Taká je moja skromnosť, pokora i pýcha

Od roku 1977 až do svojej smrti žil Ivan Kadlečík v Pukanci. Tu tvoril, prijímal priateľov i hral na organe v evanjelickom kostole. V ňom bude v sobotu 19. júla o 14.00 h aj posledná rozlúčka.

(Zdroj: SME - JÁN KROŠLÁK)

„Čas, ktorý ešte nikdy nebol, nazývaný budúcnosťou, nemá pochopenie a rešpekt pred ľudskými zámermi, plánmi a projektmi. Naopak, veľmi zlomyseľne ich vie obrátiť hoci naruby,“ napísal Ivan Kadlečík len pred pár dňami.

Vo svojom poslednom príspevku do pravidelnej rubriky Literárium, ktorá mala vyjsť túto sobotu, a zrejme vo svojom poslednom texte vôbec.

Poslal ho v predstihu („Príspevok mám hotový, tak mi nedalo a posielam ho dnes, veď sa u vás nestratí.“) a nikomu ani nenapadlo, že na jeho ďalšie texty už budeme čakať márne.

Prečítajte si tiež:

Debutantom v päťdesiatke

Ivan Kadlečík zomrel v utorok vo veku 76 rokov, v Pukanci, do ktorého sa vrátil aj s rodinou v lete 1977. Tu bolo bydlisko jeho starých rodičov, tu vychodil prvý ročník ľudovej školy a tu po vyše tridsiatich rokoch zakotvil natrvalo. Stal sa v Pukanci nielen knihovníkom a organistom, ale aj hostiteľom svojich disidentských priateľov, a v päťdesiatke aj knižným debutantom, samozrejme, vtedy ako inak než v exilovom vydavateľstve, keď mu v Kolíne nad Rýnom vyšli Rapsódie a miniatúry.

Dve desaťročia publikoval len v samizdate, hlavne v edícii Petlice Ludvíka Vaculíka. „Z každého jeho textu bolo jasné, že ide o spisovateľa európskeho formátu. Vždy prišiel s niečím, čo predstavovalo nóvum pre náš časopis Obsah,“ povedal pre SME Vaculík.

Českí a slovenskí disidenti sa štvrťročne stretávali na takzvaných kvartáloch. „Dvakrát sa konali aj u Kadlečíkovcov v Pukanci a nikdy pri tom nechýbalo jeho koncertovanie na organe v miestnom kostole,“ spomína Vaculík. Vzájomná korešpondencia z rokov 1969-1989 vyšla knižne pod názvom Poco rubato.

S Ludvíkom Vaculíkom v 80. rokoch

Svojho debutu v „normálnom“ čase sa absolvent slovenčiny a taliančiny na Filozofickej fakulte UK v Bratislave nedočkal (pripravené vydanie textov zo 60. rokov Z rečí v nížinách, v ktorých sa prezentoval ako literárno-kritická osobnosť, pred tlačou zakázali), pričom, ako zdôrazňuje Peter Zajac, „patril Kadlečík v šesťdesiatych rokoch v slovenskej literatúre vedno s predchodcami Jozefom Bžochom a Milanom Hamadom a s rovesníkmi Albínom Baginom, Milanom Šútovcom a Júliusom Vanovičom k poslednej generácii moderných literárnych a kultúrnych kritikov šaldovského pátosu a inšpirácie“.

Publikačný dištanc

A v tom nasledujúcom normalizačnom čase už pre svoje politické názory a postoje nemohol na oficiálne publikovanie ani pomyslieť. Bol to aj dôsledok jeho pôsobenia na poste šéfredaktora dvojtýždenníka Matičné čítanie v rokoch 1968 až 1970, keď sa ešte „mnohé mohlo“, v čase doznievania nádejných spoločenských premien. Pravda, to už bdelí uzurpátori moci videli ako službu podpore pravicovo-oportunistických síl a rázne zasiahli.

„Vtedy mala Matica slovenská jedno zo svojich priaznivých období, ktoré sme využili na vydávanie dobrého časopisu. Jeho koniec nastal, keď sa Matica totálne poddala normalizácii. Dodnes sa z toho nespamätala,“ spomínal v rozhovore pre SME. Kniha Čítanie myslenia, ktorú pripravila jeho manželka Iva, obsahuje takmer všetky relevantné informácie o Matičnom čítaní 1968 - 1970 (a vo svojej prvej časti o podobnom časopise, na ktorom sa podieľal v Košiciach - Krok 64 a Krok 67).

Do série postihov patrilo aj vylúčenie z komunistickej strany. „Bol som chvíľu členom strany,“ vysvetľoval pre SME. „Môžem to považovať za svoju chybu, prípadne vinu – alebo aj nemusím. Je to zložitejší problém a žiadal by si dlhšiu reč, analýzu, fakty i konkrétne súvislosti. Sudcom je vlastné svedomie.“

Ďalšie odvolania a vylúčenia – zo šéfredaktorskej funkcie či spisovateľského zväzu mu v Kristových rokoch priniesli nielen poznanie, že začalo nebadane, no húževnato pribúdať surovej osirenosti a neistoty vo vnútri“, ale v literárnej tvorbe znamenali hlbšie zakoreňovanie sa v dejinách, prírode a kultúre.

Žijem nahlas a verejne

Odpútal sa od dovtedajšej kritickej reflexie a inšpiračným zdrojom sa mu stal vlastný osud. Kadlečík narábal s jazykom spôsobom pripomínajúcim bezstarostnú hru súčasne objavujúcu nekonečné možnosti slovenčiny.

„Slovenčina je dnes už konečne moderný, sýty a presný, samostatný jazyk,“ povedal. „Ráno sa trasiem od strachu, že ho zničia politici, moderátori a žurnalisti, a večer si poviem, že živý organizmus má imunitu. Niekedy aj choroba je ozdravením.“

Na vyslovenú či nevyslovenú otázku, prečo sa v textoch neustále vracia k vlastnej životopisnosti a zneužíva vlastné bytie na literatúru, mal jasnú odpoveď: „Žijem nahlas a verejne, a ak sa aj mám za čo hanbiť, nech sa to neskrýva, nech sa to vypovie, aby nastala katarzia a výstraha.“

Tvorba krytá životom

Slovami Petra Zajaca „začiatkom sedemdesiatych rokov Kadlečík definitívne pochopil, že žiť sa dá len autobiograficky, čo uňho znamenalo, že opustil pôdu akademického písania a všetko, čo odvtedy napísal, bolo kryté jeho životom“.

S tým priamo súviselo nové žánrové rozpätie – fejtón, besednica, epištolárna literatúra, eseje, a prvým die– lom, reprezentujúcim tento žánrový posun, sú Rapsódie a miniatúry. Tie spolu s Rečami z nížiny a portrétnou knihou osobností slovenských dejín Tváre a oslovenia vyšli v samizdatovej edícii Petlice, vydávanej Ludvíkom Vaculíkom. „Mal som šťastie mimoriadne (ale aj z toho plynúce nepríjemnosti od vrchnosti), že sa mi akosi požehnane podarilo zamiešať sa medzi disidentov, tie vysoko mravné a intelektuálne osobnosti,“ spomínal Kadlečík.

Priateľstvo nie je klobása

Bol jedným z nemnohých našich literárnych disidentov a jeho tvorba sa dostávala k limitovanému okruhu čitateľov nielen vďaka českým samizdatom, ale aj ilegálnym vydavateľským aktivitám na Slovensku, kde sa jeho dielu venoval predovšetkým Oleg Pastier.

Tak ako pokračovali po roku 1989 tvorivý vzťah a priateľstvo Pastiera a Kadlečíka, kde osobitné miesto zaujíma spoločný román Spytovanie, pretrvalo aj priateľstvo s Vaculíkom. Intenzita predošlých disidentských utajených (a niekedy tajnou políciou aj prekazených) stretnutí sa v slobodnom režime síce príliš nezvýšila, no ako povedal Kadlečík v jednom z rozhovorv pre SME, „priateľstvo nie je klobása, ktorá musí mať hmotnú povahu, duchovné bratstvo funguje aj na metafyzických princípoch“.

V predtuche slobody

A rovnako pokračovala aj Kadlečíkova tvorba, stále bola krytá životom, takže Peter Zajac môže konštatovať, že „takto som vždy čítal jeho texty, z ktorých ma hádam najviac oslovil Vlastný hororskop (1989) pre jeho priam telesnú predtuchu blížiacej sa slobody“.

S výnimkou básnickej zbierky Srdce sa volá ň a prózy Taroky zostával verný svojim tradičným žánrom, témam a motívom, ktoré variuje a parafrázuje v knihách vydávaných takmer výlučne Kolomanom Kertészom Bagalom.

„Na stovky som meral cestu do Pukanca uplynulé tri desaťročia. Zadymená pracovňa Ivana Kadlečíka má zrejme najväčší podiel na tom, že som sa po nežnej revolúcii namiesto vzývania zlatého teľaťa rozhodol stráviť život s literatúrou,“ vyznal sa včera Bagala.

S Pavlom Hrúzom a Kolomanom Kertészom Bagalom na besede.

Posol či vyslanec slovenských klasikov

A tak sa na knižnom trhu objavovali Lunenie, Vlani ako dnes, Lístoky, Malé prelúdiá či Hlavolamy, za ktoré získal Cenu Dominika Tatarku.

Toto aj ďalšie ocenenia ako Cenu ministra kultúry, Rad Ľudovíta Štúra II. triedy či Cenu Jána Langoša, preberal, podľa vlastných slov ako vyslanec, posol či zástupca Vansovej, Timravy alebo Tajovského, autorov, na ktorých pleciach stojí. „Taká je moja pokora a skromnosť – a zároveň pýcha,“ povedal Kadlečík.

„Minulý rok napísal pri tatarkovskej storočnici poctu živému Ludvíkovi Vaculíkovi v mene všetkých dovtedajších nositeľov Ceny Dominika Tatarku práve Ivan Kadlečík,“ pripomína Peter Zajac. „V ťažkej hodine jeho smrti je na nás, pozostalých, aby sme mu vyslovili poctu a poďakovanie.“

Diela Ivana Kadlečíka

Próza

Lístoky (1999)

Spytovanie. Román (2010, 1.vydanie, spoločné dielo O. Pastiera a I. Kadlečíka, román koncipovaný z rozhovorov, textových fragmentov a korešpondencie)

Poézia

Srdce sa volá ň (1994)

Eseje

Rapsódie a miniatúry (1981, 1981, 1987, 1988 – v samizdate; 1992)

Dvanásť (1989)

Vlastný hororskop (1991)

Epištoly (1992)

Poco rubato (1994)

Hlavolamy (1995)

Vlani ako dnes (1997)

Malé prelúdia (2000)

Lunenie (2004, 2.vydanie, 1993)

Taroky (2004, 2.vydanie, 1997)

Chronoskop (2006)

Matka všetkých slov (2007)

Dnes (2008)

Škoda knižke nerozpredanej ležať (2009, 1.vydanie)

Iskra v studenej pahrebe (2012, 1.vydanie)

Odborná literatúra

Žiť sa dá len autobiograficky (2004, 1.vydanie)

Slovensko / Slovakia. Čarovná krajina / Fairy Land (2005, 1.vydanie)

Literárna veda

Z rečí v nížinách (1971, kniha pred tlačou zakázaná; 1993, výber z kritík)

Reči z nížiny (1973, v samizdate, výber z kritík)

Tváre a oslovenia (1990, 1974 – v samizdate)

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  2. 3 úlohy, ktoré vyrieši minerálna vlna najlepšie
  3. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  4. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  5. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  6. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  7. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  8. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  9. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  10. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta
  1. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  2. Projekt First Lego League podporila Nadácia Pontis
  3. Klienti majú často pocit, že potrebujú spracovať len projekt
  4. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  5. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  6. 3 úlohy, ktoré vyrieši minerálna vlna najlepšie
  7. Svadba v kraji lietajúceho mnícha Cypriána
  8. Vecný dar pre Detské kardiocentrum v Bratislave
  9. VZN o hazarde sa dá zachrániť
  10. Prieskum: Ako si Slováci požičiavajú? Hlavne rýchlo
  1. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom 10 448
  2. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to 10 367
  3. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 8 373
  4. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári 7 005
  5. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 6 952
  6. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 5 100
  7. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 4 001
  8. Klasickým gastrolístkom konkuruje už aj nová stravovacia karta 3 533
  9. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet 2 905
  10. Jarné prázdniny pri mori? 2 554

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Rezník z TASR by bol v RTVS pre poslancov schodnejší než Mika

Bývalá šéfka Markízy Zuzana Ťapáková sa po kauze Evka ako kandidátka na riaditeľku RTVS už nespomína.

KULTÚRA

Tajná služba si objednala vraždu. Na film Únos bolo treba odvahu

Politické trilery u nás nevznikajú.

ŠPORT

Spieva si Marleyho, dá si pivo. Ako Sagan trénoval v horách

Sagan sa pripravoval inak ako súperi.

TECH

Akadémia vied má päť slabých ústavov, dva špičkové

Päť ústavov nestojí na pevných základoch.

Neprehliadnite tiež

Únos. Film, ktorý vznikol napriek výstrahám právnikov

Pri nakrúcaní prvého slovenského trileru bola aj mama Roberta Remiáša.

Česi na objednávku vlády nikoho neuniesli, predbehli nás v inom

Kajínek, gangster Krejčíř aj kmotor Mrázek. Českí filmári vedia, kde hľadať hrdinov.

Oscarové pesničky môžu byť gýč. Zhodnotili sme tohtoročné

Citové vydieranie a jednoduché okopírovanie úspešného vzoru. Niekedy však piesne vo filmoch prekvapia.

ROZHOVOR

Tajná služba si objednala vraždu. Na film Únos bolo treba odvahu

Politické trilery u nás nevznikajú, riaditeľ Art Film Festu Peter Nágel vysvetľuje prečo.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop