Jeho meno zostane spojené s najhranejšími muzikálmi: Jozef a jeho zázračný farebný plášť, Klietka bláznov, Fidlikant na streche, Drakula, Monte Christo, Adam Šangala, Grék Zorba. No režíroval aj v národných divadlách opery ako napríklad Faust a Margaréta, Don Giovanni alebo Carmen, venoval sa aj ochotníkom.
JOZEF BEDNÁRIK vždy priniesol čosi nové, neopakovateľné. Tento rozhovor vznikol minulý víkend. V pondelok populárny režisér upadol do kómy, z ktorej sa už, žiaľ, neprebral.
Divadelný svet si vás získal už v ranom detstve. Kedy ste prvýkrát vdýchli jeho vôňu?
„Mňa si doslova a do písmena získala vôňa divadla, keď som prvýkrát videl operu Rusalka. Mal som vtedy asi štyri roky. A neskôr ako dvanásťročný som videl operu Faust. Vôňa zaprášeného plyšu lóže číslo 2 sa mixovala s vôňou šminiek členov operného zboru, iba pár metrov vzdialeného od našej lóže. Tá vôňa mi doslova učarovala a nafetovala ma. Neprekážali mi ani kašírované dekorácie, umelohmotné parochne, junónske postavy víl unavených neľútostným časom. Bol som tým úplne opitý a odvtedy som sa stal od divadla závislým.“
Nechýbalo veľa a bol by z vás profesionálny výtvarník. Absolvovali ste odbor výtvarná tvorba na strednej umeleckej priemyslovke v Bratislave.
„Vtedajšia ŠUPka na Palisádach to nebolo zúžené vychovávanie takzvaných priemyselných výtvarníkov. Náš pán profesor Rudolf Fila chápal umelecké školenie trochu širšie a hlbšie. Nebolo to iba kreslenie. Hudbou a poéziou v nás provokoval úsilie vyjadrovať sa tvorivejšie a menej sa držať realisticky pri zemi. Na druhej strane ŠUPka vyžadovala profesionalitu, disciplínu, remeselné zvládnutie techník. Fila ocenil nápad, ale neodpustil povrchnosť. To som od neho ’odkukal’ a on ani nevie, že keď som aktívne maľoval svoje réžie, používal som pri spolupráci s výtvarníkmi nevdojak jeho slová a jeho hodnotenia. Možno preto som si najviac rozumel s kostýmovou výtvarníčkou Ľudkou Várossovou, jeho žiačkou. Obaja sme tak trochu dezertovali od výtvarníctva k divadlu, ale hádam mu nerobíme až takú hanbu.“
Prečítajte si aj ďalšiu časť rozhovoru:
Jozef Bednárik: Dá sa žiť i takto. Ja som spokojný
Čo napokon zmenilo vaše rozhodnutie ísť študovať herectvo?
„Nazval by som to divadelným bacilom, plazivou nákazou, ktorá u mňa vypukla asi v treťom ročníku ŠUP. V 60. rokoch sa začal politický odmäk, citeľný aj v divadle. Slawomir Mroźek, štúdio Reduta, pražské malé divadelné scény a, samozrejme, knihy spôsobili, že už som sa na recitačných súťažiach netrápil so Šolochovom, ale skúšal som Isaaka Babela, Thomasa Manna, Vinca Šikulu, Stiga Dagermana. Stal som sa verným poslucháčom koncertov súboru Hudba dneška, chodil som na všetky študentské divadelné predstavenia, zoznámili ma s pánmi režisérmi Ľubom Vajdičkom, Stanom Párnickým. Už takmer zabudnutá vášeň k divadlu sa rozhorela po mojich prvých ochotníckych predstaveniach a ja som natrvalo dezertoval k divadlu.“
Prvý angažmán ste dostali v Nitre. Uvítali ste ich ponuku alebo by ste radšej zostali v Bratislave?
„Aj taká možnosť tu bola! Ale hrať tam iba roličky smiešnych šuhajkov, komických študentov a pážat ma veľmi nelákalo. Šiel som na vojnu a potom som podpísal angažmán v Nitre. Prečo? Lebo ma chceli! Lebo mi nesľúbili iba goldoniovské kotrmelce a postavy uvedomelých zväzákov. Už v prvej sezóne som dostal dve seriózne postavy, pre mládežníckeho komika neobvyklé. Toto a ľudia v divadle, rieka Nitra, panoráma hradu, famózne nitrianske obecenstvo, úžasný rínok, tekvicové semienka spôsobili, že tých skoro dvadsať rokov pod Zoborom považujem za rozhodujúcich.“
V polovici 70. rokov ste v rodnej dedine Zeleneč založili úspešný ochotnícky súbor Z-divadlo, s ktorým ste zaujali aj vo svete. Prečo ste vy,profesionál, zatúžili po amatérskom ansámbli?
