Jeho celú verziu si môžete prečítať v pondelkovom vydaní SME alebo už teraz na webe.
Čomu sa v súčasnosti vlastne venujete?
„Zasadanie v porotách, odovzdávanie cien, účasť na festivaloch, besedy. To sú jediné povinnosti človeka, ktorý sa plánovane zbavil všetkých šoubiznisových vášní a beštiálne si užíva dôchodok. Nastáva čas venovať sa iným vášňam. Mojou je organizovanie šansónových koncertov. Klavír, spievajúci herec, violončelo, klavirista, jeden reflektor a pozorných päťdesiat divákov. Užívam si inú ’tichú radosť’.“
Ste úspešný režisér, no občas ste narazili na nepochopenie. Mrzelo vás to?
„Hrana medzi gýčovou zábavou a náročnejšou výpoveďou je veľmi ostrá, muzikál má v úväzku harmonizovať, uhládzať, páčiť sa, umožňovať oddych. Často sa dá skĺznuť na stranu lacnoty. Aj mne sa to párkrát podarilo, ale do Dunaja, do Vltavy, ba ani do rieky Nitry som sa preto nehádzal. Vždy som sa snažil, aby bol ten omyl hravý, zaujímavý, krásny a vzápätí som sa usiloval zaujať muzikálom nie až takým oddychovým. Pri Fidlikantovi na streche, Grékovi Zorbovi, Adamovi Šangalovi či Johanke z Arku sa mi to trochu podarilo. Aspoň dúfam.“
Dokázali ste sa presadiť aj v Prahe. Nestretli ste sa s prejavmi nevôle, že českých kolegov oberáte o lukratívne príležitosti?
„Nekonali sa, lebo mojimi anjelskými advokátmi boli Lucie Bílá, Jiří Korn, Bára Basiková, Petr Muk. Ale závidieť nie je čo: auto nemám, dom nevlastním, neoblieka ma Hugo Boss ani Versace. Mám však vysoký krvný tlak, cukrovku, zničený chrbát, trasúce sa ruky, a to ešte čaká doktor Alzheimer.“
Naštudovanie nového titulu zaberie mesiace. Na skúškach ste ostražitý ako jastrab, no na premiérach iba ticho načúvate v zákulisí. Nie ste zvedavý?
„Skôr som býval podobný guľovému blesku alebo brechajúcemu psovi, strážiacemu dohovorenú koncepciu. To sa striedalo s nádhernými sedeniami po skúške, na korepetíciách. Na premiére však doktor Jekyll aj mister Hyde zmiznú. Zostáva iba tiché čakanie na správy z bojiska. V hľadisku nesedím, lekári mi to zakázali a ja vždy s pôžitkom poslúchnem. V noci si pozriem doma na videu, čo sa na javisku dialo. A na druhý deň vytiahnem cukor alebo bič.“
- Divadlo ma úplne opilo už v detstve - rozšírená verzia rozhovoru
- Beďo rozjasňoval okolie. Jeho svet sa krútil okolo umenia
- Ako si ho pamätajú osobnosti
Celý život sa boríte s nadváhou. Dokážete si už odopierať dobroty, keď viete, že vám škodia?
„Blíži sa sedemdesiatka. To si už človek rozmyslí, či chce zvyšok života stráviť na reťazi diét, alebo sa odtrhne z reťaze a žije iba pár chvíľ, ale naplno! Zvykol som si na poslušné počúvanie pána doktora Hnilicu a následný deň varu a jedu. V ten deň som zlý žiak, vecheť, slaboch. Ale som spokojný a nie som otrok. Na druhý deň dám hlavu do reťaze.“
Nepoužívate mobil, nešoférujete, neovládate počítač, dlho ste žili v podnájme. Nechýba vám to?
„Keď tak pozerám na ľudí prilepených k mobilom, som rád, že ten môj si žije pokojným životom na písacom stole a neruší ma. Keď vidím kolegov pachtiacich sa po novom luxusnejšom aute, začínam si viac vážiť pozvoľné tempo. Keď vidím tie vily a bazény, vždy mi napadne - kto to všetko upratuje? Keď letia na Seychely, nezávidím. Veď tam nemajú ani operu a Čechov tam nie je v móde. Keď všetci okolo facebookujú, googlujú, wikipedujú, radšej listujem v papierovej knihe a počúvam nestereofónnu nahrávku Mahlera. Dá sa žiť i takto. Ja som spokojný.“
(Autorka je publicistka)
Autor: Anna Sláviková
