Boli štyria: jeden chcel československým komunistom pokaziť prvý máj, druhý ich zastrašoval maketami výbušnín, tretí rebel likvidoval stranícke vývesky. O týchto troch rozpráva dokument Zamatoví teroristi, ktorý môžete vidieť v kine. Toto je ten štvrtý príbeh, o ktorom film nevznikol.
Do výbuchu zostáva čas presne dvanásť sekúnd. Ondřej Stavinoha uteká cez příbramské námestie zo všetkých síl, kým pri päte pamätníka odtikáva nálož. Tlaková vlna ho dostihne v bezpečí podchodu. Krátky pohľad ponad plece a mladistvý terorista môže cítiť spokojnosť – bronzový nadrozmerný Gottwald sa zakníše, padá dolu z podstavca. Píše sa rok 1978.
„Boli sme nerozvážni, mladí. V podstate to bola hlúposť,“ bilancuje 58-ročný baník v dôchodku, ktorý stále žije blízko českého Příbramu. Spomienky na mladosť medzičasom vybledli, prekrylo ich deväť rokov väzenia. Na roky po prepustení tiež spomína nerád.
Na slobodu vyšiel dva roky pred revolúciou, na námestí ešte stále dominoval Gottwald – po oprave sochy, ktorú musel v rámci trestu zaplatiť.
„Kamaráti sa ku mne nehlásili. Bývalá priateľka, už s novou rodinou, sa tvárila, že ma nepozná. Zamestnať ma nikto nechcel, dali mi pásť kravy,“ vraví Ondřej Stavinoha, keď sedíme v obývačke pri káve.
Stádo kráv je na paši aj na lúke za oknom. Miniatúrna dedina Nepomuk s rodinným domčekom leží v srdci hustých lesov vojenského priestoru – tu pracoval dvadsať rokov po zatvorení uránovej bane.
Proti komunistom chceli bojovať bombami, no búrili sa nešikovneČítajte
Gottwald ide!
Čuduje sa, kde sme naňho prišli, položartom pochybuje, či sa nám to oplatilo, keď sme príbeh mohli radšej skopírovať z internetu. V mestečku je známy hlavne pod prezývkou.
„Gottwald ide – to počujem pravidelne pri príchode do krčmy,“ zasmeje sa a zo skrine vyťahuje diplom, dostal ho po revolúcii z ministerstva obrany.
Tá bodrosť nás prekvapuje, nepasuje k človeku, ktorý mladosť musel prežiť za mrežami. Rozumieť mu začíname po chvíli. Akoby bol práve nadhľad tiež podmienkou prežitia. „Neviete si predstaviť, čo to boli Valdice, svet vo svete väzníc, tá najtvrdšia basa. Nepochopí nikdy ten, ktorý to nezažil.“
Vyrastal s mamou, pracovníčkou JRD, na severnej Morave. Otca videl prvýkrát až v pätnástich. V Příbrame sa usadil po vojenskej službe, na urán šiel dobrovoľne, keď si spočítal, že poľnohospodár-mechanizátor zarobí len zlomok z platu baníka.
V osudnom roku 1978 bolo všetko v poriadku, teda aspoň navonok. Ondřej Stavinoha mal dvadsaťtri rokov, pevné zamestnanie, nadpriemerný plat, dievča, čo mal rád a na šachte kamarátsku partiu. Len vo vnútri čosi tlelo. Kde sa vzala v robotníckej rodine nenávisť ku komunistom?
„To hlavné bola, samozrejme, augustová invázia. Pamätám si, ako sme šli do lesa s nevlastným otcom – poľovníkom – a on, bezmocný a zúrivý, strieľal z brokovnice po sovietskych vrtuľníkoch. Bol som vtedy decko, ale na scény toho typu človek nezabúda.“
Neskôr začal provokovať džínsovou bundou s našitou americkou zástavou. „Stávalo sa, že sedíme v bare, keď dnu vrhli policajti, nášivku mi z bundy strhli, z podniku nás vyhodili na ulicu.“
Tu niekde má korene aj rozmýšľanie o odvete. Blížilo sa desať rokov okupácie.
Vojak Stavinoha.
