým mladým na bicykli“ a tiež občanom X, ktorého v texte, uverejnenom v našom denníku v stredu 26. júna, navrhlo dvanásť slovenských osobností za kandidáta na prezidenta.
Pokojný pondelok
„Skutočne som prišiel na bicykli,“ pokračuje Martin Klein. Farbu si vybral vo Viedni, v známom obchodíku s technickými potrebami. „Presne som im opísal, na čo ju potrebujem, aby dobre držala na bronze a mala ten správny odtieň červenej. Trištvrtelitrová plechovka stála dvadsať eur.“
Akciu si naplánoval na pondelok, keď je galéria zatvorená, takže odtiaľ žiadne vyrušenie nehrozilo. „Bolo mi jedno, či ma sníma bezpečnostná kamera, mal som čiapku, tmavé okuliare, cez bradu šál. Na okolí nebol nik, len pri súsoší štúrovcov bol pripravený objednaný fotograf. Išlo to úplne bez problémov.“
Hlavným cieľom jeho činu bolo odstránenie sochy z verejného priestoru. „Myslím si (ako neveriaci), že tí ľudia, čo ho tam vystavili, nemali Boha pri sebe. Chcel som dosiahnuť, aby Stalina umiestnili dovnútra galérie, do átria.“
Od vandalizmu po oprávnený protest
Táto požiadavka zaznela aj v kunsthistorickej diskusii a v apeloch na vedenie Slovenskej národnej galérie, aby sochu začlenilo do kontextu ostatných diel v galerijnom priestore. Kým časť odbornej verejnosti vnímala poliatie sochy z tohto aspektu ako politický protest, na opačnom póle diskusie sa argumentovalo vandalizmom a poškodením umeleckého diela.
V tradičnej ankete SME o výstavu roka 2012 pridelili osobnosti kultúry Prerušenej piesni druhé miesto.
Generálna riaditeľka SNG Alexandra Kusá, ktorá bola kurátorkou výstavy Prerušená pieseň, považuje záležitosť aj po Kleinovom prihlásení sa k svojmu činu za dávno uzavretú.
„Tento pán nebol jediný,“ dodáva, „deň pred skončením výstavy oblial Stalina niekto ešte raz, bolo to však len potravinárskou farbou, takže sa mi to umývalo pomerne ľahko.“
