Cena Fantázie: Marek Mittaš - Kamaráti

Predstavujeme štvrtého finalistu (v abecednom poradí) súťaže Martinus Cena Fantázie 2014. Postupne vám predstavíme päť poviedok, o ktorých osude rozhodnete v hlasovaní. V ankete na kultura.sme.sk budete môcť od pondelka 6. októbra hlasovať za tú, podľa vá

Marek Mittaš(Zdroj: Archív autora)

s, najlepšiu.

Poviedku si môžete prečítať aj vo formáte pdf. Stiahnite si ju


Kamaráti
Autor: Marek Mittaš

Miestnosť sa mu zdala plná zápachu mokrej malty, štukatérskeho tmelu a čerstvej stierky. Bola to ťažká aróma skazeného moču, v ktorom ležala Zuza, ale Jano v nej zacítil aj pach plášťov od bicykla. Alebo sa to snažil aspoň nahovárať. Za tie dva dni, čo tu ležala, sa v ňom naučil hľadať všetko možné. Ako páni, ktorým staval honosné vily a oni mu sem tam šupli do tašky nejakú fajnovú fľaštičku vína. Jemná vôňa bobuľového ovocia, závan čučoriedok a dozvuk lesných jahôd. Krútil nad tým hlavou. Vždy keď ochutnal, cítil iba víno. „Tí páni majú asi iné jazýčky,“ povedal si a fľašu vždy obrátil do dna.

„Ešte vydrž,“ chytil Zuze hlavu a pozeral do tichých očí. Popraskané pery nevládala od seba oddeliť, ale aj tak vedel, že by z nich nevyšiel ani hlások. Špongiu na umývanie riadu namočil do misky s vodou a prikladal jej ju na pery. Doslova pili každú kvapku, ako vyprahnutá zem rannú rosu.

„Vydrž, len vydrž moja,“ modlikal pri posteli a hladil je tvár. Mastné vlasy sa jej lepili na líca a on vedel, že ešte musí vydržať.

Mali problémy, to vedel u nich v dedine každý. Zas, ktorá sa sem tam nevrátila s modrinou pod okom. Medzi chlapmi, čo miešali od rána do večera maltu bolo samozrejmé, že im sem tam hvizdne ruka do vzduchu a trafí. A keď trafil on, tak to bolelo. Aj zmodralo. Nikto z toho nerobil vedu. Veď Zuze doniesol aj čierne okuliare, keď bol na fuške v meste. Také na pol tváre, ako videl v tých lesklých časopisoch.

„Náá, také nosia tie herečky aj speváčky,“ podával jej ich do rúk. Mal trochu pod čapicou.

„Neľúbia sa?!“

„Ááále áno, Janko, ďakujem krásne,“ vzala ich do rúk a obzerala.

Teraz ležali na stolíku vedľa nej. Trasúcimi rukami jej ich doniesol, keď ju zniesol dole.

Poďakovala, to áno, ale nevďačná bola.

„A výplatu ti už dali?“ spýtala sa s novým darčekom v rukách. Akoby nevedela, že je ťažko. Aj páni nemajú vždy a neplatia načas. Ale nakoniec vždy niečo majú, alebo aspoň fľaštičku. Alebo takéto parádne okuliare. Tá mladá, čo prišla s majiteľom ich nechala na stole. Keď odišli, vzal si ich, vedel, že sa Zuzke hodia.

„Nóó, ešte nie, nedali, ale zajtra.“

„Šak to ti sľúbili už minulý týždeň, za čo navarím obed v sobotu?“

Ona ho vyprovokovala, však to je jej starosť, čo navarí.

Hneď sa zahnal, len tak, akože čo on vie, chcel myknúť ramenami, ruky zdvihnúť do vzduchu a trafil. Len tak zaerdžala, ustúpila o krok dozadu. Na druhý deň chodila po dedine ako hviezda. S okuliarmi cez pol tváre.

„Ako herečka,“ rozprával večer pri pive Karčimu. Vedel, že keby bolo najhoršie, môže sa na Karčiho vždy spoľahnúť. Vedel to od prvej chvíle, čo spolu pili pančovaný alkohol na železnici.

Aj nohy má pekné, ako herečka,“ povedal a obaja si hlboko odpili z piva.

Tie štíhle nohy mala teraz prikryté dekou. Chytil jej ich. Boli nahé a studené. Chodidlá mala ľadové vždy, no teraz, akoby sa jej ten chlad šíril stále vyššie a vyššie. Zašiel jej medzi nohy. Na pyskoch bola stále horúca. Naklonil sa k nej bližšie. Dýchla plytko, ale dýchala. Otočil jej hlavu nabok a vlhkou špongiou jej z čela zotrel drobulinké kropaje potu.

