ROZHOVOR

Herec Jevgenij Libezňuk: Komsomolská knižka mi takmer zmenila život

Keď niekde treba rusky hovoriaceho herca, JEVGENIJ LIBEZŇUK je vždy poruke. Najnovšie ho uvidíme vo filme Babie leto.

Stretol sa rád a po celý čas sa usmieval. Kdesi vnútri vie, že je pre našinca v niečom originálny. Typický prízvuk dodáva jeho rozprávaniu, prešpikovanému mnohými citoslovcami a mimickými prejavmi, svojský vtip a šarm.(Zdroj: GABRIEL KUCHTA)

Keď niekde treba rusky hovoriaceho herca, JEVGENIJ LIBEZŇUK je vždy poruke. Kdesi vo vnútri vie, že je pre našinca originálny. Typický prízvuk dodáva jeho rozprávaniu, prešpikovanému mnohými citoslovcami a mimickými prejavmi, svojský vtip a šarm. Sedia mu postavy šmelinárov, policajtov či mafiánov. Ako divadelný herec však vedie druhý, oveľa hlbší život v znamení ruskej literárnej klasiky. Najnovšie ho uvidíme vo filme Babie leto.

Meriate dosť dlhú cestu z Prešova do Bratislavy, ale asi sa vám to oplatí.

Chodievam do Bratislavy podľa toho, ako často točíme reklamu. Dovliekli nám teraz nového havka, ten čuvač, ktorého sme pôvodne mali, išiel už do dôchodku. Mladý sa, chudáčisko, bojí, nemá žiadne skúsenosti, tak je vyplašený. Včera nám päťkrát utiekol z pľacu. Iné nakrúcanie teraz nemám.

Ale mali ste, práve sa ide uvádzať film Babie leto, v ktorom účinkujete. Vraj kriminálny triler. Bude to dobré?

Režisér Gejza Dezorz napísal scenár podľa poviedky Agdu Bavi Paina. Ich predstavou bol poriadny žánrový film. Ponúkol mi, či by som nerobil s ním, v minulosti sme už spolupracovali. A hlavne som šiel do toho rád, lebo konečne hrám naozajstnú zápornú postavu. Aj som mu povedal, Gejza, konečne mi to niekto ponúkol! V divadle som, samozrejme, hral všelijaké postavy, ale to je niečo iné. Vo filme Pokoj v duši som síce hral policajta, čo mal rád peniaze a robil všelijaké službičky, ale nebola to vyslovene záporná postava. Babie leto je z prostredia podsvetia, som tam jeden z mafiánov, ktorí obrali hlavnú postavu o peniaze a milenku. Ten sa vracia z basy a rieši staré dlhy. Nie je to partia nejakých veľkých rýb, ale sú dosť odporní a silní. V niektorých scénach hrám spolu s Rómami – nehercami. Okrem nakrúcania v Bratislave sme robili niektoré scény aj v Košiciach na Luniku IX. V tých síce nevystupujem, ale bol som sa pozrieť.

babie_leto1_res.jpg

Ako mafián v novom filme Babie leto.

Už ste tam predtým niekedy boli?

Nikdy. Ale teraz som sa odvážil a bol som aj zvedavý, ako to tam vyzerá. Navyše nám sľúbili, že štáb bude strážiť ochranka. Návšteva Lunika bol jeden z mojich šialenejších zážitkov. Naša ochranka nakoniec neprišla, ale našťastie všetko išlo bez problémov.

Pochádzate z Ukrajiny. Ako dlho ste tam žili?

Kým som neskončil vysokú školu. Narodil som sa na severozápadnej Ukrajine, volá sa to Bukovina, je to cíp, v ktorom sa spájajú aj moldavská a rumunská oblasť. Kedysi to bola hranica Rakúsko-Uhorska. Pekný kraj, skoro podobná príroda ako tu, len trochu chladnejšie.

Chodievate tam za rodinou?

Dvakrát do roka sa snažím ísť aspoň na chvíľu domov, väčšinou to vyjde na Vianoce. No teraz chodí skôr moja mama za nami, hlavne za svojou vnučkou. Som pomerne čerstvý otec, to je radosti!

Študovali ste ešte v Sovietskom Zväze. Aké to tam bolo?

