Cena Fantázie: Ján Franko - Deň, keď piatok trinásteho skončil

Predstavujeme druhého finalistu (v abecednom poradí) súťaže Martinus Cena Fantázie 2014. Postupne vám predstavíme päť poviedok, o ktorých osude rozhodnete v hlasovaní. V ankete na kultura.sme.sk budete môcť od pondelka 6. októbra hlasovať za tú, podľa vás

Ján Franko(Zdroj: Archív autora)

, najlepšiu.

Poviedku si môžete prečítať aj vo formáte pdf. Stiahnite si ju


Deň, keď piatok trinásteho skončil
Autor: Ján Franko

Pršalo. Dážď plieskal do okien sirotinca stojaceho na konci ulice. Vyzeral ako veľký zub, ktorý zabudol ktosi vytrhnúť. Vysoká, ošarpaná budova plná opustených detí.
S dažďom sa dovalili sivé mračná, ktoré zaskočili spiace pouličné lampy. Tma sa prevaľovala prázdnou ulicou omnoho skôr, ako obyčajne.

-

Pani Palaciová nervózne pochodovala v uvítacej hale. Očami skákala raz na vchodové dvere, raz na veľké nástenné hodiny a raz na kalendár stojaci na pulte. V červenom rámčeku svietilo číslo trinásť a ručičky hodín sa blížili k desiatej hodine. Nech to mám rýchlo za sebou, modlikala pani Palaciová v duchu. Už niekoľko rokov sa piatok trinásteho v robote neukázala. Tentokrát jej to však nevyšlo. Zaspala na vavrínoch a všetky kolegyne ju úspešne predbehli. Nahlásili si dovolenky, vybrali nadčasy, poprípade sa objednali na lekársku prehliadku. Neostávalo nič iné, iba službu prijať. No čo už, nejako to prežijem, pomyslela si, keď jej riaditeľka oznámila nemilú novinku. Teraz si už taká istá nebola. Hala sa kúpala v hlbokom tichu, ktoré rušil iba klepot podpätkov pani Palaciovej. Hnevala sa, že si neobula niečo pohodlnejšie – a tichšie. Každý krok jej pripomínal výstrel z pištole. Očami už po stý krát zavadila o nástenné hodiny. Minútová ručička sa posunula k dvanástke a pani Palaciová počula ako sa v pondusovkách natiahla pružinka. Striaslo ju.
Podišla poza pult a skontrolovala malý prútený košík. Ticho ležal na svojom mieste.

-

Na rozpadnutom plote sa mihol tieň. Niečo veľké nečujne kráčalo stredom ulice. Nenáhlivo, rozvážne, ako lovec k padnutej koristi. Dnes večer sa nepotreboval skrývať v smradľavých škárach, poskakovať po tmavých kútoch a neustále kontrolovať, či ho nikto nepozoruje. Dnes patrili ulice jemu. Prerážal hustý dážď a vdychoval vôňu mesta. Zacítil krysy. Schúlene sa triasli za preplnenými kontajnermi. Za iných okolností by zaútočil, ale dnes sa chystal na niečo väčšie. Pohľadom šibol na kostolnú vežu. Práve včas, pomyslel si, keď sa pred ním vynorila vysoká ošarpaná budova.

-

Hodiny začali odbíjať. Pani Palaciová sa strhla. Studenými rukami si napravila okuliare a odhrnula ofinu z čela. Na toto som už stará, pomyslela si, keď sa pri dverách ozval zvonček. Srdce jej búchalo ako zvon. Pomalými krokmi podišla ku dverám, chytila oceľovú kľučku a otvorila. Dnu vletel chladný vzduch a na svojom chrbte privial odporný smrad zmoknutej zdochliny. Z pani Palaciovej sa vydral pridusený výkrik. Rukou si prikryla ústa a doširoka otvorenými očami hľadela na nočnú návštevu.
Na prahu dverí sedel obrovský čierny kocúr. Pani Palaciovej veľkosťou pripomínal tigra. Chýbali mu iba pruhy a vznešený výraz šelmy. Tento tu sa tváril záludne ako had. Ružovým jazykom si pokojne oblizoval labu a žltými očami netrpezlivo pozoroval vnútro sirotinca. Pani Palaciová cítila strach. Nepochybovala o tom, že ak by chcel, na mieste ju dokáže zabiť. A zožrať. Toto pomyslenie spôsobilo, že sa začala triasť. Keď sa dlhšie nehýbala, kocúr zamraučal. Z papule vykladanej ostrými, špicatými zubami sa vydralo hlboké chrochtavé mrrrr.
Pani Palaciová sa spamätala. Ustúpila dozadu, zašla za pult a zdvihla prútený košík prikrytý bielou plienkou. Z vnútra košíka sa ozývalo slabé mrnkanie. Pani Palaciovej stislo srdce. Nechcela vedieť komu ten tenučký hlások patrí. Kocúr spozornel. Vyskočil na všetky štyri a otvoril papuľu. Pani Palaciová popotiahla nosom, zhlboka sa nadýchla a opatrne vložila rukoväť košíka do kocúrovej tlamy. Tak, a mám to za sebou, pomyslela si. Vedela však, že to nie je pravda. Potrvá aspoň mesiac, kým sa dá opäť do poriadku a ako tak vydrhne škvrnu, ktorá sa jej nenávratne vytvorila na duši.
Kocúr sa pripravil na odchod. Pani Palaciová pustila rukoväť, no roh bielej plienky sa jej prichytil o náramok. Ako sa vystrela, potiahla plienku k sebe. Stačil jediný pohľad na ružové líčka a modrú čapicu, ktorú sama uháčkovala. Ihla, ktorá sa jej zapichla do srdca bola dlhá a žeravá, akoby ju ukuli v samom pekle. Kocúr nedbal, či je kôš prikrytý alebo nie. Otočil sa a pomalým krokom vykročil do tmavej noci.

