Pierre Richard, Geraldine Chaplin a Jane Fonda putujú spolu proti času.
Ak by prírodu dizajnoval niekto inteligentný, zariadil by, aby staroba bola krásnym, príjemným časom plným radosti, šťastia a pohody. Organizmus by v určitom veku začal produkovať čoraz viac dopamínov, endorfínov a serotonínov, takže ľudia by sa na starobu tešili, radovali by sa z nej, nevedeli by sa jej dočkať.
Žiaľ, je to úplne naopak a životnými skúsenosťami získaný nadhľad nie je proti veku dostatočne silnou zbraňou.
Bojovať alebo sa zmieriť?
Starý muž Albert (Pierre Richard) stráca duševné i fyzické sily. Kotvami, ktoré ho držia v realite, sú milujúca manželka Jeanne (Jane Fonda), oddaný pes a denníček. Lenže žena zomiera, pes sa stáva nezvládnuteľným a v denníčku sa začudovaný Albert dočíta „Manželka ma pred štyridsiatimi rokmi podviedla“.
Radikál Jean (Guy Bedos) je veľký bojovník proti neprávostiam. S nadšením sa zúčastňuje na demonštráciách a protestných mítingoch. Lenže ľudia ho prestali brať vážne. Starca ignorujú dokonca i policajti! Ešteže má milujúcu manželku Annie (Geraldine Chaplin), ktorá vie zvládať jeho záchvaty zatrpknutosti a výbuchy bezmocného hnevu na celý svet.
Elegán Claude (Claude Rich) má za sebou úspešnú kariéru fotografa a milovníka. Lenže čo je mu to platné, keď o jeho fotografie už nikto nestojí a jediné ženy, ochotné ísť s ním do postele, sú tie predajné? Po infarkte už nemá síl ani na ne. A lekár mu odmieta predpísať viagru.
Albert, Jeanne, Jean, Annie a Claude sa poznajú a priatelia už dlho, no i tak Jeanov návrh, aby na staré kolená skúsili žiť v jednej domácnosti, všetkých zaskočí. Lenže čas nezastavíš a každý z nich pre vek či s ním spojené problémy napokon zistí, že to vôbec nie je zlý nápad: narastajúcej slabosti a bezmocnosti dokážu ľahšie vzdorovať (alebo sa s ňou zmieriť) spolu.
Klauni v dráme
Druhý celovečerný hraný film málo známeho francúzskeho scenáristu a režiséra Stéphane Robelina je dielom zrelým a suverénnym. Téma sa niekomu môže zdať banálna. Autor sa ju nesnaží zatraktívňovať žiadnymi romantickými či dobrodružnými motívmi.
Práve naopak – usiluje sa ostať čo najrealistickejší. Pravda, jeho partia seniorov si nemusí robiť starosti, ako vyžiť z tristoeurového dôchodku či kto ich odvezie k doktorovi a zaplatí za lieky. Sú to zabezpečení príslušníci veľkomestskej strednej triedy. Lenže to neznamená, že ich staroba je zábavnejšia a jednoduchšia. Komika, ktorou je celý film organicky predchnutý, je hlboko ľudská, príjemne smutná a napriek viacerým bizarným momentom citlivo múdra.
Bez nostalgie, sentimentu, no i bez zbytočného naturalizmu a znevažovania film s citom a zároveň pravdivo zobrazuje život súčasných starých ľudí. Najmä vzťahy, ktoré sa za pol storočia stačili poriadne zamotať. Je o zrelosti, láske, priateľstve i o generačných rozdieloch.
Nemecký študent Dirk (Daniel Brühl), pôvodne najatý na prechádzky s Albertovým psom, zmení tému svojej vedeckej práce a začne skúmať svojráznu komunitu. Hoci navonok to skôr vyzerá, akoby im robil spoločníka, dôverníka a občas i sluhu.
Dramatický oblúk rozprávania predstavuje uvedomovanie si vlastnej staroby, vzpieranie sa jej a napokon jej akceptovanie. V podaní excelentných hercov. A herečiek. Komik Pierre Richard je rovnako presvedčivý a dojímavý ako energická Jane Fonda či oddane milujúca Geraldine Chaplin.
Napokon – už Shakespeare vedel, že z klaunov sú najlepší tragédi. Menej známi Guy Bedos a Claude Rich sú im rovnocennými spoluhráčmi. Azda len v Brühlovej role si dokážeme predstaviť kohokoľvek iného.
Staroba, bezmocnosť a zomieranie sa v našej kultúre stávajú tabu. Komediálna dráma Čo keby sme žili spoločne? ho búra tak, že je pôžitok sa na ňu pozerať.
Na čo ísť do kín - prečítajte si viac o všetkých premiérach týždňa