Podobne ako aj tu, herectvo sa študovalo hlavne podľa Stanislavského metódy. Oficiálne bolo zakázané študovať iné metódy herectva, ale ako študenti sme skúsili aj brechtovskú a ďalšie. Vlastne išlo vždy o pomer spôsobu prežívania a predvádzania, o to, či sa herec s postavou stotožňuje, alebo je mimo nej. Štyri roky boli tvrdé hlavne pre cudzincov – museli si dlho zvykať, že iné sa hovorí a iné žije. Študovalo tam veľmi veľa cudzincov, len na našej škole ich bolo vyše tristo z celého sveta.

Prečo ste po škole prišli na Slovensko?

Ešte počas štúdia v roku 1984 sme sa s mojou konškoláčkou Tatianou Masníkovou zo Slovenska, dnes už bývalou manželkou, zobrali. Narodil sa nám syn a po skončení štúdia sme prišli žiť do Prešova. Obaja sme tam začali pôsobiť vo vtedajšom Ukrajinskom národnom divadle, kde som sa bez problémov uchytil. Konkurz som absolvoval len formálne a na rozdiel od mojich bývalých spolužiakov z Kyjeva, ktorí nevedeli, kam pôjdu, ja som mal miesto isté. Mimochodom, mať svoje národné divadlo za hranicami, také niečo inde nebolo. Bola to rarita, niečo také, ako keby povedzme v Srbsku existovalo SND. Neviem, kto to vtedy tak vymyslel, ale fungovalo to štyridsať rokov. Čiže v Československu boli vtedy tri národné divadlá – české, slovenské a ukrajinské.

V 80. rokoch k vám prišiel režisér Blaho Uhlár. Aká to bola zmena?

Bol u nás dva roky ako interný režisér. Domácim scénografom a výtvarníkom bol vtedy Miloš Karásek a dramaturgom Vasiľ Turok. Vtedy sa začali u nás robiť veci tak, ako to diváci neskôr spoznali v divadle Stoka, ktoré Uhlár s Karáskom založili: na prvom mieste bola dekompozícia a popieranie všetkého. Dodnes si Blaha Uhlára veľmi vážim za to, že po mnohých rokoch útrap sa svojej predstavy nepustil a drží sa jej. Bolo to vtedy krásne obdobie, neľutujem ani sekundu, ktorú som v tom divadle prežil.

dobropis.jpg

Dobropis - inscenácia z roku 2008 v réžii Blaha Uhlára, ktorý sa po rokoch do Divadla Alexandra Duchnoviča opäť na chvíľu vrátil.
FOTO - Archív DAD

Pamätníci si spomínajú na vaše vydarené bratislavské vystúpenia v Stoke či neskôr v Astorke. To ste však už nehrali po ukrajinsky, ale po rusínsky a premenovali ste sa na Divadlo Alexandra Duchnoviča. Ako k tomu došlo?

Po rusínsky sa začalo hrávať, keď prišiel Blaho. Počas práce si všimol, že sa medzi sebou mimo javiska bavíme po rusínsky. Pýta sa - na javisku vám nerozumiem skoro nič, a v krčme skoro všetko! Prečo nehráme v rusínčine? Vravíme mu, že nemôžeme, lebo zákon vraví, že sme tu pre ukrajinskú menšinu. Neskôr sa vďaka mnohým žiadostiam miestnych ľudí, ktorí sa hlásili k rusínčine, podarilo hrať pre rusínsku menšinu. Odvtedy už len raz ročne musíme uviesť jednu inscenáciu v ukrajinčine.

Spomínate si na prvú rusínsku inscenáciu?

Bolo to, keď Uhlár s Karáskom usporiadali experimentálne dni v Prešove. Zavolali rôznych výtvarníkov, ktorí v starom átriu divadla vystavovali svoje práce a súťažili v maľovaní. My sme v rámci tohto podujatia urobli za tri dni inscenáciu Stanica Kysak. Odvtedy sa v divadle hralo po rusínsky, i keď oficiálne to ešte nebolo ošetrené. Isté je, že sa prestala v našom divadle spomínať jazyková bariéra a už nikto nikdy v hľadisku nepovedal, že nerozumie, či sme hrali na Slovensku, v Česku alebo v Poľsku. Dovolím si tvrdiť, že väčšina publika, ktoré k nám do divadla chodí dnes, sú Slováci.