-

Pani Palaciová toho zažila naozaj veľa. Život sa s ňou nemaznal a rozdával jej rany, ako rovnocennému súperovi. Rýchlo, tvrdo, nečakane. Naučila sa zatvárať oči pred cudzím nešťastím a starať sa hlavne sama o seba. Toto pravidlo jej prinieslo do života pokojné dni. Neboli to síce dni plné lásky a šťastia, ale boli pokojné. Zavrela sa pred svetom a nič viac nepotrebovala.
Ale dnes večer sa jej obranný štít celkom rozpadol. Rozsypal sa na márne kúsky a odhalil nešťastné zmätené dievčatko kričiace v šesťdesiatročnom tele.
Sedela v prijímacej hale a či chcela alebo nie, po lícach sa jej kotúľali slzy. Nebyť modrej čapice, isto by nespoznala, kto leží v košíku. Otriasla by sa a skôr alebo neskôr by znova zapadla do starých koľají. No po tom čo videla...nebola si vôbec istá, či sa dokáže ešte niekedy na seba pozrieť. Jej život jej už bez tohto okamihu nedával veľký zmysel, no zvykla si naň a nechala sa pomaly posúvať dňami k nevyhnutnému koncu. A tak jej to vyhovovalo. Posledné čo potrebovala bolo zapliesť sa s... vlastne ani nevedela kto, alebo čo za tým všetkým stojí.
Nevedela to, ale hlas malého dievčatka v jej rozhorúčenej mysli jej našepkal, kto by to mohol vedieť.
Zavrtela hlavou. Nie, nechaj to tak. Nepleť sa do vecí, do ktorých ťa nič nie je, prikazoval hlas, ktorý zvykla do dnešného večera poslúchať.
Ale je to Adam, koho si vzali. Tvoj Adam. Našla si ho, ukričané telíčko na prahu dverí, ktoré nedokázalo nič utíšiť. Nič okrem tvojho objatia.
Nechaj to tak! Nemusí sa to dobre skončiť!
Dobre vieš, čo si cítila, keď si si ho prvýkrát privinula. Nebolo to ako s ostatnými deťmi, však?
Hlúposť. Nič si necítila.
Vieš, že to nie je pravda. A čo tá modrá čapica? Nikdy si žiadnemu dieťaťu neuháčkovala čapicu. Až teraz. To dieťa ťa potrebuje.
Je preč. Zmier sa s tým. Nikto nevie, kam ho odniesol.
Myslím, že vieš, kto by to mohol vedieť, nevzdával sa nový hlas. Jeho sila pani Palaciovú prekvapila.
Nestaraj sa do to...
„Mlč!“ skríkla pani Palaciová do tichej haly. Osušila si slzy a pevným krokom sa pobrala k telefónu. Rozhodla sa. Keď vytáčala telefónne číslo riaditeľky sirotinca, napadlo ju, že už nie je cesty späť. Uvedomila si, že sa sem už nevráti. Či Adama nájde alebo nie. Ten pocit ju zvláštne oslobodzoval.
Po dlhšej chvíli sa v sluchátku ozvala riaditeľka sirotinca.
„Prosím,“ povedala pokrčeným hlasom.
„Ahoj, to som ja, Ester,“ povedala váhavo pani Palaciová.
„Stalo sa niečo?“
„Nie. Vlastne áno. Už tu bol. Zobral si...košík.“
„Takže je všetko v poriadku, nie?“
„Nie. V tom košíku bol Adam. Môj Adam.“
Na druhej strane ostalo ticho. Po dlhšej pauze riaditeľka prehovorila.
„Ester, je mi to ľúto. Ale ten výber je skutočne náhodný. Nikdy by som to neurobila schválne.“
„Kam si ich odvádza?“ opýtala sa pani Palaciová.
„Neviem.“
„Neklam. Už tridsať rokov si riaditeľka a tridsať rokov, vždy piatok trinásteho sa zjaví a zoberie si jedno dieťa. Nehovor mi, že je to všetko čo o tom vieš.“
„Aj keby som vedela, Adama to nevráti,“ povedala riaditeľka.
„Kam ho odniesol?“
„Ester, to skutočne nemá význam.“
Pani Palaciová sa zhlboka nadýchla. Počkala, kým sa jej prestane chvieť hlas a jasným vyrovnaným tónom povedala: „Dobre ma počúvaj. Ak mi nechceš pomôcť, je to tvoja vec. Ja mám toho už dosť. Nedokážem sa viac nečinne prizerať, ako miznú naše deti. Hovor si čo chceš, ale sú to naše deti. Hneď, ako položím slúchadlo odchádzam. Pošli sem niekoho, alebo príď sama.“
„To nemôžeš,“ zvolala riaditeľka.
„Práve naopak. Musím.“
Pani Palaciová prerušila spojenie. Zamierila ku skrini, obliekla sa do hrubého zeleného kabáta, zvesila dáždnik a vybrala sa na cestu. Potom si uvedomila, že má obuté lodičky. Povzdychla si. Takto sa ďaleko nedostane. Otočila sa a zamierila ku skrinkám zamestnancov. Našla tam iba biele plášte, zopár dáždnikov a šál. Nakoniec sa dostala ku skrinke údržbára. Pohľad jej padol na rozčaptané čierne baganče.
Odporne zapáchali, boli o číslo väčšie a na jej útlych nohách vyzerali príšerne. Napriek tomu sa v nich dokázala pohybovať omnoho rýchlejšie ako v lodičkách.
Pozhasínala a chystala sa na odchod. V tom zazvonil telefón.
Váhala, no napokon zdvihla.
„Prosím?“
„Musíš hľadať cintorín,“ povedala riaditeľka.
„Ktorý? V meste sú dva.“
„Ani jeden z nich. Viac ti nemôžem povedať.“
„Nuž, aj tak ďakujem.“
„Veľa šťastia,“ zaželala riaditeľka a zavesila.

