Kamera je ako revolver, kamera je nekompromisná, hovorí režisér ROBERT KIRCHHOFF. Osem rokov svojho filmárskeho života venoval prípadu vraždy študentky Ľudmily Cervanovej. Keďže nesúhlasil s rozsudkom socialistických ani ponovembrových súdov, šiel pravdu hľadať sám. Jeho film Kauza Cervanová získal v našej ankete o kultúrnej udalosti roka najviac hlasov.
Keď mal film Kauza Cervanová pred premiérou, vraveli ste, že nakrúcanie vás naplnilo skepsou. Stalo sa od mája čosi, čo vás naopak naplnilo optimizmom?
Keď som hovoril o skepse, hovoril som o svojich pochybnostiach, či niekedy nájdem kľúč k tomu, ako to v tomto prípade naozaj bolo. A myslel som to aj tak, že vnútorne cítim istú skepsu k rozhodnutiu súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorý by mohol tento prípad opäť vrátiť naspäť na Slovensko. Tým som sa roky umáral. Dôvod na optimizmus však mám, vzniká vo chvíľach, keď sa spoločnosť aktivizuje. A to, že sa to stalo aj po premiére nášho filmu, je skvelá správa.
Viackrát ste zopakovali, že ste pripravený odovzdať všetky pásky z nakrúcania súdom, ak budú mať záujem. Už sa ohlásili?
Ohlásili sa, ale nie mne. Keď videli, aký má film ohlas a návštevnosť, v bulvárnom týždenníku sa ho pokúsili zdiskreditovať. Čakal som, že prídu s nejakou bombastickou vecou, bohužiaľ, nebolo to nič, čo by ma prekvapilo. Pripomínali len to, o čo som sám tých osem rokov zakopával. Pripomínali kontroverzné záznamy z doznania obvinených, menené výpovede pri policajných výsluchoch a podobne. K zlyhaniam polície a justície sa nevyjadrovali. To je vizitka slovenských sudcov. Nevyjadrujú sa ani k Malinovej, ani Čentéšovi, nebudú sa ani k Cervanovej. Akoby sa ich to netýkalo.
Bol medzi sudcami a vyšetrovateľmi niekto, kto chcel váš film využiť na vlastnú propagandu?
Boli isté pokusy dostať film pod kontrolu. Mal som ponuky, že mi ho dokonca dofinancujú, ak bude „objektívny“. V tej trápnosti som pri tom odmietaní musel kľučkovať, aby som ľudí neurazil a definitívne nestratil šancu ich mať pred kamerou. Pre takýto typ filmov je potrebné, aby boli financované zo štátnych zdrojov, lebo vtedy každý projekt prejde schvaľovaním niekoľkých komisií. Keby bol financovaný zo súkromných, stratil by kredit. Samozrejme, aj odsúdení boli zvedaví, čo to vlastne robím, ale nikdy ma nekontrolovali. Dôsledne som si to svoje tajomstvo strážil.
Nikto sa nesnažil byť pred kamerou krajší?
Všetci chcú byť pred kamerou krajší. Musím povedať, že nerád nakrúcam konfliktné scény. Nechcem nikoho divákovi predstavovať v situáciách, keď im dávam podpásové otázky. Teraz som však nemal inú šancu, ak som chcel ľudí informovať a niečo pred nimi vyjaviť. Každému oslovenému som dal preto ešte jednu šancu. Napísal som aj prezidentovi Gašparovičovi a zavolal aj súdnym lekárom a ponúkol im, že sa môžu vyjadriť znovu, že im dám čas na prípravu. Neprišla žiadna odpoveď.
Akú moc má teda vlastne filmárova kamera?
Je ako revolver a zároveň mechanické oko, ktoré nežmurká. Je nekompromisná. Sám niekedy netuším, čo zaznamenáva. Oko kamery je úplne iné ako ľudské oko, pretože v konverzácii bežne blúdime pohľadom, sú tam rôzne psychologické aspekty, vyberáme si jeden detail a na ten druhý sa nesústredíme. Často som v strižni prekvapený, aký neuveriteľný materiál sme nakrútili. Kamera mi pomáha objavovať rozpornosť sveta, a preto som si túto prácu aj vybral.
Nebolo by divu, keby niekto o Cervanovej nakrútil mystický dokument, ako to robí napríklad BBC o tajomnom rozostavení egyptských sfíng alebo o záhadnej smrti Tutanchamóna. Vy ste sa však takej filmárskej hry vzdali, prečo?
Film je zároveň etická kategória a niektoré témy sú zaväzujúce. Filmovej hry som sa teda vzdal, hoci som o ňu dlho sám so sebou bojoval. Chcel som nakrúcať na filmovú surovinu, mal som pripravený veľký kinematografický projekt a môj technický scenár mal tristo strán. Postupne som však zistil, že by to bolo priveľmi drahé a že by to ani nefungovalo.
V čom bol problém?
