BRATISLAVA. V pondelok ráno zomrela vo veku 87 rokov významná česká výtvarníčka Adriena Šimotová. Informovala o tom jej neter Michaela Šetlíková, napísal portál idnes.cz.
Pred tromi rokmi mala v Prahe na Kampe a v Rudolfine výstavu k 85. narodeninám, rok nato sa predstavila v bratislavskej Galérii 19 a len pred necelým mesiacom bola v brnianskom Dome umenia vernisáž výstavy českých a slovenských výtvarníčok nad 65 rokov Grey Gold, na ktorej Adriena Šimotová, samozrejme, nemohla chýbať.
Jej derniéry sa nedočkala, prvá dáma českej výtvarnej scény zomrela včera v Prahe vo veku nedožitých 88 rokov.
Uzavrel sa jej bohatý tvorivý život, ktorý, ako rada citovala výrok Charlieho Chaplina, je rovnako neodvratný ako smrť. Pravdivosť a silu tejto vety bolo cítiť z jej diel, v ktorých sa zrkadlili šťastie i radosť, ale aj veľa bolesti a životných tragédií.
Tými najväčšími boli predčasné úmrtie manžela, významného maliara Jiřího Johna, s ktorým sa zoznámila počas štúdií na Vysokej škole umeleckopriemyselnej a pôsobila aj v umeleckej skupine UB 12, a tragická smrť syna.
O rany si netreba koledovať
Tie životné rany boli akoby až príliš krutou odpoveďou za jej prianie v neodoslanom liste svojmu učiteľovi – dostať do svojho výtvarníctva nejakú ranu, ktorá by jej ukázala, či je schopná ju vydržať.
Mal to byť test i ochrana pred prílišnou estetizáciou umenia, vysvetľovala v rozhovore pre SME po desaťročiach svoje mladícke rozmýšľanie. „Bola to drzosť si o to koledovať, veď tých rán príde dosť aj bez toho.“
Netajila sa, že najťažšie životné chvíle jej pomáhal znášať intenzívny kontakt s ľuďmi. „Dúfam, že im to svojou tvorbou trochu vraciam,“ hovorila so skromnosťou a pokorou, ktoré vždy zdobili jednu z najvýznamnejších postáv českej kultúry.
Typickým znakom jej tvorby, vysoko oceňovanej aj na medzinárodných fórach, bolo prekračovanie kategórií, žánrov a techník. Od figurálnych motívov a krajinomaľby prešla po smrti manžela v roku 1972, keď sa súčasne ocitla na neoficiálnej výtvarnej scéne, ku grafike, kolážam, inštaláciám až k prácam s textilom a papierom.
Odtlačky tela ako prostriedok nádeje
Tvorbe Adrieny Šimotovej dominuje téma telesnosti ako existenčný motív, podľa jej vlastných slov je to permanentný dialóg na plátne, liste či papieri, v ktorom sa odtlačky ľudského tela stávajú prostriedkom nádeje.
Základným výrazovým prostriedkom sa pre ňu stal priamy fyzický dotyk, frotážou snímané odtlačky vlastného či cudzieho tela, ktorých výsledkom boli krehké papierové sochy.
Adriena Šimotová, hoci v posledných rokoch bol jej pohyb limitovaný vážnymi zdravotnými problémami, bola činná až do posledných chvíľ života, a rovnako až do konca stále sa pozerala na svoje dielo aj očami svojho manžela.
„Stále ještě žiji z tvé smrti, protože ona byla měřítkem, jímž poměřuji vše,“ napísala v jednej zo svojich básní, ktoré spolu s množstvom fascinujúcich textov dotvárali kompaktný obraz jej umeleckej výpovede.
Tá výpoveď bola síce navýsosť intímna, no tajomstvo jej priam neohraničeného pôsobenia vysvetľuje umelecké krédo Adrieny Šimotovej: „Riešim si v tvorbe síce svoj problém, ale keďže sa ho snažím riešiť čo najotvorenejšie a najpravdivejšie, tak on sa stáva problémom všeobecným.“
Pri svoje poslednej návšteve Bratislavy predvlani v rozhovore pre SME povedala: „Najväčším darom pre mňa je pocit, že to všetko, čo som vytvorila, nebolo úplne márne.“
