Začal svojím už klasickým číslom. Vyšiel sám úplne na okraj pódia, bez mikrofónu a s neozvučenou španielkou spustil Say it to me now.
Pesnička z oscarového filmu Once (2006) tentoraz nevyznela tak silno ako pred tromi rokmi v divadle Aréna. Do bratislavského Ateliéru Babylon však Glen Hansard okrem svojej kapely The Frames priviedol aj sedem ďalších muzikantov a pripravil tu oveľa dlhší večer.
Večer kontrastov
Bolo to vlastne niekoľko koncertov v jednom. Sedem stoviek divákov sa chvíľu mohlo cítiť ako v obývačke či pri táborovom ohni, kde im niekto do ucha hrá akustické pesničky, vzápätí sa dostali rovno doprostred bujarej írskej zábavy a do džezového klubu (najmä vďaka trom hráčom na dychové nástroje).
Hansard si prešiel od hrania na ulici v tínedžerskom veku cez dlhé roky statusu lokálnej hviezdy až po sošku Oscara, ktorú dostal krátko pred štyridsiatkou. Svoje publikum si vďaka tomu veľmi váži a urobí preň čokoľvek.
Neviete si predstaviť, že by odflákol koncert. Do každej sekundy ide naplno a emócie, ktoré ním lomcujú, prenáša do hudby. Vie spievať úplne jemne, no rovnako sa do hlasu oprieť tak, že si vystačí aj bez mikrofónu. Nemá toľko originálnych pesničiek ako jeho vzory Dylan či Springsteen, no už dosahuje ich koncertnú presvedčivosť a nasadenie.
Z partnerstva s Češkou Markétou Irglovou mu zostalo niekoľko najvydarenejších pesničiek aj veľmi slušná čeština, ktorou v Bratislave často vtipne komunikoval: „Jeden, dva, tži, čtyži,“ odrátal napríklad úvod Falling Slowly.
Program bol mixom pesničiek z filmu Once, kapely The Frames, jeho vlaňajšieho sólového albumu Rhythm and Repose a prišlo aj na zľudovelú nadčasovú klasiku Passing Through od Peta Seegera, do ktorej refrénu Hansard šikovne vtiahol aj publikum.
Američan a tri Slovenky
Kapela je napriek dlhšej pauze zohratá, dvojhlasy– trojhlasy nie sú žiadny problém. Oproti slovenskej premiére v roku 2010 to teraz znelo inak vďaka niekoľkým hosťom. Z nich najviac vyčnieval virtuózny trombónista Curtis Fowlkes. Je vyhľadávaný sideman, no slúži hudbe, nepredvádza prázdne technické exhibície. Nájdete ho na albumoch viacerých džezmenov alebo napríklad aj na nahrávkach Sheryl Crow. Tvár tohto charizmatického amerického šesťdesiatnika sa dala zaregistrovať aj vo filme Kansas City.
Sláčikové trio zložené z mladých Sloveniek si írski muzikanti našli sami. V každej krajine sa snažia využiť domácich hudobníkov: „Fajne sme si zahrali, parádny koncert,“ tešila sa violončelistka Ivana Zemáneková zo salónneho orchestra Afrodíté.
Už viackrát sa zdalo, že prichádza koniec, no muzikanti stále pokračovali ďalej a ďalej. V nedeľu 150 minútový koncert tak ľahko neuvidíte, rovnako často sa nestáva, že sa úplne stratí rozdiel medzi pódiom a sálou. Všetci muzikanti na čele s Hansardom na úplný záver neodišli do zákulisia, ale stále hrajúc pesničku zišli medzi ľudí a za veľkých ovácií ju dokončili až tam. Niekoľko ľudí získalo exkluzívne fotky a videá, no o to vôbec nešlo.
Bol to večer, ktorý sa oplatil zažiť. Hoci keby bol o pol hodiny kratší, bol by ešte silnejší. Samozrejme ani pasáže, keď dáva ryšavý Ír úplne voľný priechod svojim momentálnym náladám, nemusia sedieť každému. Ale väčšinu divákov dokážu strhnúť, lebo v tom necítiť žiadnu pózu, iba úprimnosť.
Glen Hansard: Na koncerte môže prísť čokoľvek - prečítajte si rozhovor