FOTO - POST BELLUM
Námestím otriasol výbuch
„Do výročia chýbal mesiac, v krčme bolo plno rečí, ale žiadne plány. Rýpal som do kamaráta Františka Poláka, či ho Rusi neštvú. Mňa štval otec mojej priateľky, ktorý bol policajtom. Keď som chodil na návštevy, nezabudol pripomenúť, že to majú podchytené, v meste bude na výročie poriadok. V duchu som si vravel – veď ty ešte uvidíš!“
Příbram ani nemohol mať lepší terč. Gottwaldova socha bola ideálnym symbolom, námestie, kde stála, bolo dobre prístupné a v nočných hodinách spravidla opustené. Nehrozili obete na životoch.
Ťažko veriť odpovedi, ako mohol civilista len tak zohnať výbušninu: „Z bane som vo vreckách mohol vyniesť trhavinu, urán, čokoľvek. Nielen predtým, dokonca aj po návrate z väzenia. Vôbec nič sa nezmenilo, nijaká kontrola,“ opisuje absurditu.
Jeden a pol kilogramu doplnil materiálom od komplica. Volal sa Jaroslav Týsl, výbušninu ukrýval na ubytovni. Do akcie bol zasvätený, aj keď sa jej nezúčastnil. To sa neskôr ukázalo ako osudová chyba.
Keď okolo polnoci 23. augusta 1978 (akciu o deň posunuli, v meste bolo príliš veľa policajtov) námestím otriasol výbuch a na budovách vyrazilo sklá, bežiaceho Stavinohu napadlo, že prisilnej výbušniny použili veľa. V podchode už nenarazil na Františka Poláka, ktorý mal byť na stráži. Komplici sa stretli až na ubytovni. „Dali sme si cigaretu a normálne šli spať,“ opisuje Stavinoha, ktorý vtedy nepomyslel na prípadné dôsledky.
O výbuchu referoval v Rudom práve nenápadný článoček, ale o to väčší rozruch vládol priamo na mieste. Štátna bezpečnosť vyslala z Prahy ľudí, čo v budove polície obsadili jedno poschodie. Každú druhú hodinu mestský rozhlas rozširoval výzvu občanom, nech nahlásia informácie o čine. Mestom sa šírili legendy a fámy, kým obaja páchatelia mlčali a každý deň šli normálne do zamestnania. Tak to išlo celých sedem dní, kým si po nich prišli.
„Mal som práve nočnú zmenu tridsať metrov pod zemou. Prišli za mnou štyria chlapi v civile, na ruky mi dali putá a fárame hore. Nechali ma okúpať sa a išli sme na stanicu.“
Opravu zničenej dominanty mesta musel páchateľ zaplatiť z vlastného vrecka.
FOTO – ARCHIV BEZPEČNOSTNÍCH SLOŽEK
Deväť rokov za mrežami
Výsluch trval veľa hodín, priznanie si vynucoval dobrý a zlý policajt. „Lietal som po celej miestnosti aj so stoličkou, no priznať som sa nechcel. Potom prišiel vyšetrovateľ, z dvojice ten milší, že mi niečo prečíta. Vraj nemá cenu zapierať.“ Bolo to priznanie tretieho komplica, ktorý všetko oznámil. „Čítali mi priznanie aj s podpisom. Boli tam podrobnosti, aké poznal iba on. Týsl mal strach, že naňho prídu, lebo mal nelegálne pištoľ, tak ju išiel odovzdať a pritom nás udal. Neskôr sme zistili, že bol ešte konfidentom ŠtB,“ vysvetľuje Stavinoha.
Na otázku, či ich mohli vypátrať aj inak, reaguje rozpačito. „To sa nedá vedieť, možno by nás prezradilo niečo iné.“
Skúšali sa s Týslom neskôr kontaktovať? „Áno, zašiel za ním Polák, Týsl však bol mŕtvy. Pustil si plyn predtým, než Poláka prepustili do civilu.“
Vyšetrovanie aj s priznaním trvalo ďalších deväť mesiacov, rekonštrukciu na námestí sledovali davy ľudí. Vo väzbe ho nestrihali, nech publiku pripomína vlasatého vagabunda, fanúšika západného rocku.
V divadelnom duchu sa niesol aj samotný proces s množstvom zvedavcov. Pred súdom čítali rezolúcie okresných výborov žiadajúce prísny trest. Pôvodné paragrafy - nedovolené ozbrojovanie, hanobenie hlavy štátu, všeobecné ohrozenie - zmenili na záškodníctvo s vyššou sadzbou trestu. Deväť rokov dostal Stavinoha, šesť Polák, Týsl si svoj rok odsedel už v rámci väzby. Väčšinu škody 150-tisíc korún mal zaplatiť Stavinoha.
Väzenská dráma ako z filmu
Vo väzení vo Valdiciach už vopred rozhlásili, že prichádza terorista. Obávaný ústav v bývalom kartuziánskom kláštore bol aj medzi väznicami samostatným, uzavretým svetom. „Na kobke nás bolo tridsať ľudí. Jeden záchod, umývadlo, neskutočný smrad. Ešte horšia bola buzerácia, pripití bachari občas v noci radi vtrhli do cely.
Keď som toto videl, radšej som požiadal o dvanásťhodinové zmeny v práci, aby som bol na cele čo najmenej. Pri práci bol pokoj, normu som plnil na dvesto percent. Zarábal som toľko, že som mohol splatiť dlh za škody a ešte som na slobodu niesol osemdesiattisíc. A to boli na tú dobu pekné peniaze!“
Keď rozpráva o Valdiciach, znie to ako dobre napísaná väzenská dráma. Len príbehy dozorcov a väzňov, ich vlastnej subkultúry, najrôznejšie nepísané zákony nie sú z filmu ani vymyslené.
Počúvame historky o tetovaní, o úplatkoch pre holiča, nech sa zmiluje a väzňom nechá aspoň milimeter vlasov. Raz za týždeň televízne správy, raz za mesiac kino, balíček len jedenkrát za trištvrte roka. Akékoľvek cvičenie je trestané a pokladané za prípravu na útek. Časom prišlo poznanie, že aj najtvrdší stupeň väzenia predstavuje rozvrstvený svet.
„Spočiatku som nerozumel, odkiaľ berú v prísnej base acetón, rum alebo gitaru. O päť rokov už som vedel, tiež som mal dozorcu, ktorý mi prepašoval hocičo.“ Boli vynaliezaví: „Keď chceli mukli variť čaj, spravili si vlastný prívod elektriny. Od žiarovky viedli v stenách drážky, z klincov bola zásuvka, do rána to bolo všetko neviditeľné, zamurované. Ponorným varičom boli dve žiletky s drôtikmi. Trvalo tak štvrť roka, kým to niekto prezradil.“
Rehabilitácia trvala roky, no napokon získal status politického väzňa aj ocenenie.
Preboha, je iná doba!
Z väzenia odišiel ako tridsiatnik. Nepomohla ani žiadosť o milosť, odsedel si plný trest. Od pasenia kráv ho na príhovor bývalého predáka vzali nazad do bane. Keď podnik skončil, v 90. rokoch ho zamestnali Vojenské lesy. Rehabilitácia sa ťahala roky, stará garda sudcov mu chcela nechať trestný čin všeobecného ohrozenia. Status politického väzňa nakoniec získal.
„Koho voliť v našich voľbách? To si ešte rozmyslím,“ zamyslí sa čerstvý dôchodca. Rozvedený muž žije s novou partnerkou a jej dvoma deťmi v Nepomuku. Z dnešného podpredsedu příbramskej pobočky Konfederácie politických väzňov si radi uťahujú, či si vezme na pamiatku Gottwaldovu sochu, keď ju musel zaplatiť – dnes leží po demontáži v ktoromsi příbramskom podniku.
No minulosť sa občas ozve. „Stalo sa to raz po roku 1989, že pri dverách zazvonili policajti. Niekde v Prahe mali výbuch plynu, tak chceli mať overené, že som čistý. Hovorím im: preboha, veď je iná doba!“ Niečo iné pociťoval, keď bol čerstvo na slobode. „Akurát rok do výročia – 1988. Že ma prsty svrbeli, čo vám budem hovoriť.“