Bolo to nerealizovateľné. Uvážte, chcel som dostať do jednej miestnosti sudcu, obvineného alebo jeho advokáta a chcel som iniciovať istú konfliktnú situáciu. Alebo som chcel presvedčiť amerického experta na PDD – detektor lži, aby svoje merania prišiel robiť na lokáciu, ktorú by som určil ja. V istej chvíli som musel akceptovať, že nie je možné vstupovať do osudov iných ľudí a že musím byť len pozorovateľom. Rozhodol som sa napokon pre zberný dokument nakrútený hlavne metódami reportáže. Nakoniec sa ukázalo, že aj bez môjho scenára mal sám od seba kontúry veľkej antickej drámy. V istom zmysle je dokumentárnym románom.
Pri zberných dokumentoch je vždy otázka, kedy ich ukončiť.
Už dlhšie pracujem na podobnom projekte s Lacom Déczim, ktorý mi raz povedal: Ja viem, čo je to zberný dokument: Človek sa narodí a potom zomrie! To mám teraz umrieť a potom to dokončíš? V zásade mal pravdu. Protagonistom dokumentárnych filmov sa pomerne zle vysvetľuje, že vo filme stačí ukázať z ľudského života niekoľko udalostí, o ktorých režisér usúdi, že majú zmysel, že sa v nich odráža podstata ľudského osudu alebo vzopretia sa osudu. V prípade Kauzy Cervanová ten moment nastal vtedy, keď už nebolo kam ísť."
Aj ste tento koniec vnútorne akceptovali? Z vášho filmu dosť zreteľne vyplýva, že ste na strane odsúdených.
Je to jedno z východísk, ku ktorému som sa musel rokmi prepracovať. Osem rokov je dlhý čas. Mal som dosť času a pokúšal som sa so svojimi pochybnosťami celú kauzu objektívne hodnotiť. Ten film je svedectvom a istým mementom. Medzi sudcami sa nenašiel žiaden „spravodlivý“, kto by upozornil na nedostatok dôkazov a celý prípad citlivo a odborne analyzoval. To pre mňa znamenalo koniec tohto príbehu. Nejasný rozsudok dokazuje, že v takej sledovanej kauze táto krajina opäť zlyhala, pretože nedala priestor ani faktom, ani spravodlivosti.
Pred pár dňami ste podpísali vyhlásenie o podpore demonštrujúcim Ukrajincom. Čo sa v tom ich dave dá vidieť?
Že životný priestor človeka by mala určovať dôstojnosť a vnútorná sloboda. Po mojej nedávnej návšteve Gruzínska som pochopil, že tí ľudia nechcú patriť do Sovietskeho zväzu. Demonštrácia na Ukrajine je začiatkom novej éry postsovietskych krajín. Odrazu mi to pripomenulo november 1989 a ja som možno idealisticky nadobudol presvedčenie, že sa ma to bytostne dotýka. Napísal som svojmu ukrajinskému kamarátovi, ktorý spolupracoval aj na Kauze Cervanová, a opýtal sa ho, ako to tam vyzerá. Odpísal mi: Sme na námestí, mrzneme a snažíme sa zostať pokojní a nikomu nedať zámienku, aby nás bili a rozohnali slzným plynom. Sú medzi nami tajní agenti. Prišli, aby vyvolávali konflikty. Veríme však, že zvíťazíme.
Závidíte im tú vôľu?
Na Námestí SNP je na pamätnej tabuli novembra ‘89 napísané, že slobodu si treba vybojovať. Čítal som u vás rozhovor s bývalým ministrom vnútra v Tymošenkovej vláde. Podcenili sme to, vravel o oranžovej revolúcii. Mysleli sme si, že stačí vymeniť tváre, pritom bolo treba radikálne napraviť systém. Aj u nás je to tak. Filmy ako Kauza Cervanová ukazujú, ako málo sa tu po roku 1989 zmenilo. Som presvedčený, že je to len špička ľadovca. To ostatné nevidíme, lebo všetci mlčia. Ľuďom stačí teplé miesto a plat. Ale k slobode sa dopracujeme, iba ak sa takýchto káuz prestaneme báť, neprijmeme mýty a budeme hľadať pravdu. Keď tak neurobíme, vrhne nás to do strašného svetla pred budúcimi generáciami.
Keď sme si dohadovali rozhovor, spomínali ste, že sa akurát chystáte do New Yorku. Nie je to aj v USA také isté?
Všade je to rovnaké, pretože človek je náchylný podvádzať, závidieť, profitovať, či je Slovák, Róm, Rus alebo Američan. Taký je Homo sapiens, otázka však je, ako tomu dokáže spoločnosť zabrániť. V USA je neprípustné, aby za prezidenta kandidoval niekto, kto je namočený v niečom takom ako Gorila. Tam kamera lezie politikom až do postele, a keď sa vyjaví nejaký škandál, tak je ten politik jednoducho odpísaný. Zdá sa mi, že u nás mu ešte pribudnú preferencie.