„Bola to asi nostalgia po odmäku a otvorenosti 60. rokov, ktoré 70. roky zakliali do povinných konsolidačných divadelných jázd. Ona má na svedomí moju druhú dezerciu – útek od herectva k divadelnej réžii. V ochotníckom divadle tých čias sa akoby zabudlo prikazovať a nariaďovať. V Nitre som poslušne hral baníka Juraja v hre o Fučíkovi a v Zelenči som režíroval Gogoľa, Shakespeara, Brechta, Maupassanta, Kafku. Treba povedať, že prišli prvé ceny, zájazdy do cudziny, festivaly, prvé ponuky robiť divadlo trochu inak a po svojom. Zo mňa urobilo režiséra síce nie de iure, ale de facto.“
Dvadsať rokov ste pôsobili v nitrianskom divadle ako herec i režisér. Čo vás tak zaujalo na muzikáloch, že ste sa preorientovali?
„Moja tretia divadelná dezercia od činohry k hudobnému divadlu má pôvod opäť v lóži číslo 2 v SND. Po Rusalke a Faustovi som si dlho spájal divadlo so spevom, hudbou, tancom, opulentným výtvarnom. Iné typy sa mi zdali diétne, príliš cudné, čisté. Dlho som sa pretvaroval a hral na činoherného režiséra. Založenie Domu komornej opery – to bol návrat ku kompletnosti, k divadelnému obžerstvu, ľudovosti, k divadlu, ktoré nielen rozpráva, ale aj spieva a tancuje.“
Viacerých činoherných hercov ste museli preškoľovať na muzikálových. Bola to ťažká robota?
„Naopak! Robota to bola nádherná! Na castingu alebo na predspievaní sa pozeráte na činoherné ošklivé káčatko a po troch mesiacoch je to nádherná labuť, ktorej hudba a tanec dali krídla a stvorili syntetickú divadelnú osobnosť. Samozrejme, nezaobišlo sa to bez krvi, potu a sĺz, bez pochybností, bojov s rozpočtami, súbojov s intendantmi, duelov s limitmi, ale výsledok stál zato. Chodili sme sa učiť do Londýna, ale už sme sa nevracali takí zakomplexovaní, ponížení a neistí. A hlavne pri závažných libretách a partitúrach boli naši spievajúci činoherci neoceniteľní a robota s nimi zmysluplná.“
Venovali ste sa rôznym žánrom. Ku ktorému z nich máte najbližšie?
„Hovorí sa, že v obmedzení poznáš majstra. Mojich päť pražských baletov v Národnom divadle Praha bolo takým obmedzením. Mali sme s Liborom Vaculíkom ctižiadosť vypovedať o Jeseninovi, Isadore Duncanovej, Čajkovskom, van Goghovi, Mannovom Malom pánu Friedemannovi či Hitchcockovom hrdinovi z tanečnej adaptácie filmu Psycho. Aj bez slov, pomocou reči tela, atmosféry, zvukov, vzťahových metafor. Žiadny ružový balet v trikotoch. Možno pre túto ich neklasickú ’špinavosť’ sú mi tieto moje tanečné pokusy veľmi blízke. Vážim si ich a napriek omylom ich mám rád.“
Na českej i slovenskej scéne ste uviedli takmer všetky významné svetové muzikálové diela. Čo si najviac vážite z domácej pôvodnej tvorby?
„Rok svojho režisérskeho života som spojil s Adamom Šangalom. S dramaturgom Sveťom Sprušanským a s riaditeľom Janom Greššom sme sa pokúsili vyorať na slovenskom muzikálovom ’poli neoranom’ novú brázdu. Výsledok? Vyše stopäťdesiat vypredaných predstavení, spokojnosť divákov, frflanie kritikov, objav famózneho Milana Ondríka, nádhernej Kristíny Turjanovej, Peterajových rafinovaných a pritom prostých veršov, spievajúca aj tancujúca Dača Turzonovová a Gaba Dolná...Resumé? Stálo to za to!“
Režírovanie ste zanechali pre zdravotné problémy. Čomu sa venujete teraz?
„Zasadanie v porotách, odovzdávanie cien, účasť na festivaloch, besedy – to sú jediné povinnosti človeka, ktorý sa cielene zbavil všetkých divadelných aj šoubiznisových vášní a beštiálne si užíva dôchodok. Nastáva čas venovať sa iným vášňam. Mojou je organizovanie šansónových koncertov. Stačí klavír, spievajúci herec, violončelo, klavirista, jeden reflektor, kopa hereckého talentu a pozorných päťdesiat divákov. A tak si užívam inú ’tichú radosť’.“
Autor: Anna Sláviková