-

Drobný vtieravý dážď chladil pani Palaciovú za krkom a vbiehal jej za golier. Vyhýbala sa kalužiam, ktoré boli čierne a temné. Mala pocit, že ju chcú pohltiť. Snažila sa zdržovať v riedkych lúčoch pouličných lámp a pomaly, bojazlivo sa vnárala do mesta. Po pätnástich minútach stála pred barom s názvom U zvädnutej ruži. Nikdy predtým ho nezaregistrovala. Bola dokonale premočená, triasla sa zimou a po kĺboch jej začala poskakovať artritída. Nesmieš sa vzdať, opakovala si a zaháňala nepríjemne myšlienky.
Ku chodníku prirazil taxík. Zabrzdil na hlbokej kaluži a pokropil pani Palaciovú ľadovou spŕškou špinavej vody. Chcela šoférovi niečo povedať, no keď sa otvorili zadné dvere a obrovská noha s koženou čižmou vykopla na chodník neznámu ženu, stratila reč. Cez okno vyletela kabelka a taxík bleskovo zmizol.
„Kretén!“ zajačala žena za autom.
Pani Palaciová prekvapene žmurkala na útlu postavu. Otvorila ústa. Potom ich zavrela.
Pozorovala, ako si žena začala zberať veci zo zeme. Nemohla mať viac ako dvadsaťpäť rokov. Napriek tetovaniu, piercingu a kruhmi pod očami, z nej stále vyžarovala krása.
„Pomôžem vám?“ opýtala sa pani Palaciová a zohla sa pre drobný rúž.
„Som v pohode,“ odvrkla žena.
„Nemám zavolať políciu?“
Žena sa pozornejšie zadívala na starenu vedľa seba. Chcela ju rýchlo odpálkovať, no niečo v tej vráskavej, zmoknutej tvári jej v tom zabránilo. Začervenala sa.
„To nebude treba. Išlo len o malé nedorozumenie,“ povedala a vzala si rúž, ktorý jej podávala pani Palaciová.
Chvíľu na seba mlčky hľadeli. Obe sa chceli rýchlo vydať svojou cestou, no zároveň ich zdržiaval pocit takmer osudového stretnutia.
„Mali by ste sa zohriať. Celá sa trasiete,“ prerušila ticho pani Palaciová.
„Asi áno.“
„Pozývam.“
Žena sa usmiala. „Ďakujem vám.“
„To nestojí za reč,“ odvetila pani Palaciová.
„Sára,“ predstavila sa žena a podala pani Palaciovej ruku.
„Ester,“ odvetila pani Palaciová.
„Zaujímavé topánky Ester.“
Pani Palaciová nevedela čo povedať, a tak len pokrčila ramená a usmiala sa.