Sálala z nej horúčka.

„Vydrž, ešte vydrž aspoň dva dni.“ Tak mu to povedal Karči. Ešte dva dni.

xxx

Uvedomil si, že je zle, keď jej začala z ucha vytekať krv. Nemala vyrývať. Nemala hovoriť, že ich Rudo odišiel z domu len preto, že už to nemohol vydržať v tejto chatrči. V dome, čo im ako rodine postavil vlastnými rukami. Načo ho urážala, že Rudo už nezniesol to, aký je, keď dobre vedela, že odišiel za robotou? Že v tejto dedine pánu bohu za chrbtom o práci nebolo ani chyrovať. Aj on bol rád, že ich ako tak udrží nad vodou a nemusí chodiť do mesta na sociálku. Chlácholil sa.

Možno by jej stačili aj okuliare, keby nezačala vrieskať. Panovačným hlasom ziapala na neho, že ju to už nebaví, že od neho zdrhne, alebo radšej skočí pod vlak, akoby tu mala žiť s ním, čo smrdí od chľastu, alebo potu. „Keby si cítila ako smrdíš ty,“ povedal, keď si pri posteli prehrával v mysli ich rozhovory. Hľadel jej do tváre a spomínal, že všetko mohlo byť inak.

Mohli mať peknú nedeľu, keby prestala vrieskať. Ale ona nie. Pokračovala. Prestal vnímať slová, znela ako pískajúci čajník. Stále hlasnejšie, viac a viac a jemu išlo hlavu roztrhnúť. Ešte by aj nafúkal zo včera a ona neprestávala ziapať. Trhalo mu to uši. Potreboval ju vypnúť, ako vriacu vodu, čo píska na sporáku. Presne tak mu to znelo. Priamo v jeho spálni. V jeho hlave. Načiahol sa po nej ako po budíku. Ani poriadne nevidel. Ale ostalo ticho. Ovlažujúce ticho. Ako padala dozadu, niečo zhodila.

„Piča jedna,“ zanadával a privrel oči. Do hlavy sa mu vracal pokoj. Zaspal. Zobudil sa na intenzívny pach malty a štukatérskeho tmelu. Zdalo sa mu, že zdriemol na stavbe. Vyskočil z postele a stupil do niečoho mokrého. Pozrel sa pod nohy a zbadal, že stojí v kaluži moču. Vytekal spod Zuzaninho zadku, ktorá tam stále ležala a pri hlave sa jej zbiehala mláka krvi.

Vedel, že je zle. Že ju tu v spálni nechať nemôže, smrdela by z nej celá izba.

Vzal ju na ruky a niesol do pivnice. Oťažievala mu každým schodom. „Hebedo,“ zanadával, keď sa ramenom snažil ťuknúť do vypínača a rozsvietiť.

Zložil ju na starú posteľ, ktorá mu neraz poslúžila, keď sa vrátil pod obraz boží z krčmy a nechcel budiť Zuzu s Rudom. Utiahol sa tu do klbka a vyčkal ráno. Zuzanu položil na jeho pelech. Už nekrvácala, ale smrdela. Z jej mokrých nohavíc mu ostalo navlhnuté celé tričko. Prikryl ju, nech sa preberie.

Neprišla na obed, ani sa nepýtala čo variť. Zišiel dole. Zuzana ležala bez pohnutia, akurát sa jej pery začali sťahovať ako po opici. Doniesol jej pohár vody a vylial jej ho do tváre. Iba zachrčala.

Netelefonoval nikam. Nemohol. V jeho hlave začal fungovať záchranný program. Obliekol si nové tričko a vyrazil na železnicu. Potom do krčmy.

xxx

Musela vydržať. Aspoň štyri dni, tak mu to povedal Karči. Bol kamarát, ale povedal mu, že nová súprava príde do dediny za štyri dni. Spraví mu službu, ale dodávku neposunie. Každý v dedine vie, že uhlie vozia vždy v piatok v noci. Na mašinu nemôže sadať len tak. Musí dýchať aspoň štyri dni.

„Akože nie je problém, ja nezastavím, dám plný. Zostanú z nej iba kúsky, to ti môžem garantovať. Ale pozri, hovorím ti na rovinu. Takýchto nešťastí bolo na železnici habadej. Poznám. Chlapi všeličo rozprávajú. Vieš, samovražda ako samovražda. Problémy ste mali, to vie kade kto, ale takto. Policajti to nenechajú len tak. Vezmú to mäso a kúsky tela a skúmajú to. Zistia, či bola mŕtva už pred tým, ako ju prevalcovala mašina alebo nie. Takže štyri dni a môžeš so mnou rátať,“ sľúbil mu Karči.

„Otvor pusu,“ neisto jej roztiahol pery a zuby, vlial do nej zmixovanú polievku. Akoby grgala. Z toho zvuku sa mu dvíhal žalúdok. Priviazal ju k posteli hrubými lešenárskymi šnúrami, ktoré používali na kladky. Nechcel, aby odišla, ak by náhodou precitla. Zároveň však tušil, že pre Zuzku už slnko ďalší deň nevyjde.

„Piť, musíš piť, nalial jej do hrdla vodu. Začala chrčať. Hlavu jej vyvrátil a vyliala sa z nej na dlážku spolu s hlienom.

„Bude musieť upratať,“ napadlo mu. Ešte deň, ešte deň a pustí sa do toho. Možno si nájde aj novú ženu. Možno raz. Keď dorobí fušku na tom dome za dedinou, bude mať dosť, aby mu niečo ostalo. Aj na fajnovšiu borovičku. Zuzana ležala. Nehýbala sa. Jej hrudník nenápadne pulzoval. „Ešte chvíľku Zuzka,“ modlikal Jano a nechal ju spať. Zhasol svetlo a otočil na pivnici kľúčom.

xxx

Dýchala. Bola ľahká ako pierko, keď ju chytil a vzal na chrbát. Visela mu z tela ako handrová bábika. Jasne počul ako v nej niečo chruplo, ako sa telo prehlo a na ucho mu z jej úst dýchol horúci hnilobný zápach. Zapotácal sa. Prešiel k schodom z pivnice. Uvedomil si, že Zuzana už prestala dýchať. Úplne. K železnici je to desať minút. „Takí presní byť nemôžu,“ uvažoval ako ju niesol krížom cez les. Potil sa. Vďaka adrenalínu mu srdce pumpovalo ako vlaková mašina, ktorá práve vyrážala zo stanice. Určite to stihnem. Musím. Kráčal tmou. Mal šťastie, že chodník poznal a stačilo mu aj svetlo mesiaca. V lese zapraskalo drevo. Prudko sa obzrel. Nevidel nikoho. So Zuzanou na chrbte sa mu hore svahom kráčalo ťažšie. Pritom cítil, ako mu niečo z jej úst vyteká priamo za golier trička. Bál sa pozrieť do lesklých vyvrátených očí, hoci cítil jej studené líce priamo na svojom, keď sa jej hlava bez života zahompáľala pri každom prudšom kroku. Koľajnice jemne sipeli, keď k nim dorazil. Zastavil. Zuzana mu spadla na zem. Chytil ju a postavil rovno pred seba. Držať ju bolo ľahšie ako nosiť vrecia cementu. Uchopil ju za domáci úbor, v ktorom ráno pred štyrmi dňami pískala ako starý čajník. Zazrel svetlo, približovalo sa rýchlo. Mal pocit, akoby to bolo svetlo na konci tunela. Zaznelo pískane do tichej noci. Zaburácalo ako výstrel z dela. Bol to signál. Počul ako mašina naberá rýchlosť a celou silou hodil telo pred seba.

Najprv odleteli nohy. Hlavu nevidel, cítil spŕšku čohosi a potom začali škrípať brzdy. To Karči mu odporučil ísť vo vychodených papučiach a domov sa vrátiť popri trati po štrku, kde nenechá stopy. Keď sa doma vyzúval, nohy ho pálili akoby išiel po žeravom uhlí. Ale duša, tej bolo ľahšie, hoci vedel, že kamaráta Karčiho kvôli nemu čaká dlhá noc.

xxx

Keď Janovi zazvonil podvečer telefón, celý stuhol. Hoci to bolo vyše mesiaca, čo jeho Zuzka spáchala samovraždu, vždy mal nepríjemné mravčenie v žalúdku, keď počul znieť telefón.

„Zdar starký, ideme na jedno, dve, alebo tak nejako?“ Karčiho hlas spoznal okamžite. Uvoľnil sa a dohodli sa, že o hodinku ako štamgasti dajú po runde. V duši sa mu rozhostil pokoj. Vtedy ešte netušil, že s Karčim neskončí len na pive. Že jeho ponocovanie, vybavovanie sa s policajtmi, zdôvodňovanie, že tá ženská len vyletela z kríkov, nemohol nič robiť, nebude zadarmo.

V krčme bolo nafajčené. Chlapi trónili na svojich miestach. Karči sedel pri pive a nervózne fajčil. Cestou k stolu kývol barmanovi, nech mu donesie jedno a sadol si na svoje obľúbené miesto. Pozrel do rohu na futbal a Karči sa usmial keď si prisadol.

„Kamarát, máš teraz nejakú stavbu rozrobenú?“ Začal Karči zostra, ešte mu ani pena nepadla z piva.

Najprv si myslel, že mu chce ponúknuť robotu v meste.

„Nuž, teraz jeden barák, tam na konci za dedinou, de začali stavať tí zbohatlíci z Blavy, tak tam jeden dokončujem, teda nie dokončujem, ale staviame no.“

„Ako to ide?“ Vyzvedal Karči.

„Celkom sa dá, pohoda, trošku sme v sklze, ale tak to pánko pochopí, dačo ušetríme na materiáli, šak vieš ako to chodí.“

„A jako si na tom, čo teraz pivnice staviaš, alebo podkrovie?“

„Ale nééé,“ logol si Jano z piva. „Už je skoro hotový, už sa budú len schody do záhrady, také betoňáky tam chce, že čo celý život vydržia, tak tie teraz budeme liať a potom ešte nám zostáva,“ nestihol dopovedať.

„A takto, Janči počúvaj, je tu jeden problém, nechajme reči, potrebujem s tebou niečo prebrať. Niekedy v noci. Noo, chcem ti povedať, že takto. Trochu to súvisí so Zuzou a chcem ti to povedať tak vieš, niekde mimo. Mám takú vec ešte a niekde na stavbe by sme to uzavreli.“

Jano bol prekvapený, ako sa Karči ošíva. Nebolo mu príjemne. Pivo prestalo spôsobovať ľahké opojenie. Súhlasil. Čo mal robiť. Vysvetlil Karčimu cestu k novostavbe a pobral sa.

„Len jedno pivko?“ Zakričal hostinský, no to sa za ním už zavreli dvere. Karči chcel ešte chvíľu pozerať futbal.

O pol jednej v noci nervózne vstal z postele. Ani nespal. Pomaly sa začal obliekať a bol rád, že Zuzane nemusí zdôvodňovať, kam ide. Na chvíľu mu napadlo, čo na nočný odchod povie Karčiho Darina. Bola pekná. „Ej tak by som ju,“ povedal si Jano keď sa obliekal a potom len smutne pozrel na svoj visiaci penis. Uvedomil si, že posledný raz súložil v deň, keď niesol Zuzanu smerom k železnici. Na rozlúčku. Povrávalo sa, že Karči mal v meste frajerku. On by jeho Darinke nikdy nepovedal nie, ju by veru nepodvádzal. Ani Zuzku nie.

xxx

„Kamaráti buďme, dlhy si plaťme,“ povedal Karči, keď sa vysúkal zo starého Volva. Aj v tme bolo vidieť kompletne zošľahané gumy takmer bez dezénu. Jano naňho nechápavo zízal, keď otvoril kufor. Vyťahoval niečo ťažké, najprv jeden pahýľ a potom druhý.

„Čo tam stojíš, poď mi pomôcť,“ zavolal na neho Karči. Rýchlym krokom pristúpil k autu, kde sa na pol kufra rozkladali plavé Darinine vlasy. Nevidel jej tvár. Nevidel ani modriny okolo krku, videl iba telo.

„K tým schodom, čo máš rozostavené bude asi najlepšie, nie?“

Nepýtal sa, neokolkoval, nebol zvedavý. Vzal Darinu za nohy a niesli ju smerom k rozostavanej vile, kde mali byť podľa projektu pevné schody zo zadnej záhrady. Pod tenkou látkou teplákov už necítil tlkot srdca, no z jej nôh stále sálalo ľudské teplo.

Jano pustil miešačku.

„Tak ja radšej pôjdem,“ povedal Karči. „Rozumieš, aby nás tu nikto nevidel, nestretol, nespojil si, šak sleduješ kriminálky. A ešte niečo. Akože týmto sme si už za Zuzanu vyrovnaní. To len aby si vedel.“

Zabuchol dvere a stavenisko opustil len s parkovacími svetlami.

Jano si napľul do dlaní, chytil Darinu za ruky. Potiahol po drsnej škváre k základom schodov. Neskôr ju nahádzal do schodiska, aby na nej neostali vlasy, či kedysi časť jej peknej tváre. Aj tak ušetrí za materiál.

Do ticha noci bzučala miešačka. Oprel sa o ňu a otvoril pivko. Zvlažil si ústa pred nočnou šichtou. Pozeral na Darininu. Hlavu mala vyvrátenú do hliny, no zadok bol stále pevne stavaný. Popíjal z piva. Obzrel sa okolo. Všade bola tma, len stavbársky halogén žiaril do tmy. Odklonil ho od nedokončeného schodiska a namieril smerom od neho. Zbohatlíci si vždy stavali svoje vily v opustených častiach, akoby izolovaní. „Ktovie prečo, čo chcú robiť tak ďaleko od ľudí?“ Napadlo Janovi, ako si začal sťahovať nohavice. Darina bola pekná, aj keď videl len jej obrysy. „Som vdovec,“ povedal si, keď jeho penis pevne stál.

„Pánko bude spokojný, keď mu spravím schody na zadný dvor rýchlejšie,“ zašomral Jano, aby sa necítil tak sám, keď namieril reflektor opäť na schodisko. „Možno mi dá aj fľaštičku nejakého fajnového vínka,“ motivoval sa a začal liať čerstvý betón. Do rána bolo ďaleko, čakala ho dlhá noc.

Marek Mitaš

Prievidžan, ktorého tvorba často vychádza z obrazu bežnej skutočnosti, no zachádza hlboko do zákutí ľudskej duše. Postavy z jeho príbehov možno nazvať rôzne, no obvykle na ne čitatelia nenachádzajú slová. V roku 2010 vydal zbierku poviedok Hriechy v rukavičkách. Jeho diela následne vyšli v zborníku Fantázia 2010 a poviedkových antológiách Všetko čo chcem, Nefajčiť zakázané, Krimipoviedky, Poviedky o strachu. Publikoval v magazínoch Eva, Playboy, Zdravie a iných. Za svoje poviedky získal niekoľko cien na Slovensku aj v Čechách. V týchto dňoch dokončil rukopis novej zbierky poviedok a súvisle pracuje na románe.
Viac o autorovi na: marekmittas.com

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Pivný bar Senica: Miesto, kde objavíte, ako má chutiť pivo
  2. Volkswagen Golf: Viac, než facelift
  3. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  4. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  5. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  6. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  7. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  8. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  9. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  10. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta
  1. Pivný bar Senica: Miesto, kde objavíte, ako má chutiť pivo
  2. Projekt "Zvýšenie odborných kapacít v oblasti práce s mládežou"
  3. Malé knedličky, veľké dojmy
  4. Volkswagen Golf: Viac, než facelift
  5. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  6. Projekt First Lego League podporila Nadácia Pontis
  7. Klienti majú často pocit, že potrebujú spracovať len projekt
  8. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  9. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  10. 3 úlohy, ktoré vyrieši minerálna vlna najlepšie
  1. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom 11 747
  2. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to 10 459
  3. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom 8 975
  4. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 6 277
  5. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 5 827
  6. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 3 495
  7. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 3 444
  8. Volkswagen Golf: Viac, než facelift 3 306
  9. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári 2 812
  10. Mäsovýroba Gašparík získala ocenenie Danubius Gastro 2017 2 468

Téma: Cena Fantázie


Hlavné správy zo Sme.sk

PLUS

Niektorí ľudia majú zvláštny dar, chutí im dúha a vidia zvuky

Ak vám vonia hudba alebo zapácha nejaká situácia, zrejme máte dobrú slovnú zásobu a radi sa vyjadrujete opisne. Alebo ste synestetik a myslíte to doslovne.

EKONOMIKA

Osem zmien v hypotékach, ktoré odštartujú od marca

Ľudí čaká viac dokladovania a prísnejšie posudzovanie.

ŠPORT

Sagan pobavil otázkou na súpera aj odpoveďou, prečo bol na toalete

Špekulovalo sa o zdravotných problémoch.

Neprehliadnite tiež

Nezávislé Oscary - Spirit Awards ovládla dráma Moonlight

V kategórii najlepší medzinárodný film zvíťazila komediálna dráma Toni Erdmann.

Moonlight? Takto vyzerá filmové umenie

Príbeh šikanovaného homosexuála nie je navonok ničím príťažlivý.

Sýrčan pracoval na filme o Bielych helmách, nemôže sa zúčastniť na Oscaroch

Americkí predstavitelia uviedli, že o kameramanovi získali škodlivé informácie.

Oscarové pesničky môžu byť gýč. Zhodnotili sme tohtoročné

Citové vydieranie a jednoduché okopírovanie úspešného vzoru. Niekedy však piesne vo filmoch prekvapia.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop