Lucia Dovičáková hovorí svojimi maľbami bez pátosu o materstve, ktoré je u nás aj v 21. storočí zaťažené stereotypmi.
Niektorí teoretici ju pasujú do roly punkerky, čo sa nebojí porušovať všetky pravidlá, iní jej vyčítajú, že jej „zlá maľba“ je až príliš zlá a že svojimi obrazmi sa v nás snaží vyvolať pocit utrpenia a frustrácie, ktoré zažíva ako matka. Znechucujú ich ovisnuté prsia a vravia, že sú to len lacné fóry.
Výstavu Lucie Dovičákovej máte možnosť vidieť v Galérii mesta Bratislavy, s mladou maliarkou sa však stretávame v Košiciach, kde pôsobí. Ani na prvý, ani na druhý pohľad nevyzerá ako materstvom utrápená žena, ktorá by svojou frustráciou chcela obťažovať okolie a zaťažovať ním ešte aj svoju uštipačnú, stereotypy rúcajúcu tvorbu.
Žena v domácnosti (2013)
Zrkadlo (2011)
128 likes (2014)
Sú ako medvedice
„Ženy sú oveľa vášnivejšie, zverskejšie a vulgárnejšie, ako sa prejavujú,“ hovorila o svojich maľbách, keď sme sa rozprávali pred dvoma rokmi.
Vtedy na nich boli najmä dievčatá, slečny a dámy porušujúce spoločenské konvencie, pijúce rovno z čajníka a olizujúce čepeľ noža. Boli to dievčatá, slečny a dámy s dlhými vrkočmi, ktoré im raz bránili prejaviť sa, inokedy ich držali pohromade a dodávali im silu väčšiu, než im poskytuje genetická výbava.
Dnes má Lucia Dovičáková ročné dieťa a keď sa pýtame, či sa matky v niečom líšia od žien, ktoré maľovala, než sa matkou stala, chvíľu s odpoveďou váha. „Nechcem to zovšeobecňovať, vnímam komunitu matiek najmä na webe a tam nie sú všetky,“ hovorí najprv. Po čase však k odpovedi dospeje.
„Matky sú vlastne ešte zverskejšie. Chránia si svoje dieťa ako medvedica. Rady by si na chvíľu oddýchli, no popritom ho nevýslovne milujú a nechcú byť bez neho ani minútu. Chcú ho utíšiť, keď plače, lebo im z toho ide prasknúť hlava, ale aj preto, lebo im je ho ľúto. Ak by mu ktosi chcel ublížiť, menia sa na vraha. Naozaj je v tom čosi zvieracie. Je to množstvo protichodných pocitov, s ktorými sa matka musí vyrovnať. Ja sa s mnohými vecami vyrovnávam tak, že si z toho robím žarty. A to sa nemusí páčiť každému.“
In utero (2013)
Mama (2014)
Nestratiť nadhľad
Nie je to tak, že by Lucia Dovičáková bola imúnna voči citom, ktoré s rodičovstvom súvisia. Dokonca sa niektoré ocitli i na plátne, no ona ich radšej stopla. Niekoľko malieb zničila či premaľovala, lebo boli až príliš „zaľúbené do dieťaťa“. „Je toho plný Facebook a je to až otravné. Keď dá šťastná mamka fotku alebo status na sociálnej sieti, rozumiem tomu a zdá sa mi to prirodzenejšie, ako dávať to na plátno po všetkých tých madonách s dieťaťom, ktoré už boli namaľované. Bolo by to celkom zbytočné,“ hovorí.
Aj preto si radšej vyberá momenty, s ktorými sa bežne v rodinnom albume nepochválite a o ktorých sa porozprávate iba s inými rodičmi.
„O materstve som veľa počúvala, no niektoré veci ma prekvapili. Nehovorí sa o nich, hoci sú celkom bežné. Vôbec som napríklad nerátala s tým, že ma vlastné dieťa bude biť, škriabať, že mi bude trhať vlasy a že pre neho automaticky nebudem celým vesmírom, ale skôr človekom, čo ho skrátka dojčí. Zároveň som zistila, že nie je vhodné, aby matka verejne hovorila o materstve negatívne. Spoločnosť to skrátka nechce počuť rovnako, ako sa muži nechcú pozerať na ovisnuté prsia. A ženy majú pocit, že ak by toto pravidlo porušili, budú označené za zlé matky. Hnevá ma to. Keď poviem, že materská je v istom období ubíjajúca, ešte to predsa neznamená, že svoje dieťa neľúbim.“
Keď matka plače (2013)
Šššššš (2014)
Žije rýchlo, maľuje rýchlo
Udržať si nadhľad a odstup od materskej na materskej však nie je práve jednoduché rovnako, ako nie je jednoduché starať sa o dieťa a popri tom maľovať.
„Chce to disciplínu. Povedala som si, že nemôžem prestať, lebo nenaskočím späť. Navyše – vždy ma téma materstva zaujímala. Teraz som sa na to všetko mohla pozrieť priamo a je to pre mňa neskutočne inšpiratívne,“ hovorí Dovičáková.
Pripomína však, že má výhodu, pre ktorú ju, paradoxne, kritizujú. „Vyčítajú mi zlú maľbu, ale ja som nikdy nemala ambíciu byť perfektnou maliarkou. Nezaujíma ma to. Maľujem rýchlo, po večeroch alebo keď dieťa zaspí. Mám nápad a hneď idem na to. Navyše mám pocit, že moja maľba akosi podvedome reaguje na to, aký život dnes vedieme. Všetko je veľmi rýchle, a preto aj ja robím rýchle skeče.“
Potom ich vešia na Facebook a sleduje reakcie. Nemá veľa príležitostí hovoriť s umelcami o tvorbe, takto má aspoň istú formu reflexie. „Je to pre mňa dôležité. Kedysi som si myslela, že ma to nezaujíma – že si robím umenie sama pre seba, no zistila som, že keď mi zrazu ktosi napíše, že mu môj obraz hovorí z duše, je to skvelý pocit.“
Fakt je, že Lucia Dovičáková nedáva svojimi maľbami návod na to, ako byť dobrou matkou, ani nás nezásobuje radami, ako nebyť zlou matkou. Ak hodnotí, tak iba prostredníctvom uštipačnej irónie, a ak ide do bitky proti konvenciám, tak stojí v prvej línii. Pokračuje v pozorovaní sveta žien (a mužov) očami dievčaťa s drzým úškrnom, čo sa odmietlo uspokojiť s odpoveďami na otázku Prečo?
Prenášanie (2013)
Babyblues (2013)
Týždeň po (2013)