-

U zvädnutej ruži to žilo. Nad okrúhlymi stolami sa vznášali mraky dymu a vo vzduchu bolo cítiť pach piva a spotených tiel. Dve ženy sa pretlačili ku poslednému voľnému stolu a posadili sa. Sára vytiahla krabičku cigariet a pani Palaciová odišla k baru objednať niečo na zahriatie. Keď sa vrátila nad Sárou sa skláňali dvaja muži.
„Nerob drahoty, zaplatíme,“ hulákal jeden z nich. Mal koženú bundu a celkom krátke vlasy.
„Možno,“ dodal druhý a zachechtal sa. Na rozdiel od parťáka bol nižší, ale mal širšie ramená. Pani Palaciovej pripomínal skriňu.
„Vidím ti na očiach, že si chceš užiť,“ povedal ten prvý a siahol Sáre na prsia.
„Dajte jej pokoj,“ zvolala pani Palaciová. Jej starý hlas trénovaný na desiatkach neposlušných detí nestratil nič na svojej sile.
Muži sa otočili. Keď zbadali starenu v nemodernom kostýme, obutú v čiernych bagančách, zarehotali sa.
„Zmizni bosorka,“ zahulákal ten menší.
Pani Palaciová sa striasla. „Opakujem. Odíďte od nášho stola, lebo vyvodím dôsledky,“ zvolala prísne.
„Čo ty si učiteľka, alebo ký fras?“ prehodil ten vyšší podráždene. „Pankrác, postaraj sa o ňu,“ prikázal.
Nižší chlap podišiel ku pani Palaciovej, bez varovania sa rozohnal a udrel ju po tvári. Teda takmer. Zabránil mu v tom malý tučný muž, oblečený v pásikavom čiernobielom obleku. Bleskovým pohybom zovrel Pankrácove zápästie a natiahnutú ruku mu vykrútil za chrbát.
Pankrác uvidel muža a v očiach mu vytrysklo nefalšované zdesenie. „No do riti,“ zvolal prekvapene.
„Ale, ale mládenci? Čo to tu vystrájate? Zabudli ste na slušné spôsoby?“ prehovoril tučný mužíček.
„Servác, pomôž mi,“ zvolal nižší muž na partnera.
Ten sa otočil a len čo zbadal pruhovaný oblek, odskočil od Sáry a tváril sa, akoby sa tam ocitol úplne nevysvetliteľnou náhodou.
„Kde máte brata?“ zvolal muž prísne.
„Pri bare,“ odpovedali takmer súčasne. Na barovej stoličke sedel chlap s hlavou opretou o pult. Spal.
„Odpáľte k nemu, lebo vás vyhodím von.“
Muži ustupovali dozadu.
„Samozrejme, už ideme, len sa prosím ťa nehnevaj. To všetko kvôli tomu piatku. Už sme tu dosť dlho, celkom natesno, nejako sme sa prestali ovládať,“ ospravedlňovali sa ponížene.
„Zmiznite,“ odvetil mužíček. Počkal, kým sa vzdialili a obrátil sa k pani Palaciovej.
„Bartolomej Mrak. K vašim službám,“ predstavil sa a spôsobne sa uklonil. Jemne chytil prekvapenú pani Palaciovú za ruku a odviedol ju ku stolu. Podržal jej stoličku a počkal, kým si sadne.
„Ospravedlňujem sa za mládencov. Nesmiete sa na nich hnevať. Viete, je piatok trinásteho, všetci sme trocha nesvoji,“ vysvetľoval. "Môžem si prisadnúť?“
Nepočkal na odpoveď a spustil sa na stoličku.
„Čo robia tak krásne a šarmantné ženy samé v meste?“ opýtal sa.
„Odháňame dotieravých chlapov,“ odsekla Sára a zapálila si cigaretu.
Bartolomej sa zasmial. „Tak to máte plné ruky práce, však?“
Sára prevrátila očami a vyfúkla hustý oblak dymu priamo do Bartolomejovej tváre.
„Pardon,“ dodala ironicky.
„Zastihol nás dážď, potrebovali sme sa trocha zohriať,“ zapojila sa do rozhovoru pani Palaciová.
„To sa bežne len tak prechádzate v noci po meste? Nezdá sa vám to trocha nebezpečné?“
Pani Palaciová nevedela ako vysvetliť, že hľadá veľkého čierneho kocúra a nevyzerať pri tom hlúpo.
„Neprechádzam sa bežne po nociach. To iba dnes...“ pani Palaciova sa zasekla.
„Problémy?“ opýtal sa Bartolomej. Sára sa zvedavo naklonila.
„Myslím, že by ste mi neverili. Celé je to veľmi neskutočné,“ povedala napokon.
„Madam! Je piatok trinásteho. Dnes je všetko možné. Noc záhad a tajomstiev. Len sa pozrite naokolo,“ preriekol Bartolomej.
Pani Palaciová sa rozhliadla. Na prvý pohľad si nič nevšimla, no po dlhšom skúmaní stuhla a cítila ako sa jej pozvoľne otvárajú ústa.
„Kurva...“ hlesla Sára. Rovnako, ako pani Palaciová sa lepšie poobzerala a uvedomila si...čo si vlastne uvedomila? Že sa zbláznila?
Ľudia v podniku boli divní. Blázniví, neskutoční, vymyslení. Boli to vôbec ľudia?
Pankrác so Servácom sedeli po boku svojho brata (Bonifáca? Asi áno) a objednávali si drink. Poháre v ich rukách olizovala ľadová srieň a rozťahovala sa po barovej doske. Vedľa sa opierala žena od hlavy po päty odetá v bielom. Skleslo hľadela na kalendár a šomrala:
„Za chvíľu sa začne jar. Do riti.“ Už z diaľky bolo vidieť, ako okolo seba šíri mŕtvolný chlad. V kúte pod oknom sedeli tri ženy a hrali karty. Úplne všedné štyridsiatničky, ktoré si vyrazili na dámsku jazdu. Tuctové nohavice, blúzky a svetre. Nič nezvyčajné, keby každá z nich nemala pri nohách položený malý kolovrátok. Nalievali sa rumom a nahlas sa smiali. Rozprávali niečo o tom, že by už nemali toľko piť, lebo aj zajtra sa budú rodiť deti. Z toaliet vychádzal vysoký muž, čierny klobúk, čierne sako, čierne nohavice a snehobiela kamenná tvár. Keď sa mu konečne podarilo zapnúť rázporok, siahol po kose, ktorá ho čakala opretá o stenu a zamieril k baru. Ďalší a ďalší, s vidlami, korbáčmi, vencami lúčnych kvetov, sviečkami a podobnými inštrumentmi, nevyhnutnými pre ich remeslá. Všetci pili a hlučne sa zabávali.
Pani Palaciová si uvedomila, že sa tisne na hruď Bartolomeja Mraka.
„Už tu chýba len víla zubnička,“ prehodila zdesene Sára a rýchlo si odpila z poldecáka.
„Víla zubnička? Nepoznám,“ odvetil Bartolomej.
„A kto si ty? Svätý dindi? Čínsky boh srandy?“ opýtala sa útočne Sára. Celé sa jej to prestávalo páčiť.
„Len pokojne, pokojne. Ja som obchodník s dažďom. Bartolomej Mrak,“ predstavil sa po druhý raz Bartolomej.
„S dažďom?“ zopakovala neveriacky pani Palaciová.
„S dažďom, vetrom, suchom, oblakmi, ľadom, snehom. Všetko čo súvisí s počasím, ma zaujíma. Je vám dobre? Vyzeráte akási bledá.“
„To je v poriadku,“ odvetila pani Palaciová. „Iba je toho na mňa trochu priveľa.“
„No áno, je piatok trinásteho, deje sa toho viac ako obvykle, ale ubezpečujem vás, že všetko je tak ako má byť. Svet sa pomaličky točí a aj zajtra určite vyjde slnko.“
Vtedy si pani Palaciová spomenula na Adamka. Odhrnula Bartolomejovu ruku, ktorá sa nenápadne ovinula okolo jej pliec a vystrela sa.
„Nič nie je, ako má byť. Po meste pobehuje obrovský čierny kocúr, ktorý uniesol dieťa.“
„Obrovský?“
„Ako tiger,“ zvolala pani Palaciová.
Sára sa znova napila. Cítila, ako ju pálenka zohrieva.
„Asi máte na mysli Azraela,“ hádal Bartolomej.
„To netuším. Jedno čo viem, že už tridsať rokov, vždy piatok trinásteho, zavíta do nášho sirotinca a odnesie si jedno malé dieťa. Tentokrát si vzal môjho Adama.“
Pani Palaciovej zvlhli oči. Sára vytiahla servítku a podala jej ju. „Chápem, ako sa cítiš,“ povedala . Sama pri predstave na malé dieťa posmutnela.
„Musím ho nájsť,“ kvílila pani Palaciová.
„Azrael je síce veľmi nebezpečný, ale je to len nájomný vrah,“ premýšľal Bartolomej nahlas.
Pri slove vrah sa pani Palaciová ešte viac rozvzlykala. Sára zagánila na Bartolomeja.
„Pardon. Chcel som povedať iba, teda určite neje deti. Niekto si platí jeho služby, aby mu ich doniesol. Chápete? Azrael nie je dôležitý. Za zmiznutím vášho dieťaťa je niekto iný,“ vysvetľoval rýchlo Bartolomej.
„Vraj mám hľadať cintorín. Ale nie mestský ani židovský. Netuším, o čo môže ísť,“ povedal pani Palaciová.
„Myslím, že viem o čom je reč,“ povedal pomaly Bartolomej. „Ale musím vás varovať. To čo ste videli tu,“ natiahol rukou okolo, „to je len slabý odvar toho, čo vás čaká na tom nebezpečnom mieste.“
„Vy by ste ma tam zaviedli?“ opýtala sa prekvapene pani Palaciová.
„Bude mi cťou. Ale opakujem. Je to veľmi nebezpečné a ponuré miesto.“
„Idem do toho,“ zvolala bojovne pani Palaciová. Bartolomej si ju obdivne premeral. Tá žena sa mi páči, pomyslel si. Potom sa pozrel na Sáru.
„Mne je to jedno. Aj tak už nemám, čo stratiť. Idem s vami.“

-

Kocúr sa blížil k cieľu. Spokojne si vykračoval poľnou cestičkou. Mesto nechal za chrbtom a smeroval k nenápadnému, vysokou trávou obrastenému miestu. Z pôvodného oplotenia ostala už iba brána, zavesená na rozpadnutých stĺpoch. Myslel si, že mu nič nedokáže pokaziť náladu, keď odrazu začalo dieťa jemne svetielkovať.
„Mrrrrrrr,“ zamručal nespokojne a pridal do kroku.

-

„Ako to myslíš, že svetielkuje?!“ zvolala postava. Čupela na náhrobnom kameni a snorila v povetrí ako krysa. Cítila, ako sa jej obtiahnuté, kožené nohavice zarezávajú do štíhlych nôh. Ešte viac napla svaly a slastne zaťala zuby. Potom hodila pohľad na košík a znova sa zamračila. Veľký kocúr sedel obďaleč a tváril sa neutrálne. Svoju úlohu si splnil.
„Má to byť čisté dieťa. Nemilované, odkopnuté, osamotené!“ Postava preskočila na druhý pomník. Reťaze, ktoré sa jej hojdali okolo úzkeho pása zaštrngotali.
„Upokoj sa,“ povedala žena. Stála vedľa kocúra a jemne ho hladila po hlave.
Postava v čiernych nohaviciach zoskočila na zem a rýchlym krokom prešla k žene. Od zlosti udrela rukou do náhrobného kameňa a odrazila z neho kamenný kríž.
„Niekto má to decko rád! Miluje ho! Ako sa mám upokojiť?!“ zrúkla postava. Od úst jej vyprskli sliny a pristáli na ženinej tvári.
„Do polnoci ho nebude milovať nikto. Sľubujem,“ odvetila žena.
„To by som ti radil,“ vyštekla postava a stratila sa v tme.

-

Bartolomej držal dvere a čakal, kým ženy nevyjdú na ulicu. Všimol si neobvyklú obuv pani Palaciovej, zmraštil obočie, ale taktne mlčal.
Stále vytrvalo pršalo.
„Pán predavač dažďa, s týmto by ste nevedeli niečo urobiť?“ opýtala sa provokačne Sára a ukázala na oblohu.
Bartolomej sa poškrabal na hlave.
„Ale samozrejme. Medard sa síce trochu nahnevá, ale nech.“
V ruke sa mu objavil hnedý kožený kufrík. Otvoril ho a chvíľu sa v ňom prehrabával.
„Tuto to je,“ zvolal a vytiahol malú skúmavku. Zavrel kufrík, ktorý následne zmizol v záhyboch pásikavého saka.
„Velingtonský vietor. Získal som ho až v Tanzánii. Chlapík si zaň vypýtal tri snehové búrky,“ vysvetľoval Bartolomej a krútil hlavou. „Nechápem, načo mu bude v Tanzánii snehová búrka.“
Sára s pani Palaciovou mlčky pozorovali ako Bartolomej otvoril skúmavku. Odkrútil korkový uzáver. Z drobnej nádoby vyletel silný nápor vetra. Bartolomej sa zakymácal. Urobil dva kroky dozadu, kým opäť nadobudol rovnováhu. Vietor zavíril a odpadky na ulici sa dali do tanca.
„Hore ty blázon! Hore!“ kričal Bartolomej v prievane. Vietor ho uličnícky rozstrapatil a vyrazil k nebesám. S hlasným zavíjaním sa zaprel do nadutých mračien. Rozkrajoval ich, rozháňal po širokom nebi a po kúskoch oslobodzoval tmavomodrú nočnú oblohu. Neprešli ani tri minúty a nad hlavami sa im zaleskli hviezdy.
„Lepšie?“ opýtal sa Bartolomej a ponúkol pani Palaciovej rameno.
„Neuveriteľné,“ krútila neveriacky hlavou Sára.
Pani Palaciová rameno prijala.
Cesta k stratenému cintorínu im trvala dvadsať minút. Velington ich veselo sprevádzal a rozháňal posledné tvrdohlavé oblaky.
„Vráti sa k tebe?“ opýtala sa Sára.
„Kdeže, ten je už stratený,“ odvetil Bartolomej a pozrel na oblohu. „Nech si letí, obstarám si namiesto neho iný,“ dodal bezstarostne, akoby sa vetry dali kupovať v samoobsluhe.
Prešli okolo požiarnej zbrojnice, krížom cez mestský park a ocitli sa na konci mesta.
„Ale veď tu je už len skládka,“ divila sa pani Palaciová.
„Nie tak celkom. Príležitostne sa tu objavuje aj niečo iné,“ upozornil Bartolomej a venoval dámam za svojim chrbtom významný pohľad. Na chvíľu sa zarazil. Zdá sa mi to, alebo skutočne z tváre tej ženy vychádza nepatrná žiara?
Asfaltová cesta sa zmenila na poľnú, nespevnenú cestičku, ktorá nenápadne obchádzala mestskú skládku z pravej strany. Po dvesto metroch končila pri hrdzavej, doširoka otvorenej bráne. Za ňou sa črtal les krížov.

-

Postava v čiernom poskakovala po pomníkoch, akoby to boli kamene v rozbúrenej rieke. Šialene krútila hlavou a dookola si mrmlala:
„Pätnásť minút do polnoci a dieťa žiari. Pätnásť minút. Pät-násť mi-nút. PÄTNÁSŤ MINÚT!“
Žena pozrela na košík. Dieťa žiarilo o niečo intenzívnejšie. Blíži sa, pomyslela si a skontrolovala hodiny. Trištvrte na dvanásť.
„Práve včas.“
Pomalým, ale ráznym krokom vošla medzi hroby, roztiahla ruky a zakričala.
„Vstávajte lenivci, zábava začína!“
Urovnaná zem pod krížmi sa začala nepokojne vlniť.

-

Stará žena v zelenom kabáte, mladá žena s tetovaním na útlych pleciach a tučný muž v pásikavom obleku váhavo vkročili na pôdu strateného cintorína.
Velington sa snažil zo všetkých síl, no s temnotou, ktorá vládla nad hrobmi, si nedokázal poradiť. Bezradne poletoval okolo čierneho mraku a sklesnuto zavíjal.
Oblohu preťal blesk.
„Huš, potvora!“ zahundral Bartolomej. Jeho dobrá nálada sa kamsi vytratila.
Pomalými krokmi našľapovali na rozbahnený chodník, zoradení za sebou ako tri húsatá. V hustej tme sa orientovali len s veľkými ťažkosťami. Neustále o niečo zakopávali, potácali sa a šmýkali. Dorazili k skupinke stromov, keď na malý okamih zasvietil mesiac. Bartolomej sa chystal obísť stromy z ľavej strany. Jemne nahmatal Sárinu ruku a potiahol ju za sebou. Sára natiahla druhú ruku za svoj chrbát, no jej dlaň ostala prázdna.
„Bartolomej počkaj,“ zvolala pridusene. No Bartolomej Mrak ju nevnímal. Zdesene pozeral pred seba. Ani nie desať metrov pred ním sa pohojdávala desiatka bojovne naladených kostlivcov. Teda nevedel, či sú bojovne naladení- z ich mimiky sa to dalo len ťažko prečítať-, ale v každom prípade sa približovali. Na ohlodaných rebrách im viali zdrapy oblečenia. Jeden z nich mal cez hruď prevesenú otrhanú stuhu s nápisom SPOMÍNAME. Ďalší si na hlave hrdo niesol rozpadnutý klobúk a ten na kraji sa pýšil zašlou spodničkou. Všetci mali v očných jamkách červy a nefalšované nadšenie.
„Bartolomej, niečo sa deje,“ zvolala hlasnejšie Sára a potiahla ho za ruku. Bartolomej sa otočil, pozrel na Sáru a stuhol druhý krát. Sprvu nevedela, čo ho tak vyplašilo. Potom sa pozrela ponad jeho plece a dlho, prenikavo zajačala.

-

Pani Palaciovú niekto schmatol okolo krku a rukou jej zakryl ústa. Na líci pocítila dotyk studenej, ostrej čepele. Neznámy ju ťahal do tmy. Preč od priateľov. Len s ťažkosťami sa dokázala udržať na nohách. Pristúpila si šnúrky a uvoľnené baganče sa jej kĺzali po päte hore a dolu. Dalo jej veľa námahy, aby ich udržala na nohách a pritom nespadla. Telo jej prešpikovala obrovská vlna strachu. Keď konečne zastavili, neznáme ruky ju sotili na malý trávnik, obkolesený náhrobnými kameňmi. Na jednom z nich čupela štíhla postava. V ruke držala prútený košík.
„Adam,“ zvolala pani Palaciová a vrhla sa dopredu.
„Ani krok,“ varovala ju postava a nebezpečne rozhojdala košík.
„Neubližujte mu. Zoberte si mňa.“
„Aj na teba príde rad,“ povedal známy hlas za chrbtom pani Palaciovej. Druhá postava prešla okolo a zastala vo svite mesiaca, ktorý sa s námahou predral cez temné mračná.
„Ty?“ zvolala pani Palaciová prekvapene.

-

Sára neprestávala jačať. Bartolomej kľačal na zemi a zbesilo sa hrabal v kufríku. Mesačné svetlo nebolo tak silné, aby mu dovolilo nájsť tu správnu skúmavku. Už tretí raz sa mu v ruke objavila púštna búrka.
„Do čerta aj s tebou,“ zanadával a podal skúmavku Sáre. „Podrž to.“
Sára sa opierala o vysoký platan. Už nebolo kam ustupovať. Kostlivci sa hrkotavým krokom približovali. Ruky vystreté pred sebou, kostnaté sánky naprázdno klepali v rytme blížiacej sa smrti. Cvak, cvak, klap, klap. Sára sa roztriasla. Bartolomej zacítil pach hniloby. Kostlivci sa nakláňali nad jeho hlavou. Posledná šanca, napadlo ho. Náhodne hrabol medzi skúmavky a zacítil príjemný chlad. To je ono. Vytiahol ruku z kufríka, zaprel sa pätami do zeme a odskočil dozadu. Pristál na mazľavom bahne a získal meter náskok. Dosť nato, aby stihol odzátkovať skúmavku a otvoreným hrdlom ju namieriť na hrkotajúcich nepriateľov.
Odvrátil hlavu. Zo sklenenej nádoby vyletela mrazivá Meluzína. Preletela pomedzi kostlivcov, ako kameň vystrelený z praku. Nechávala za sebou širokú bielu stopu kryštálovej námrazy. Tráva sa premenila na ostré biele ostne, listy stromov ustali v jemnom trepotaní, vzduch ochladol a kostlivci mĺkvo hľadeli pred seba, neschopní akéhokoľvek pohybu.
„Tomu sa povie zima do morku kosti,“ povedala Sára a pozrela na Bartolomeja. Ten sa pozviechal zo zeme. Vošiel medzi kostlivcov a začal sa oháňať ťažkým kufrom.