Hrali ste veľa ruskej klasiky, ktorú vám do rusínčiny prekladal nebohý Vasiľ Turok, on bol srdcom vášho divadla. Ako si naňho spomínate?

Turok bol mimoriadne sčítaný a inteligentný človek, pre nás chodiaca encyklopédia, prečítal asi všetko na svete. Zo života a diela ruských literárnych klasikov poznal také detaily, že sme len žasli. Keď sa išlo do krčmy, tak to neboli len bohapusté krčmové debaty. Dával nám prednášky, pri ktorých sme sedeli s otvorenými ústami a počúvali. Takto nás veľmi silno vťahoval do diania. Zároveň bolo veľmi inšpiratívne, že sme sa v divadle vzdali funkcie interného režiséra a začali u nás hosťovať rôzni režiséri.

Ste pomerne uzavretý kolektív, ako pracujete?

Jadro súboru stále zostáva, poznáme sa do špiku kosti. Je to na jednej strane dobre, lebo vieme, čo od koho očakávať, na druhej strane sa chceme aj vyvíjať. Ešte keď Vasiľ Turok žil, prišiel režisér Sveťo Sprušanský s tým, že chce u nás naštudovať Čechovovho Uja Váňu. Tri roky sa pokúšal presvedčiť ho, ale Turok stále nechcel, hovoril, ešte nie, na to sme ešte nedozreli, musíme ešte kus zmúdrieť. Nechal sa presvedčiť až v roku 2005 a bola to jeho posledná práca. Zomrel počas príprav inscenácie.

ujovana.jpg

Premiéry Čechovovho Uja Váňu sa duša rusínskeho divadla - Vasiľ Turok, nedožil.
FOTO - Archív DAD

Čo sa zmenilo po jeho odchode?

Asi hodnotenie tvorby. On vždy hneď vycítil na našom herectve, keď začalo byť akademickejšie, to neznášal, vždy hovoril: Nerozprávaj mi tu prdelovým hlasom! Vedel byť veľmi tvrdý, až do búrlivej hádky presadzoval svoje predstavy. Nebol však dušurvúci. Veci to nakoniec vždy prospelo. Teraz sa nemáme s kým takto hádať, hrany sa stále viac obrusujú. Svojím pohľadom na svet nás pozdvihoval, na druhej strane, o to viac si vypil, aby sa mohol intelektovo k nám hercom priblížiť. Za triezva v nás nemal sparingpartnera. Viedol nás nie ako národnostné divadlo, ale naozajstné divadlo. Keď zomrel, akoby divadlo na istý čas prestalo žiť. Potom prišli mladí herci, ktorí vniesli do súboru nový život. Napriek tomu, že finančne to bolo stále mizerné. Minule som našiel výplatné pásky a nechcel som veriť. V roku 2001 sme mali 6400 hrubého. Museli nám doplácať 800 korún, aby sme dosiahli minimálnu mzdu.

Vy ste sa už vtedy objavovali vo filmoch, to boli aj možnosti privyrobiť si, nie?

Sporadicky sa dalo mimo divadla robiť aj niečo iné, ale nie u nás. Občas som mal šťastie v českom filme. keď potrebovali rusky hovoriaceho herca. Tak som sa objavil v Díky za každé nové ráno, Četníckych humoreskách alebo vo filme Zdivočelá země. Dnes je to už, samozrejme, inak, keď je v Prahe Rusov požehnane.

Žijete ako Ukrajinec na východnom Slovensku obklopený rusínskou menšinou. Kým sa cítite byť?

Stále som Ukrajinec. Z pohľadu Bratislavy som z ďalekého východu (smiech). Problém je, že občas to vyzerá, akoby som nikam nepatril. Prídem na Ukrajinu, kde mi povedia, ój, ty už nie náš, už máš prízvuk. A na Slovensku mi povedia to iste. Ale nežije sa s tým ťažko. Vychádzam s ľuďmi odjakživa dobre. To mi otec vždy kládol na srdce – ako chceš, aby ľudia jednali s tebou, tak jednaj ty s nimi. Dávno som sa tu udomácnil, prvé dva roky som sa síce bál hovoriť po slovensky, no postupne sa to uvoľnilo. Keď bol syn malý, hovoril som len po slovensky. Zdalo sa mi, že by som ho iným jazykom len zbytočne plietol, že ho naučím po ukrajinsky´neskôr. To sa už nepodarilo. Ale teraz hovorím s malou dcérkou pokojne aj troma jazykmi. Už sa teším, keď budeme spolu čítať rozprávky v ukrajinčine.

s-vasaryovou.jpg
Ako Beethoven v inscenácii 33 variácií s Milkou Vášáryovou v Divadle Aréna.

Vaši rodičia vraj vôbec neverili, že z vás raz môže byť herec.

Nuž, mali celkom inú predstavu o mojej budúcnosti. Keď som sa vrátil z vojny, pracoval som v autobusovej doprave a rodičia ma posielali do Kyjeva na vysokú školu dopravnú, že po skončení by som sa mal vrátiť domov do toho podniku obsadiť pozíciu nejakého inžiniera. A po čase by som mohol prebrať vedenie. Neviem, nakoľko si boli istí, že by sa to podarilo, ale šéf podniku bol mamin spolužiak a tvrdil, že ma tam bude potrebovať, len nech vyštudujem. Lenže na divadelnú školu sú skúšky skôr, a moja bývalá spolužiačka, s ktorou som dosť často účinkoval na všelijakých školských kultúrnych podujatiach, ma nahovorila, aby som na ne išiel. Veď to ho prejde, nemá šancu, mysleli si rodičia. No, neprešlo ma to. Mama bola sklamaná. Alebo to poviem radšej inak: hneď letela zo svojej funkcie, a to mi vtedy ani neprezradila. Pôvodne bola niečo ako vedúca okresnej Jednoty. Keď som potom po škole odišiel na Slovensko, musela u nich stranícka organizácia rozhodovať, či môže poslať pre mňa pozvanie domov.

Veď sme boli bratský národ, to bolo také zložité?

Bolo. Aj neskôr, keď som chcel som prísť ešte ako študent za synom, ktorý bol už s vtedajšou manželkou na Slovensku. Bol som vtedy vo štvrtom ročníku a mali sme asi mesiac pauzu. Pas som samozrejme, pri sebe nemal, ten musel byť odovzdaný na polícii. Ale už aj ten som mal dohodnutý, chýbalo mi len povolenie zo školy, tak som prišiel za rektorom, ktorý povedal, že potrebujem povolenie od každého pedagóga. Tak som ich obehal, potom sa zistilo, že potrebujem aj súhlas ministerstva, tak som sa utekal objednať. Tam sa čudovali, na čo mi to je, napokon vysvitlo, že som nemal ísť na ministerstvo kultúry, ale školstva, no kým som to celé vybehal, mesiac voľna bol preč a nikam som nešiel. Nakoniec som mohol syna vidieť až o rok, keď som skončil školu. A ešte ani vtedy ma nechceli pustiť, lebo som stratil komsomolskú legitimáciu.

lopachin.jpg
Čechovov Lopachin vo Višňovom sade v réžii Svetozára Sprušanského mu priniesol Dosku. Na snímke s Evou Matejkovou.
FOTO - SITA, TASR

Len kvôli tomu?

Tých pečiatok, aby som dostal diplom a mohol odísť, bolo neskutočné množstvo. Musel som napríklad doniesť opečiatkovaný papier od všetkých požičovní elektroniky v Kyjeve, že nemám od nich nič požičané. Komisia komsomolcov mi nakoniec robila najväčšie problémy, prišiel som za nimi, sedeli tam takí chlapi, čo by ich bolo možno zapriahnuť do pruhu a orať s nimi, a že mi pečiatku nedajú, lebo nemám legitimáciu komsomolca. Tak som sa vybral "vyššie" a tam našťastie vysvitlo, že ma dotyčný pozná z divadelných predstavení. Tak mi dal bez problémov tú pečiatku a konečne bolo vybavené. Mohol som odcestovať na Slovensko.

Ako ste neskôr vnímali, keď vo vašej krajina vypukla oranžová revolúcia?

Bola to určitá vzbura proti tlaku Moskvy, ale tých šesťsto rokov spoločnej histórie je tak silných, že väzby sú podľa mňa nezrušiteľné. Navyše, celá východná Ukrajina je ruskomluvná, hoci je to taká hovorová ruština, v ktorej sa "šoká" a "heká". Neverím tomu, že Rusko dovolí, aby sa Ukrajina odštiepila spod jej vplyvu. Rusi skúpili celú ukrajinskú ekonomiku, je jasné, kto je pán. Zbližovanie s Úniou je iba zástierka.

Jevgenij Libezňuk (52)

1986 vyštudoval Divadelný inštitút Karpenka-Karého v Kyjeve

27 rokov žije rodák z kyjevského Kiemaňu na Slovensku, odvtedy je členom Divadla A. Duchnoviča v Prešove

8 seriálov, v ktorých účinkoval (Dr. Ludský, Ako som prežil, Sekerovci, V mene zákona, Panelák a ďalšie)

8 celovečerných slovenských a českých filmov (Pokoj v Duši, Anjel milosrdenstva, Tango s komármi, Želary, Návrat Bocianov a ďalšie)

2 deti má - z prvého manželstva dospelého syna a s herečkou DAD Danielou Libezňuk dvojročnú dcérku Uljanu

1 je držiteľom divadelnej ceny Dosky 2009 za postavu Lopachina v Čechovovom Višňovom sade ako hosťujúci herec v nitrianskom Divadle A. Bagara

2007 prevzal z rúk Zuzany Kronerovej cenu Jozefa Kronera za Chlestakova v Gogoľovom Revízorovi.

lbznk1.jpg

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Moskva alebo Petrohrad?
  2. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni
  3. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte
  4. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli
  5. Nový Jaguar XF Sportbrake
  6. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich
  7. Špeciálna príloha: Pre budúcich vysokoškolákov
  8. Výhodné a lacné neznamená to isté, ani pri PZP
  9. Keď ide o zdravie a majetok, rozhodujú sekundy
  10. Diabetici môžu získať 25-tisíc eur cez nový grantový program
  1. Moskva alebo Petrohrad?
  2. Aké auto si vybrať - nové, zánovné alebo jazdené?
  3. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni
  4. Nový článokHB Reavis predstavuje projekt Stanica Nivy na veľtrhu
  5. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli
  6. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte
  7. Nový Jaguar XF Sportbrake
  8. Tradičné bratislavské dvory sú späť. V Jarabinkách sú až dva
  9. Jeden nákup a všetko vybavené, alebo one stop shopping
  10. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich
  1. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich 12 191
  2. Moskva alebo Petrohrad? 7 233
  3. Špeciálna príloha: Pre budúcich vysokoškolákov 4 418
  4. Tradičné bratislavské dvory sú späť. V Jarabinkách sú až dva 2 678
  5. Diabetici môžu získať 25-tisíc eur cez nový grantový program 2 278
  6. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte 2 099
  7. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli 1 966
  8. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni 1 630
  9. Nový Jaguar XF Sportbrake 1 490
  10. S odletmi z Košíc leto nekončí. A tie ceny! 1 401

Téma: TV Oko


Článok je zaradený aj do ďalších tém Víkend

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Ocenený psychológ o Rómoch: Ak sú v partii, je tam bašavel a robia

Keď má človek motyku v ruke, pomáha mu to vymotať sa z ťažkostí, hovorí psychológ Štefan Straka, ktorý učí Rómov ekologickému záhradníčeniu.

DOMOV

Lesník: Tetrov z lesov nemizne preto, že tam ťažíme

Ján Vrbenský hovorí, že za holé časti môžu kalamity.

KOMENTÁRE

Už opäť Air Kiska

Kiskov portrét zaujíma v obrazárni nepriateľov Fica (Smeru a SNS) stále popredné miesto.

Neprehliadnite tiež

Zabudol, kým je. Jim Carrey sa pripravuje na úlohu Ježiša

Nový film na Netflixe zverejnil také zábery, ktoré sa kedysi producenti báli ukázať.

Jan Hřebejk: Som veľký Eurohujer (rozhovor)

Režisér legendárnych Pelíškov neprestal riešiť boľševika.

Šéf Fondu na podporu umenia: Odborníkov je málo, bojujeme s konfliktom záujmov

Prioritami pre fond na nasledujúci rok sú národné výročia. Stanovilo to ministerstvo.

ROZHOVOR

Viliam Klimáček: Musel som prekonať Dubčekovu auru dobráka

Bol mužom minulosti. Film o ňom sa pýta, prečo ho všetci milovali.