-

Pani Palaciová hľadela na riaditeľku sirotinca. Stála vo svite mesiaca a v ruke zvierala nôž.
„Prekvapenie,“ odvetila riaditeľka.
„Celý ten čas. Všetky tie nevinné deti...Prečo?“
Riaditeľka sa usmiala. Podišla za chrbát štíhlej postavy a jemne ju pohladila po pleciach.
„Dovoľ, aby som ti predstavila Piatok trinásteho,“ povedala.
Štíhla postava sa spôsobne uklonila.
„Kráľa zlomyseľnosti, nešťastných náhod, nevysvetliteľných úmrtí a všetkého zlého, načo si len ráčiš spomenúť. Svoj život začal ako nechcené, opustené dieťa. Nemilované, odvrhnuté, bez budúcnosti. A pozri sa, kam to dotiahol vďaka mne. Už mu síce neostáva veľa času, ale nástupca je pripravený.“
„Takmer,“ zaškriekala postava.
„Pravda. Aby z toho drobca vyrástol skutočný Piatok trinásteho, musí byť celkom čistý. Bez jedinej stopy lásky. Iba tak dokáže zvládnuť tento jedinečný festival zla. Ako vidíš, nie je to celkom tak,“ povedala a ukázala na košík z ktorého vytekala žltá žiara. „Stále je tu niekto, kto ho miluje. Komu na ňom záleží. A ten niekto si pochopiteľne ty. To je nakoniec aj dôvod, prečo som ťa nasmerovala práve sem. Vedela som, že si poradíš a tvoja nezmyselná láska ti nakoniec ukáže správnu cestu.“
„Zoberte si mňa,“ zaprosila pani Palaciová z posledných síl.
„Si stará a opotrebovaná. Piatok trinásteho sa musí prevteliť do mladého, neskúseného tela. Do tela, ktoré vydrží ležať v temnom hrobe a zrieť, až kým nepríde jeho čas,“ odvetila riaditeľka.
„Ale dosť už bolo rečí. Je načase očistiť dušu od všetkej lásky.“
Riaditeľka sa zahnala nožom. Čepeľou mierila priamo na srdce pani Palaciovej, keď odrazu Piatok trinásteho zdesene skríkol a rukami si zakryl oči.
„Matka! Je to Matka! Ty neschopná ničomnica, dotiahla si sem matku!“ jačal ako zmyslov zbavený.
Riaditeľka sirotinca sa obzrela. S poza stromov sa blížil muž v pásikavom obleku a mladá žena žiariaca ako slnko. Aura zlatej žiary sa šírila okolo nej v širokom oblúku a načahovala svoje ruky ku košíku.
Čo sa to do pekla deje? Pomyslela si Sára. Telom jej prechádzal silný prúd energie. Cítila sa vyrovnaná. A šťastná? Je toto skutočné šťastie? Mala pocit, akoby ju odpoveď na najväčšiu záhadu života šteklila na špičke jazyka. Akoby presne tušila o čom to celé je, no nedokázala to vyjadriť slovami. Potom sa odniekiaľ ozval detský plač. Sára pozrela na košík a pochopila. Jej žiara sa rozletela celým cintorínom a pokračovala za hranice svetov.
Prvá sa spamätala riaditeľka. Došlo jej, že sa chystala odstrániť nesprávnu osobu. Rozbehla sa k žiariacej aure s nožom nad hlavou. V tvári mala šialený výraz.
Ako druhá sa prebrala pani Palaciová. Videla, ako sa Bartolomej snažil postaviť do dráhy noža, no zabránil mu v tom veľký čierny kocúr, ktorý sa vyrútil z tmy.
Videla zdesenie v Sáriných očiach. Videla, že stojí príliš ďaleko, aby mohla riaditeľku zastaviť.
Napadol ju posledný, zúfalý pokus. Výstrel do prázdna. Zahnala sa pravou nohou a prudko vykopla. Uvoľnená baganča celkom bezstarostne skĺzla z útleho chodidla, urobila otočku vo vzduchu a s tvrdou gumenou podrážkou zasiahla riaditeľku priamo do hlavy. Prekvapená žena stratila rovnováhu, pustila nôž a dopadla rovno na zadok. Ostrá čepeľ sa zapichla do zeme, približne doprostred kruhu, tvoriaceho päť zmätených postáv a jedného čierneho kocúra. Krátky okamih ticha.
Kocúr skočil na Sáru. Bartolomej ho chytil za chvost a ťahal k sebe. Neostávalo mu veľa síl. Pani Palaciová sa súčasne s riaditeľkou sirotinca vrhli k nožu. Piatok trinásteho krúžil nervózne okolo, keď sa mu na zápästí rozozvučali hodinky. Stuhol. Do polnoci ostávalo dvadsať sekúnd.
Bartolomej cítil, ako sa mu vlhký chvost kĺže pomedzi dlane. Už to dlho nevydrží. Sára zakopla a spadla na zem. Kocúrova tlama zúrivo sekala len niekoľko milimetrov od jej hlavy.
Pani Palaciová sa plazila k nožu. Zarývala nechty do studenej zemi a posunovala sa vpred. Riaditeľka cintorína načiahla ruku. Chýbali milimetre.
Desať sekúnd.
Bartolomej tušil, že prehráva, vlhký chvost sa mu strácal. Očami plnými zdesenia hľadel na Sáru a ospravedlňoval sa jej. Tlama kocúra sa približovala. Sára sa rukami posúvala čo najďalej, keď si uvedomila, že v spotenej dlani niečo kŕčovito zviera. Pozrela sa na sklenenú skúmavku a prečítala úhľadné písmo: Púštna búrka.
Bartolomej uvidel, ako sa Sára usmiala. Zaryl nechty do posledného končeka chvosta, ktorý ešte stískal a kocúr zaprskal bolesťou.
Sára odzátkovala skúmavku a hodila ju do roztvorenej papule.
Päť sekúnd.
Riaditeľke chýbali milimetre. Pani Palaciovej nie. Zovrela chladnú rúčku noža a zahnala sa. Cítila, ako čepeľ vnikla do niečoho mäkkého. Riaditeľka prekvapene vytreštila oči. Chcela niečo povedať, no neostal jej čas.
Sekunda.
V kocúrovi niečo explodovalo a z úst a uší sa mu začal sypať piesok.
Riaditeľka sirotinca naposledy vydýchla.
Postava v čiernych kožených nohaviciach sa bezvládne zvalila na zem. Z nehybného tela vyletel čierny mrak. Zbesilo lietal naokolo a hľadal telo, do ktorého by mohol vniknúť. Preletel okolo mŕtvej riaditeľky a zamieril k pani Palaciovej. Tá na tvári ucítila chladný dotyk zla. Bartolomej ju jemne chytil za ruku a čierny mrak odskočil. Žiariacemu dieťaťu a jeho matke sa vyhýbal. Ešte chvíľu bezradne poletoval, až sa napokon na nevôľu všetkého zla rozplynul. Spolu s ním zmizol aj cintorín.
Pani Palaciová stála na pooranom poli a pohľadom poskakovala po svojich priateľoch.
„Nevedela som, že máš dieťa,“ povedala Sáre, ktorá ešte stále silno žiarila.
„Vzdala som sa ho. Bolo to...“ zmĺkla a rozplakala sa.
„Nič nehovor. Netreba slov. Teraz máš druhú šancu, prijmi ju.“
Sára si utrela slzy. Pomalým krokom prešla ku košíku a opatrne z neho vybrala dieťa. Keď si ho priložila na hruď, svetlo naposledy zažiarilo oslepujúcim leskom a zmizlo.
Bartolomej nebol príliš na romantiku. A možno len nechcel ukázať, že aj on má slzy na krajíčku a tak sa radšej odvrátil a začal sa prehrabovať vo svojom kufríku.
„Toľké straty,“ bedákal. „Potrvá mesiace, kým sa mi podarí zohnať kvalitnú Meluzínu. A to nehovorím o púštnej búrke. Dočerta, už som na to starý.“
Pani Palaciová k nemu prešla a chytila ho za ruky.
„A nechcel by si si za seba nájsť náhradu?“ povedala a pozrela sa mu do veľkých modrých očí.

-

O šesť rokov neskôr.

„Mamíí. Čo je to piatok trinásteho?“ ozval sa chlapčenský hlas od stola.
Sára sa otočila a pozrela na Adamka. V ruke držal kalendár a ledabolo v ňom listoval.
„Prečo sa pýtaš?“ vyzvedala.
„Noo, dedo so starkou mi rozprávali, že keď som bol ešte celkom malý...“

Ján Franko

Mohlo by sa zdať, že Ján Franko je celkom obyčajný človek. Má za sebou celkom obyčajné detstvo, prešiel celkom obyčajnými školami a zamestnal sa v celkom obyčajnej robote. Býva v obyčajnom byte s obyčajnou rodinkou a do práce chodí na obyčajnom aute. Keď pred sebou vidí čistý papier pochytí ho celkom obyčajná túžba písať. Ako hovorím... mohlo by sa zdať.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Last minute tipy na Kapverdské ostrovy
  2. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy?
  3. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie
  4. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne
  5. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz
  6. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family
  7. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji
  8. Inteligencia vo všetkom
  9. Volvo V90 Cross Country je pripravené na každé dobrodružstvo
  10. Continental spúšťa dlhodobý test pneumatík s vodičmi z Facebooku
  1. Ako efektívne využiť podlahové kúrenie?
  2. Samsung Galaxy S8: smartfón s výnimočným displejom
  3. Túžite byť matkou, ale nedarí sa? Poďme hľadať dôvody!
  4. Last minute tipy na Kapverdské ostrovy
  5. Ako sa menila obľúbená bratislavská štvrť
  6. Nové investičné projekty v Schladmingu s výhľadom na zjazdovku
  7. Podľa M. Borguľu je práca mestskej polície slabá a nedôsledná
  8. Znížená sadzba pri pôžičke v mBank už len štyri dni
  9. Odborníci poradia, komu sa oplatí využívať obnoviteľné zdroje
  10. Katarína (28): Z bývania na Nobelovej mám dobrý pocit
  1. Last minute tipy na Kapverdské ostrovy 9 358
  2. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie 8 449
  3. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne 7 607
  4. Šokujúce: ako sa každý Slovák dokáže ľahko naučiť po anglicky 7 387
  5. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji 6 000
  6. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy? 5 556
  7. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family 4 827
  8. Ako sa menila obľúbená bratislavská štvrť 3 092
  9. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz 2 582
  10. 5 krokov k vlastnému bývaniu 2 551

Téma: Cena Fantázie


Hlavné správy zo Sme.sk

KOMENTÁRE

Golfoval viac, tweetoval najviac (píše Ben Cunningham)

Trump má po 100 dňoch vlády 44-percentnú popularitu. Sad!

KOMENTÁRE

Z celého sveta: Ako sa karikaturisti smiali z Donalda Trumpa

Karikatúry Trumpa z celého sveta.

PLUS

Najmladší pivovar na Slovensku má rozlohu dvojizbového bytu

Najmenší, ale najdlhšie budovaný.

Neprehliadnite tiež

Nová Cvernovka: Komunity tu majú budúcnosť

Prvého mája sa po prvý raz otvárajú ateliéry bývalej Cvernovky v nových priestoroch.

Sisi bola len manželka. Zato Mária Terézia vzkriesila monarchiu

Narodila sa pred tristo rokmi. Teraz o nej vzniká dvojdielny film v koprodukcii štyroch krajín.

Vychovala sebeckých synov. Obetavá Baba z ľadu teraz zaujala v Amerike

Film so Zuzanou Kronerovou získal cenu za scenár na prestížnom festivale Tribeca.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop