Cena Fantázie: Dominika Polakovičová - Oakville

Predstavujeme piateho finalistu (v abecednom poradí) súťaže Martinus Cena Fantázie 2014. Postupne sme vám predstavili päť poviedok, o ktorých osude rozhodnete v hlasovaní. V ankete na kultura.sme.sk budete môcť od pondelka 6. októbra hlasovať za tú, podľa

Dominika Polakovičová(Zdroj: Archív autora)

vás, najlepšiu.

Poviedku si môžete prečítať aj vo formáte pdf. Stiahnite si ju


Oakville
Autor: Dominika Polakovičová

17.5.2009

Bola krásna, o tom nebolo pochýb. Bola krásna, ale spôsobom, akým bol krásny lesný požiar alebo hurikán. Niečo, čo mal obdivovať z diaľky, nie zblízka. Spáliš sa, hovorievali mu a on to vedel, no mal vedieť lepšie.

I teraz od nej nemohol odtrhnúť oči. Pútala jeho pozornosť ako slnko – hoci vedel, že ho budú páliť oči, neodvrátil zrak. Možno to však ani nebola jeho vina. Už od malička chcel len to, čo nemohol mať. Keď jeho posadnutosť prešla z hračkárskych autíčok chlapca z pieskoviska na skutočných ľudí, možno si mal uvedomiť, že s tým treba prestať. A možno, možno, že čím nedostupnejšie bolo dosiahnuť to, tým silnejšie to chcel.

„Vy tam v zelenom, naozaj ste si mysleli, že si nevšimnem, že nedávate pozor?“ zaznel prednáškovou sálou unavený hlas profesora.

Volala sa Lucy. Priezvisko nevedel, lebo sa nikdy nikomu nepredstavila. Plavé vlasy, modré oči, miesto vedľa vždy voľné. Zakaždým dvakrát prepisovala tie isté poznámky.

„No vidím, že niektorí z vás sa mi ani nemusia predviesť na skúške, aby som zistil, aký je ich skutočný vzťah k psychológii osobnosti. Niežeby som tým chcel naznačiť, že prísť na to v poslednom ročníku je trochu nešťastné.“

Vždy odchádzala medzi prvými. Taška prehodená cez plece, skriptá a učebnica v ruke. S úsmevom sa pretláčala cez valiacich sa študentov, jej pohyby boli príliš jemné pre celý svet. Z jej tváre kričala nevinnosť, ale on jediný videl priamo cez ten závoj až do jej vnútra, ktoré bolo prudké a neobyčajné. To si teda aspoň rád myslel.

„Toto sa mi už ale hádam sníva. Pán kolega vedľa, mohli by ste mu dať najavo, že sa dožadujem jeho pozornosti?“ Profesor Kane bol jeden z tých obľúbenejších na fakulte, ale ani on na prednáške nestrpel neúctu študentov.

Na štuchanec pod rebro sa Matt už konečne odvrátil a upriamil svoj najlepší ospravedlňujúci pohľad na učiteľa. „Prepáčte, príliš som sa zamyslel nad..,“ čo najnenápadnejšie sa snažil zaostriť na slová na tabuli, „..nad diferenciáciou a polaritou charakteru. Nemohol som si pomôcť pri takej zaujímavej téme.“ Neisté zakašľanie pred poslednými slovami tomu asi veľmi nepomohlo.

Profesor sa zasmial a hneď zas zvážnel, presne tak, aby sa všetci cítili nepríjemne a trochu vydesene, a doložil svojím typickým nezaujatým hlasom: „Tak to som rád, že mi budete ihneď vedieť odpovedať na otázku, ktorú som pred chvíľou položil.“ Nechal ho chvíľu dusiť sa v drvivom tichu, a potom s povzdychom zopakoval otázku. „Pýtal som sa, čo podľa vás stojí za kompletnou zmenou charakteru človeka? Aká je príčina, že z vášho mierumilovného suseda, ktorý vám vždy požičia kosačku, sa zrazu stane sériový vrah?“

Matt ignoroval náhle zimomriavky na chrbte. Nemá predsa žiaden dôvod, aby v ňom tie slová niečo evokovali. „Teda, vždy som vedel, že s ním je niečo divné. Nijaký psychicky normálny človek nemôže mať tak dokonale pokosený trávnik,“ povedal a sebavedomo sa uškrnul, keď sa pár spolužiakov zasmialo. Profesorovi sa zdvihli kútiky úst, ale jeho vážny pohľad naznačoval, že chce počuť skutočnú odpoveď.

„Myslím, že za tým môže byť mnoho vecí. Napríklad taký potlačovaný hnev vie mať veľmi škaredé následky. Tiež frustrácia, to by sa hodilo na môjho suseda, alebo pomsta.“ Jeho slová sa stratili, keď zbadal, že sa otočila. Nikdy sa predtým na nikoho nepozerala takto, s rozšírenými očami, zaujatá ako dieťa. Prudko vdýchol vzduch, keď sa mu z toho zatočilo v hlave a pokračoval, pozerajúc na ňu. „Ja však verím, že každý človek sa rodí s istou podstatou a charakterom. Môže sa ju snažiť skryť alebo premôcť, ale nemôže zmeniť to, kým v skutočnosti je. A to sa skôr či neskôr dostane na povrch. Nikto sa nedokáže pretvarovať celý život.“

So zatajeným dychom čakal na reakciu ostatných. Väčšina sa na neho pozerala, ako by ho videla po prvýkrát v živote, ale ona sa na neho jemne usmiala a otočila naspäť. Konečne vydýchol, vidiac jej reakciu. Znova sa mu krútila hlava.

„Veľmi dobre,“ ozval sa profesor a Matt sa strhol, „nemôžem inak ako len súhlasiť. K ľudskej podstate sa viaže aj jeden príbeh o žabe a škorpiónovi, poznáte ho?“

Matt prikývol a sledoval jej chrbát, pravidelne sa nadvihujúci s každým jej nádychom. „Jedného dňa sa chcel škorpión dostať na druhý breh rieky, ale nemal ako, keďže nevie plávať. Oslovil preto žabu, ktorá sedela blízko pri ňom, aby ho preniesla cez rieku. Žaba zaváhala: ′Ako mám vedieť, že ma nebodneš a nezabiješ, keď budeme prekračovať rieku?′ Škorpión jej odpovedal, že to neurobí, lebo by predsa zomrel aj on. To žabu presvedčí a vezme škorpióna na seba. Asi v strede rieky ucíti bodnutie do boku a celé telo jej začne ochabovať. ′Prečo si to spravil? Teraz zomrieme obaja,′ opýta sa ho a škorpión odvetil: ′Je to v mojej podstate.′“

20.6.2009

„Asi ťa už nemá zmysel prehovárať, aby si tam nešla, však?“ ozvala sa už po niekoľkýkrát pani Marryngotová, keď sledovala svoju drobnú dcéru starostlivo ukladať kôpky dokonale vyžehleného oblečenia do kufra.

Lucy si vzdychla a obrátila sa mame chrbtom. Keď chcela, vedela si absolútne nevšímať ľudí okolo seba. I teraz sústredene pokračovala v balení, ignorujúc mamine otázky. V tejto červenej blúzke pekne vynikne jej postava, hoci ju často nenosila. Nechcela byť stredobodom pozornosti. Nie vždy sa to vypláca, preblesklo jej hlavou, a zmätená touto náhlou myšlienkou už úplne prestala vnímať obavy svojej mamy.

Pani Marryngotová si porazene sadla k toaletnému stolíku v snahe zablokovať príliv starých spomienok. Koľko to už bolo rokov odkedy tu takto sedela, márne sa snažiac prehovoriť dievča v bodkovaných šatách, aby odišlo? Mohla predísť tomu, čo nasledovalo? Vzala kvetinovú čajovú šálku od raňajok a neprítomne ju točila v rukách, oči tuho stisnuté. „Lucy, naozaj musíš ísť práve tam? Je to tak ďaleko a vieš, že to mesto nemá dobrú povesť. Pre samotné dievča v tvojom veku to môže byť nebezpečné.“

To isté dievča sa náhle prebralo zo zamyslenia a konečne sa venovalo svojej matke.

„Mami, Oakville je najlepšie mesto, aké som si mohla vybrať na seminárnu prácu. Už som si tam vybavila ubytovanie. A nejdem predsa sama, Melanie ide so mnou. Ako vždy,“ povedala a usmiala sa, keď jej matke vypadla z rúk šálka a príliš rýchlo sa rozbila na drevenej podlahe.

„Lucy! Koľkokrát som ti vravela, aby si takto nehovorila? Nikdy, rozumieš mi?!“ Jej hlas znel naliehavo, pod známym, ale za tie roky dobre ukrývaným strachom. Bleskovo sa postavila a čelila vzdornému pohľadu svojej vlastnej dcéry.

„Ako chceš. Dobre vieš, že ťa nechcem hnevať,“ Lucy sa láskavo usmiala, ale jej matka sa teraz už nedala len tak oklamať jej rýchlymi zmenami nálad. „Okrem toho, ide tam so mnou aj jeden môj spolužiak. Volá sa Matt. Veľmi ho nepoznám, ale hneď, ako sme si rozdeľovali prácu, sa zapísal ku mne. Vyzerá byť milý.“

Lucy, zrazu sladučká ako med, sa zvŕtala okolo svojej mami a jemným hlasom sa s ňou radila o ceste. Predsa len, Oakville bol vzdialený niekoľko stoviek kilometrov.

Pre pani Marryngotovú však ani to nebolo dosť. To mesto bolo nebezpečné, a ona sama by to mala vedieť najlepšie.

Pozorovala svoju dcéru a premkol ju hrozný strach. Nemôže ju tam pustiť, takisto ako tam nemala pustiť dievča v bodkovaných šatách pred pätnástimi rokmi. Jedno zlé rozhodnutie však plodí ďalšie a ona to už nemala ako zastaviť. Jej dcéra je však vždy tá, ktorá trpí.

A ona to už vedela. Presne tak, ako to vedela vtedy, že sa to znova začína.

26.6.2009

Už cestovali tretí deň a Matt stále nevedel, či sa mu to iba sníva, alebo je naozaj celý ten čas s Lucy.

Hnevala ho, lebo ju nevedel odhadnúť, nemohol sa jej prispôsobiť – akoby obaja vysielali na iných frekvenciách a kedykoľvek sa k nej priblížil, ona znova preskočila ďalej. Frustrovala ho, lebo hoci sa tvárila ako človek, z ktorého sa dá čítať ako z otvorenej knihy, bolo toho toľko, čo nedávala na povrch, že jej to nemohol uveriť. Priťahovala ho ako magnet a on si nemohol pomôcť – ak sa pohla o centimeter doprava, bol tam a vyplnil ostatný priestor medzi nimi. A pri tom všetkom ho fascinovala a jeho fascinácia akoby rástla spoločne s časom, ktorý spolu trávili.

„Mám rada vlaky,“ povedala z ničoho nič, „ale hlavne tie staré, také hlučné, že ti prehlušia myšlienky. Občas to potrebujeme.“

Boli to chvíle ako tieto, keď nevedel, čo má povedať, a tak iba počúval. Počúval melódiu jej hlasu, jemného ako ona sama. Nestávalo sa mu často, že by si nebol sám sebou istý, ale keď bol s ňou, rozmýšľal nad každým slovom.

„Máš veľa myšlienok, ktoré potrebuješ prekričať?“ opýtal sa.

Otočila sa od okna a usmiala sa svojím naivne detským úsmevom. „Ani nevieš koľko.“

29.6.2009

„Konečne,“ povedala Lucy, keď v požičanom Mustangu prešli okolo tabule s nápisom Vitajte v Oakville. Počet obyvateľov: 2571.

Matt necítil žiadnu úľavu, že po toľkých dňoch cesty sú konečne tu. Popravde, nebol si celkom istý, čo presne tu bude robiť. Vedel len, že vo chvíli, keď sa vyberali témy, musel sa zapísať k nej. Vlastne ani nechápal, prečo tak neodbytne chcela ísť práve sem. Prišlo mu to ako celkom obyčajné mesto, ešte k tomu aj s úbohou populáciou.

Mali dohodnuté ubytovanie na rôznych miestach, lebo, pochopiteľne, nemohli bývať spolu. Niežeby sa tomu Matt nejako bránil. Keď zaparkoval pred útulným domom, v ktorom mala Lucy bývať, pohľad naň sa mu páčil určite viac, ako na penzión cez ulicu, jeho bydlisko na nasledujúce mesiace.

Vypol motor a keďže sa ani jeden z nich nemal na odchod, v aute nastalo ticho.

„Pripravená? Nezabudni, prvý dojem je najdôležitejší,“ usmial sa, „ak sa im zapáčiš, stavím sa, že ti budú nosiť aj raňajky do postele.“

Lucy mu úsmev opätovala a natiahla sa za kľučkou na dverách, no vzápätí sa otočila naspäť k Mattovi.

„Matt, viem, že sa veľmi nepoznáme, ale som naozaj rada, že si šiel so mnou. Každé nové miesto je hneď známejšie, keď máme niekoho so sebou.“

Nahla sa k nemu, pobozkala ho na líce a potom už Matt nestihol vnímať, ako vystúpila z auta a odišla. Vlastne si ani neuvedomil, ako sa on sám dostal do svojho penziónu, až keď mu recepčná venovala dlhý znudený povzdych. Rýchlo si vzal kľúče od izby a bez zbytočných rozhovorov s nevrlo vyzerajúcou dámou sa tam pobral. Už sa nemohol dočkať sprchy a skutočnej postele s matracom, ktorého kvalita bola to posledné, čo sa chystal skúmať.

Bol by sa aj dočkal, keby sa v momente, čo zavrel vchodové dvere, nerozľahol celým penziónom strašný krik. Mattovi vynechalo srdce jeden úder, rozrazil dvere a vybehol na chodbu. Krik prešiel do zavíjania, ktoré muselo byť ľudské, a Matta z toho mrazilo až v kostiach.

Z vedľajšej izby zrazu vyšiel muž, asi v štyridsiatke, a nahnevane si to razil k dverám na konci chodby. „Tá prekliata stará ženská, prisahám, že ešte jedenkrát a vrazím jej!“

Poriadne na ne zabúchal a po chvíli ten hrozný zvuk ustal. Až potom si ten chlap všimol Matta stojaceho na chodbe s výrazom absolútneho zdesenia a chápavo sa pousmial.

„Nový podnájomník?“ Ani si nepočkal na odpoveď a pokračoval: „Je mi ľúto, že ste to museli zažiť hneď v prvý deň, ale zistili by ste to tak či tak. Za tými poslednými dverami býva jedná šialená starena, raz za čas máva takéto záchvaty a potom to tu vyzerá ako v horore. Nemôžu ju odtiaľto vyhodiť, lebo jej to tu patrí, ale už je na tom mentálne dosť zle. Nebojte sa, zvyknete si.“ Povzbudivo na neho kývol hlavou a hneď na to sa vyparil vo svojom byte.

Matt ešte vždy stál uprostred chodby a oči mal rovnako vypleštené dokorán. Ani jednou bunkou svojho tela neveril, že je možné si na niečo také zvyknúť.

Presne v tej chvíli si Lucy v dome oproti penziónu sadala k jedálenskému stolu k teplému obedu. Bývala na druhom poschodí, v priemerne veľkej izbe s dvojposteľou a písacím stolíkom, jedinými vecami, ktoré naozaj potrebovala. Mala veľké šťastie na domácich – starí manželia, ktorí prenajímali hornú izbu po ich dcére.

Pani Kellerová, ako sa jej domáca volala, sa už za tých pár minút stihla zamilovať do Lucinej tichej a jemnej osobnosti. Tešila sa na nadchádzajúce mesiace, na malé rozptýlenie zo všedného života dôchodcov a na nového poslucháča pre jej miestne klebety.

Oakville sa na prvý pohľad mohlo zdať ako pokojné mesto, ale ona vedela aj to, čo sa deje za zatvorenými dverami a zastretými roletami. Žila tu už skoro šesťdesiatpäť rokov a za ten celý čas sa stala iba jedna vec, ktorá ju prekvapila. A to sa už tak skoro nezopakuje. Aspoň si to teda myslela.

1.7.2009

Začali sa lenivé, teplé júlové dni a Lucy odložila prácu, kým si dosýta neužije slnečné lúče. Sama netušila, kam sa podel jej zvyčajný perfekcionizmus a sústredenie, ale keď videla ľudí prechádzajúcich sa popri rieke alebo v parku, niečo ju prinútilo spraviť to isté. Matt, ktorý beztak nevedel, čo so sebou, chodil všade s ňou.

I teraz sa bezmyšlienkovite prechádzali popri rieke pretínajúcej mestečko. Za tie dni si už obaja privykli na spoločnosť toho druhého a ich konverzácie sa presunuli zo zdvorilostného na priateľský tón. Hlavne z Lucinej strany, ktorá potrebovala dlhší čas, kým si niekoho pustila k telu. I to však patrilo k jej kúzlu, tá nedostupnosť a uzavretosť.

Vždy ho to prinútilo premýšľať nad tým, čo také zažila, že ju to uzavrelo pred ostatnými ľuďmi.

Keď sa zotmelo, Matt odniekiaľ vyčaroval deku a obaja si ľahli na trávu, využívajúc tmu okolo nich. Lucy na to, aby pozorovala mesiac a Matt na to, aby pozoroval Lucy.

„Možno to bude znieť čudne,“ začala Lucy a zachichotala sa, „ale nemáš v noci pocit, ako by si mohol povedať hocičo, hocijakú bezvýznamnú vec alebo hlúposť a tieto slová nebudú mať takú váhu ako cez deň? Pretože si ich zapamätá iba noc a inak budú zabudnuté.“ Cítil, že sa na neho otočila a čaká na odpoveď.

Vyschlo mu v hrdle. „Neviem, asi... asi áno,“ stíchol, a potom pokračoval, „tak mi povedz niečo, povedz mi o sebe nejakú hlúposť. Niečo, čo si ešte nikomu nepovedala.“

„Dobre,“ znova sa zachichotala smiechom ako zvonkohra, „mám panický strach z krvi. A nevravím o krvi striekajúcej z tepny, och nie, myslím aj obyčajné krvácanie z nosa.“

Matt sa začal smiať a Lucy sa na neho hrane vážne otočila. „Myslím to seriózne, príď za mnou s obyčajnou rankou, z ktorej tečie krv, a ja ti tam odpadnem.“ Hravo ho štuchla do boku, keď sa neprestával smiať. „Si na rade.“

„Dobre, dobre. Keď som mal desať, zaľúbil som sa do svojej učiteľky. Napísal som jej valentínku, ale kým som jej ju stihol dať, tak mi ju našiel spolužiak a prečítal ju nahlas pred všetkými. Aj pred tou učiteľkou. Bol to najtrápnejší moment môjho života,“ ozval sa a teraz bol rad na Lucy, aby sa smiala.

„Nikdy som nemala domáce zvieratko, lebo mi to mama nechcela dovoliť. Ale keby som mohla, mala by som mačku a volala by sa Tina.“

Matt sa usmial a oči mu zjemneli nad starými spomienkami. „Ja som kedysi mal psa. Bol to už veľmi starý pes, mal šedivú srsť a poriadne nevidel, ale mal som ho strašne rád. Volal sa Kapitán, už ani neviem prečo. Musel som ho dať preč, keď sa naši...“ zmĺkol, a potom pokračoval rozochvenejším hlasom, „keď sa naši rozviedli.“

Znenazdajky ucítil Lucinu ruku prikryť tú jeho. „Ja nepoznám svojho otca. Žiadne spomienky, žiadne fotky, žiadne meno, nič.“

Rozhostilo sa medzi nimi ticho, ale ten príjemný druh, ktorý vraví viac ako slová. Jedno stisnutie ruky, to muselo byť ťažké, letmé pohladenie, je mi to ľúto.

„Zato som si ale ako malá predstavovala, že mám sestru,“ pokračovala Lucy takmer nečujným hlasom, „bola by rovnako stará ako ja, ale úplne iná. Silná, ochraňovala by ma. Nedovolila by, aby mi niekto ublížil.“

8.7.2009

Po týždni sa Lucy rozhodla, že už je najvyšší čas začať s tým, prečo vôbec do Oakville prišla a začala si vybavovať stretnutia s ľuďmi, o ktorých chcela písať. Mattovi nepovedala, na základe čoho si ich vybrala a on cítil, že to je niečo, na čo sa netreba pýtať.

Hlavne by si on sám mal nájsť niečo, o čom bude písať. Už to vidí, ako budú všetci pokojne pracovať na svojich seminárnych prácach počas celého roka, a on bude horúčkovito písať posledný mesiac, keď sa konečne rozhodne pre tému.

Matt sa práve vracal do izby v penzióne, keď sa chodbou začal rozliehať rovnako hrozivý krik ako v jeho prvý deň. Nahnevaný, že ho to znova vystrašilo, si to namieril k posledným dverám na chodbe s číslom 149. Zdvihol päsť, že jej na tie dvere zabúcha tak, aby si to zapamätala až do smrti, keď si všimol, že dvere sú pootvorené. Zvedavosť mu nedala a drcol do nich.

Naskytol sa mu pohľad na byt v hroznom stave. Videl do obývačky s rozbitou televíziou, prevrátenou lampou a odpadkami váľajúcimi sa po zemi. Kuchyňa nevyzerala o nič lepšie a keďže krik neprestával, vošiel dovnútra.

Starenu našiel neprítomne zhrčenú nad Bibliou a nejakými starými zožltnutými novinami za kuchynským stolom. Pohľad na ňu sa mu hnusil, ale nemohol si pomôcť – musel na ňu zízať. Bola už veľmi stará, vlasy jej už väčšinou povypadávali, len sem-tam sa nachádzali mastné sivasté pramene. Vyzerala, že o seba vôbec nedbá – podľa zápachu sa už poriadne dlho neumývala, čisté oblečenie už asi tiež poriadne dlho nevidela a o jej ústnej dutine, na ktorú sa mu naskytol výhľad, sa mu budú ešte dlho snívať nočné mory.

V snahe zastaviť to hrozné zavýjanie vychádzajúce z jej hrdla vzal najbližšiu vec, akýsi stolček, a treskol ho o zem. Nerozbil sa, ale stačilo to na to, aby zmĺkla. Teraz vyjavene pozerala na Matta svojím divokým pohľadom, ktorému nemohol uhnúť, akokoľvek chcel. Zrazu bola pri ňom, pohybujúc sa príliš svižne na ženu v svojich rokoch. V ruke zvierala Bibliu a nahla sa k Mattovi, akoby mu chcela zašepkať do ucha. Ten sa nemohol ani pohnúť.

„‘Boží hnev sa totiž zjavuje z neba proti každej bezbožnosti a nespravodlivosti ľudí, ktorí nespravodlivosťou prekážajú pravde.‘ V akých časoch to žijeme, v akých?“ rozpálene mu šepkala, až sa jej plietli slová a nebolo jej rozumieť. „Sú tu monštrá, v celom meste, a ak si nedáš pozor, tak ťa dostanú, ako dostali aj to malé dievčatko. Vidíš to?“

Zo šepotu prešla do kriku a gestikulovala smerom k novinám na stole. Matt nedovidel na titulku, len na dátum – 13.8.1994. To už mu stačilo ako posledné potvrdenie, že tá starena je úplne šialená a už pred desiatimi minútami tu bol dlhšie, ako mal. Vymanil sa z oceľového zovretia jej pohľadu a namieril si to k dverám bez jediného slova.

„Poznajú Božie ustanovenie, že tí, čo páchajú takéto veci, zasluhujú si smrť!“ vrieskala za ním, ale to už bol dávno vo svojom byte, preklínajúc sa za ten hlúpy nápad.

15.7.2009

Hank Blythe mal už od rána mimoriadne dobrý deň. Najskôr sa mu podarilo stráviť pár minút osamote s Wendy, ktorá teraz na neho žmurkala spoza pultu, a potom obral zákazníka o značnú sumu bez toho, aby si to všimol. Reštaurácii sa darilo tak, ako zvyčajne, so zvyšujúcim sa počtom hladných hostí, keď dovnútra prenikli slnečné lúče oznamujúce začiatok druhej polovice dňa.

Zvonček na dverách znova zazvonil a dovnútra vstúpilo mladé dievča, ktoré si to zamierilo priamo k pultu.

Hank nevedel určiť, čo ho na nej tak upútalo. Možno to bola jej odlišnosť, ktorá z nej kričala na všetky strany. Aj keby nepoznal všetkých svojich susedov, vedel by, že toto dievča nepochádza odtiaľto.

„Môžem dostať jedno cappuccino so šľahačkou?“ opýtala sa jemným hlasom potom, čo si prisadla k Hankovi.

„Cappuccino? Ako také niečo môžete piť? Jediná pravá káva je čierna,“ ozval sa Hank a dievča sa na neho pobavene otočilo.

To mu už nerobilo žiaden problém začať rozhovor a od zdvorilostných otázok typu čo ju privádza do Oakville a ako sa jej tu zatiaľ páči, sa za chvíľu presunuli na omnoho osobnejšie témy. Hank to nemohol vysvetliť, ale z dievčiny mal pocit, akoby ju poznal celý život. Možno preto jej o hodinu neskôr v súkromnejšom boxe zrazu rozprával o svojej žene, o svojich premárnených snoch a názoroch o politike, veciach, čo by z neho ostatní ľudia vytiahli až po riadnom počte pohľadov na dno pohárika.

Wendy nosila jednu kávu za druhou a nestačila sa čudovať, prečo sa jej šéf tak dlho rozpráva s tou cudzinkou. Už keď vošla, venovala jej jeden zo svojich povestných pohľadov od päty až po hlavu a nenašla na nej nič neobyčajné. Plavé vlasy, modré oči, príliš bledá pleť. Popri jej ryšavej hrive a ženskej postave vyzeralo dievča ešte menej ako priemerne, čiže sa nemala čoho báť. Niežeby jej na šéfovi nejako extra záležalo. Bol to však jeden z ľudí, ktorí sa vedeli rýchlo nahnevať a bolo lepšie mať ho na svojej strane, aj keby kvôli tomu musela upustiť zo svojich zábran.

19.7.2009

Matt začínal byť netrpezlivý. Nevedel, čo má robiť, lebo sa ešte pre nič nerozhodol a čo bolo horšie, začal si uvedomovať, že spravil chybu, keď sem išiel.

Hoci sa s Lucy za posledné týždne zblížili, teraz na neho nikdy nemala čas, lebo bola až po krk ponorená vo svojom výskume a seminárnej práci a každé áno sa premenilo na nie, dnes nemôžem a jeho fascinácia sa rýchlo menila na frustráciu.

Dokonca ani nevedel, o čom tú prácu robí. Vždy ho odbila s tým, že je to o charaktere alebo o ľudskej podstate, ale jediné, čo ju videl robiť, bolo rozprávať sa s tunajšími ľuďmi. Tak si to vysvetlil jediným spôsobom, ako vedel: už nemá záujem sa s ním rozprávať. Jeho hrdosť mu nedovolila sledovať ju, akoby možno chcel, a tak všetok svoj čas trávil v penzióne.

I dnes bol zavretý v izbe a čítal nejaké knihy do školy, na ktoré sa i tak nevedel poriadne sústrediť. Už nemohol viac ignorovať pocit nečinnosti a podráždenia a jednoducho musel ísť von, preč z izby, preč z penziónu, a najlepšie aj preč z celého mesta. Nepáčilo sa mu to tu čím ďalej, tým viac a Lucina nevšímavosť len pridávala k už doteraz dosť zlému dojmu.

Vyšiel von a napriek tomu, že sa snažil prinútiť sa neotočiť, spravil tak a pozrel na dvere číslo 149 na konci chodby. Hneď sa chcel otočiť naspäť, ale niečo upútalo jeho pozornosť. Podišiel bližšie a zbadal tie isté zožltnuté noviny, aké mala tá starena na stole, ležať na dlážke pred dverami. Jeho zvedavosť u neho znova vyhrala a on ich zdvihol, prebehnúc očami po titulku zaberajúcom skoro polovicu strany.

Smrť ako z hororu! Muž (39) dokaličený na nepoznanie!

Matt roztvoril noviny, s ohľaduplnosťou na starý jemný materiál. Zbadal dva veľké obrázky a zostra vdýchol vzduch, srdce búšiace ako o život, keď na prvom videl hlavu muža zblízka. Titulok neklamal, naozaj sa nedalo spoznať, či je ľudská, alebo nie. Oči – oči boli preč, rovnako ako pery. Tvár nebola pomliaždená, neboli tam žiadne modriny, iba rezné rany. Toľko, že ich nemohol ani spočítať. Horšia však bola druhá fotka, s chabým varovaním pre ľudí s citlivejšou povahou. Bolo to telo, dobodané a dorezané, horšie ako hocičo, čo by si Matt vedel predstaviť. Najhoršie však boli ruky, ak to predtým boli ruky, zvlečené z kože a mäsa a zanechané v stave ako po útoku krvilačných divých zvierat. Možno by však aj tie mali väčšie zľutovanie.

Mattovi prišlo zle od žalúdka a nebol si istý, či chce pokračovať a čítať článok. Prečo by mu na tom malo záležať? Stalo sa to pred pätnástimi rokmi, a už podľa obrázkov vedel, že to nie je nijaké čítanie na ľahký spánok. Avšak, nemohol vysvetliť prečo, zdalo sa mu to dôležité – možno to bol iba výplod jeho mysle, znudenej jednotvárnosťou posledných dní, a možno to tu tá žena nechala, lebo na tom záležalo. A tak mu voľky-nevoľky skĺzli oči k prvej vete.

Včera ráno, 12.8.1994, malým mestom Oakville na severozápade Kanady otriasla brutálna vražda tridsaťdeväťročného spolumajiteľa reštaurácie, Johna Blytha. O 10.00 ho našiel jeho brat Hank ležať na podlahe v kuchynke jeho malého prenajatého bytu. Blythe utrpel závažné poranenie tváre, ktoré, okrem početných rezných rán, obsahuje aj násilné vypichnutie očí a odrezanie pier. Jeho telo je zmrzačené rovnako, s rukami zodranými z kože a mäsa. „Ten, kto to spravil, nemôže byť nič iné ako zver, zvrátený zver,“ kričal Hank Blythe, „ako by niekto mohol spraviť niečo také? Veď John- John... jeho telo sa ani nedá rozoznať...“ Žiadni svedkovia sa nenašli a susedia boli dávno v práci. Jedine staršia dáma, ktorá žila oproti Johnovi, bola v tom čase doma. Avšak odmietla povedať polícii alebo novinárom viac, ako len to, že nič nepočula, lebo mala hlasno pustenú televíziu. Zdevastovaní občania Oakville nevedia prísť na to, ako je možné, že sa niečo také stalo v ich pokojnom mestečku. Ani jeden nemôže uveriť, ako to mohol Johnovi niekto urobiť. „John bol správny človek. Mal svoje chyby, ale nezaslúžil si za ne zaplatiť takto.“

Matt už ďalej ani nečítal a hodil noviny tam, kde ich našiel. Znechutený pocit v bruchu mu zostal, ale teraz sa k nemu pripojila aj morbídna zvedavosť a on už vedel, ako si vyplní svoj nadbytok voľného času.

Vyšiel z penziónu po tom, ako utŕžil zopár rád od recepčnej, ako sa dostať k miestnej knižnici, čo považoval za jediný zdroj archívnych novín. S istou dávkou fantázie a prirodzeného orientačného zmyslu ju aj našiel a vstúpil do obrovskej miestnosti plnej zaprášených políc s knihami, ktoré vyzerali, že ich už dlho nikto nepohladil.

Zaregistroval knihovníčku za stolom s počítačom a rôznymi štósmi kníh a zamieril si to rovno k nej. „Dobrý deň,“ usmial sa, „kde by som tu prosím vás našiel zbierky archívnych novín?“

Knihovníčka si ho premerala ľadovým pohľadom a bez slov ukázala na regály na konci miestnosti. Asi sem chodí tak málo ľudí, že si už aj odvykla na kontakt s ostatnými, pomyslel si s úškrnom a vybral sa pomedzi police na koniec.

Regál sa tiahol po celej stene, asi ako ten na spisy u lekára a pri každých dvierkach bol dátum. „Dobre, tak, kde sa skrývaš? 2005, 2001,1997...“ prechádzal prstom po nálepkách s číslami, keď začul pohyb za chrbtom a prudko sa vystrel.

„Nechajte ma hádať, hľadáte noviny o tej hroznej tragédií z 94?“ Matt sa otočil a zbadal za sebou stáť pani Kellerovú, Lucinu domácu, a jeho prekvapenie vystriedal záujem. „Ak by ste mali chuť pozvať ma na tú hroznú kávu z automatu, môžem vám povedať omnoho viac, ako by ste sa dočítali vo všetkých tých novinách.“

27.7.2009

Lucy strácala samu seba. Teda, strácala sa v návale práce a hlavne pocitov, ktoré ju v tomto meste prenasledovali. Nevedela tomu pomôcť, s každým novým človekom, ktorého stretávala a spoznávala sa tak ponárala do hĺbky ich charakteru, ktorý rozoberala vo svojej práci, že zabúdala na samu seba.

Prvýkrát si to všimol Matt, keď sa stretli po dlhšom čase v reštaurácii a ona si objednala čiernu kávu.

„Myslel som, že nepiješ nič iné ako cappuccino, lebo je to pre teba príliš silné,“ pozrel na ňu zmätene a ona si v jeho očiach nevšimla žiaden chlad ani odstup, taký odlišný od predchádzajúcej náklonnosti.

„Cappuccino nie je pravá káva, jedine čierna káva sa dá piť,“ povedala namrzene, že jej niečo vytkol a tento jej tón určil ráz celého ich stretnutia.

Lucy si ale nič z toho nepripúšťala a čím viac výčitiek cítila z Mattovej strany, tým viac sa začala stretávať so spoločnosťou z Oakville. Jej priateľmi sa stali Hank Blythe, jeho chamtivá podriadená Wendy, alebo ďalší Hankovi známi, ktorých povesť bola rovnako pokrivená ako ich charakter. Stala sa takmer posadnutou svojou prácou a výskumom, ako to nazývala, aby vedela čo najlepšie opísať ich morálny úpadok. Lenže, keď sa obklopíte iba takými ľuďmi, strácate schopnosť spoznať rozdiel medzi nimi a sebou.

A Lucy už bola na zlej ceste.

19.7.2009

Matt si povedal, že jediné, čo môže stratiť, je pár centov za tú kávu z automatu a za chvíľu si aj s pani Kellerovou sadli za najvzdialenejší stôl od knihovníčky v rohu miestnosti. Stará dáma si spôsobne odchlipla z horúcej kávy a s rozžiarenými očami nad tým, že má zaujatého poslucháča, začala rozprávať.

„Stalo sa to trinásteho augusta ráno, presne v tom penzióne, kde teraz bývate,“ hovorila, keď ju prerušil Mattov prekvapený nádych.

„To som nevedel,“ povedal ohromený, „neviete v akej izbe?“

Ani nevedel, prečo sa to spýtal, ale vlastne poznal odpoveď ešte predtým, ako ju pani Kellerová vyslovila.

„Aj by som sa k tomu dostala, keby ste ma neprerušili. Všetko to krvavé divadlo sa stalo v izbe 149. John Blythe bol majiteľom reštaurácie, spolu so svojím bratom Hankom, ktorý ju ešte stále prevádzkuje. Ja som v tej dobe už prenajímala horné poschodie v dome presne oproti, a denne som ho vídavala. Neboli sme však veľkí známi, hoci sme odtiaľto obaja pochádzali, celé generácie našich rodín tu bývali. Bol to jeden z tých ľudí, pred ktorými sme varovali naše deti, tých, ktorých ste obchádzali na ulici a klebetili o nich sekundu po tom, čo vám zmizli z očí. Tieto veci si však nikde neprečítate, lebo tu platí, že o mŕtvych sa vraví iba v dobrom.“

Odmlčala sa a veľavýznamne sa obzrela, či ich niekto nesleduje, aby tým ešte viac upútala Mattovu pozornosť. Aj sa jej to podarilo a on sa naklonil bližšie, ledva schopný zakryť svoj záujem.

„Lenže, ak sa opýtate mňa, John Blythe mal taký koniec pre seba vidieť. Bol to bitkár, na svet sa pozeral častejšie cez dno fľaše a stačilo málo na to, aby ho niekto nahneval. V meste mal mnoho nepriateľov a všetci sa po jeho smrti záhadne rozpŕchli. Výčitky svedomia alebo strach z obvinenia, to už nikdy nebudeme vedieť. Posledné mesiace jeho života sa však správal inak ako obyčajne, skoro vôbec nevychádzal z bytu. Väčšinou ho bolo plné mesto, buď sa rozkrikoval v reštaurácii alebo v krčme, alebo spôsoboval rôzne roztržky na uliciach, ale teraz sa ledva ukázal v potravinách. Ostatní nájomníci vraveli, že z jeho bytu bolo často počuť krik a plač. Plač! Z bytu dospelého muža. Mysleli si, že má depresie. Chceli mu odporučiť psychológa. A ráno ho nájdu mŕtveho, ešte horšie ako len mŕtveho, dorezaného ako zviera na jatkách,“ znova stíchla a vážne mu pozrela do očí, „všetci vedia, že to nespravil nejaký jeho krčmový súper alebo nahnevaný zákazník. Niečo také mohol spraviť buď iba nejaký chorý šialenec, ktorému bolo jedno, kto sa ocitol na konci jeho smrtiacich rán, alebo niekto, kto sa mu chcel tak veľmi, tak veľmi pomstiť, že obyčajné zabitie mu nestačilo. Alebo, čo je najhoršie, obidvoje.“

Pani Kellerová dopila celú kávu a nechala Mattovi chvíľku, aby spracoval všetky vypočuté informácie.

„Polícia nikdy nikoho nechytila. Boli obvinenia, boli súdy, ale vždy sa rozhodlo o ich nevine. Podľa mňa, keď stretnete človeka, čo by bol niečoho takého schopný, uvidíte to na ňom. Uvidíte to v jeho očiach.“

28.7.2009

Lucy sa cítila čím ďalej, tým horšie. O pol druhej v noci vstala od počítača a uložila tú jednu stranu, ktorú sa jej za posledných šesť hodín podarilo napísať. Jednu jedinú stranu. Nevedela, čo ju brzdí, ale horšie, nevedela, ako tomu zabrániť.

Celý deň strávila v reštaurácii. Všímala si ľudí okolo seba, ale čo si sama neuvedomovala, vnímala ich Hankovými očami. Z príjemných, empatických a milých ľudí sa stali slabosi, zbabelci, ktorí si nevedia zobrať to, čo môžu a správajú sa podľa pravidiel. Hank jej to všetko vysvetlil, že celý svet môže byť jej, ak bude mať dosť sily na to, aby si ho vzala.

Lenže ona nebola tá silná, to vždy len Melanie.

Zrazu začula pohyb, rýchlo sa otočila a ten pohľad ju skoro zhodil z nôh. Presne v strede jej postele ležala Melanie, opretá o záhlavie s tým najpohodlnejším výrazom na svete. „Chýbala som ti?“ spýtala sa tichým hlasom, takým tichým, že keby ju Lucy nevidela otvoriť ústa, myslela by si, že sa jej to iba zdalo. Koľko to už bolo, čo nepočula jej hlas? Prešlo už toľko času, raz ju nenávidela, keď ju opustila, raz ju nenávidela, keď sa vrátila.

„Prečo si tu? Práve teraz?“ povedala Lucy a nevedomky klesla naspäť na stoličku.

Melanie sa zasmiala núteným smiechom. „A čo nevieš, že som bola stále s tebou? Ja som tá, ktorá ťa nikdy neopustila.“

30.7.2009

Matt bol prvý, čo si to všimol, ale nebol jediný.

Náhle zmeny nálad, podráždenie striedané láskavým záujmom, jemný pohľad vymenený za tvrdosť a chlad, ktorý mrazil tým viac, že bol nečakaný. Pani Kellerová, s ktorou sa teraz Matt stretával omnoho viac, bola len ďalším svedkom.

„Niekedy príde ešte neskôr ako o polnoci, z jej izby počuť tlmené rozhovory, aj keď som nikoho nevidela prichádzať... ak by som ju nepoznala, ani za nič by som ti neuverila, že je to to dievča, ktoré sa tu s tebou pred mesiacom ukázalo s plachým úsmevom,“ povedala mu v jedno popoludnie, keď boli spoločne zhrbení nad starými novinami a vytlačenými článkami z internetu o vražde Johna Blytha.

Áno, presne tak totižto Matt trávil teraz všetok svoj voľný čas. Sám, alebo spolu s pani Kellerovou analyzovali všetky možné články a zdroje, ale neprichádzal na nič nové. Vedel, že potrebuje zistiť hlavne dve veci: prečo posledné mesiace jeho života nevychádzal z domu a čo vedela tá staršia dáma, čo nechcela povedať novinárom. Tieto dve veci so sebou najpravdepodobnejšie súviseli a jeho vytáčalo, že ani na jedno nemôže prísť.

Bolo mu jasné, že tá psychicky chorá žena bývajúca na jeho poschodí v penzióne je tá žena z novín. Takisto mu však bolo jasné, že z nej len tak ľahko niečo nevytiahne, a ak mohol, radšej si ušetril ďalšiu návštevu do jej zatuchnutého bytu.

Položil si hlavu na stolík a unavene zavrel oči. Prechádzal si v hlave, čo všetko sa dozvedel v prvý deň, keď sa zastavil na jednej veci, ktorej predtým nevenoval žiadnu pozornosť.

„Povedali ste, že z jeho bytu bolo počuť krik – krik a plač?“ opýtal sa vzrušene a svojou horlivosťou zaskočil pani Kellerovú, ktorá pomaly zaspávala v dusnom júlovom vzduchu.

Zmätene na neho pozrela a prikývla.

„Od tridsaťdeväťročného chlapa, a hlavne takého, akého ste mi ho opisovali, by sa plač tak často neozýval. Hlavne nie cez posledné mesiace a inokedy nie. Je možné,“ odmlčal sa a prinútil sa spomaliť svoju rýchlu reč, „je možné, že mal v byte nejaké dieťa?“

Pani Kellerová vyzerala zaskočená takouto možnosťou. „Ja neviem... ja neviem,“ hovorila náhle, „teoreticky je to možné. Nikto nevie, čo tam robil celé tie dni zatvorený...“

Mattove nadšenie rýchlo opadlo, keď si uvedomil, že nemohol byť jediný, ktorému napadla takáto možnosť, a určite by sa na to prišlo, ak by to bola pravda. Znovu si oprel hlavu o ruky položené na stolíku a mĺkvo sa pozeral na novinové články na stole. Zrazu vzal jeden do ruky, jeden s veľkou čiernobielou fotografiou penziónu, a zadíval sa do jedného z okien.

Musel sa veľmi pozorne zadívať, ale potom ju zbadal. Detskú tvár, jasnú, a odkedy si ju všimol, neprehliadnuteľnú.

„Toto okno tu,“ ďobol prstom do fotografie a podstrčil jej ju bližšie, „komu patrilo?“

Pani Kellerová sa pozornejšie zadívala a krv jej stiekla z tváre, až ostala biela ako duch. „Tam bývala pani Harrisová. Tá, čo odmietla vypovedať na polícii a tá istá, ktorá ťa teraz straší v penzióne. Stará dáma. Žiadne – žiadne deti,“ roztriasla sa. „Och môj Bože!“

Matt vedel, akokoľvek sa mu nechcelo, za kým musí ísť.

31.7.2009

Hank sedel v reštaurácii po zatváracej dobe so zapálenou cigaretou v jednej ruke a pohárikom v druhej. Domov sa vrátiť nemohol, lebo žena by mu znova spravila scénu, a nemal kam inam ísť. Povedal by, že zapíjal žiaľ, ale to by bolo na neho príliš melodramatické.

Náhle sa otvorili dvere a Hank sa otočil. „Už máme zatv- ach, to si ty.“

„Prisadni si, vieš, že u mňa máš miesto vždy voľné,“ potľapkal po mieste vedľa seba a hodil do seba ďalší pohárik. „Máš rovnako zlý deň ako ja?“

Hank si priložil k ústam cigaretu, ale ešte pred tým, ako si potiahol, sa rozčarovane otočil na postavu za sebou. Nadýchol sa k ďalšej otázke, keď pocítil ostré bodnutie v hrudnom koši. Neveriacky sa pozrel dole na rúčku noža trčiacu z jeho hrude a všetky jeho myšlienky sa zliali do jednej.

Prečo? chcel vysloviť, ale nevedel v sebe nájsť silu na toto slovo. Preľakol sa a až vtedy sa ho zmocnil ozajstný strach. V panike sa chytil rúčky noža, aby ho vytiahol, keď mu jeho ruku prikryla druhá, oveľa mocnejšia ako jeho, a zabránila mu v tom.

„Prečo? Teraz sa ma chceš spýtať prečo? Vieš prečo? Pretože si bol ten, čo to vedel, a nič si neurobil. Si môj strýko, do pekla, vedel si o tom, a nič si neurobil. Teraz už viem, že svojím sebectvom nikomu nikdy neublížiš.“

Pro...pro...sím,“ zachrčal, keď tie isté ruky vybrali nôž, len aby ho zabodli zase do iného miesta, a znova do iného, a znova do iného. Jediný spôsob, aký poznali.

„Teraz ma prosíš? Aj ja som prosila, malé päťročné dievčatko, a nikto ma nevypočul.“

Hankove oči sa naposledy rozšírili poznaním a následnou hrôzou a táto emócia v nich zostala aj potom, čo jeho srdce prestalo biť.

30.7.2009

Matt sa zdvihol od stola a utekal bez jedného slova vysvetlenia celú cestu až do penziónu. Cítil to tak, akoby mal jedinú šancu vtedy a tam a ak ju premárni, už sa nikdy nedozvie odpoveď.

Vybehol na druhé poschodie, berúc viacero schodov naraz, a skoro vylomil dvere na konci chodby, ako sa pokúšal dostať dovnútra čo najrýchlejšie. Do nosa mu udrel známy zatuchnutý zápach, ale pokúsil sa ho ignorovať. Starú dámu našiel v kuchyni ako predtým, zhrbenú nad Bibliou.

„Vyriešil som to,“ dostal zo seba jedným dychom, „prišiel som na to! To dievča z obrázka, to dievčatko bývalo s ním, niečo sa stalo, a potom ste ju zobrali k sebe. Chceli ste ju chrániť, ale pred kým? Pred novinármi? Pred policajtmi?“

Matt to vychrlil, ako najrýchlejšie vedel, a v jeho zápale sa každá sekunda, ktorú žena nereagovala na jeho slová, zdala ako hodina.

„No tak, pani Harrisová?“ opýtal sa pomalšie a podišiel k nej. Keď sa nepohla, premklo ho hrozné tušenie, že už bolo neskoro. Dotkol sa jej pleca a vzápätí sa telo starej ženy prevalilo dozadu a odhalilo ranu na krku, zaschnutú krv a mŕtvy pohľad.

Jeho výkrik bude ešte dlho mátať obyvateľov i steny penziónu.

29.7.2009

Odkedy sa Melanie vrátila, veci sa začali meniť a Lucy sa znova cítila voči tomu bezmocná. Akokoľvek sa snažila protestovať, Melanie bola silnejšia, posilnená Lucinými zážitkami z posledného mesiaca. A tak sa Lucy poddala a spomienky sa vrátili.

„Musíme sa pomstiť za to, čo sa nám stalo. Prvá časť sa podarila už vtedy, teraz prichádzajú na rad ostatní,“ povedala Melanie a Lucy nasledovala.

Dostať sa dnu nebolo vôbec zložité. Stačilo sa tváriť, že ide navštíviť Matta a už bola vnútri. Gina bývala na rovnakom poschodí, v tom prekliatom byte číslo 149. V tom musela byť istá irónia, ale ona ju nepochopila.

Potichu vošla a zahla do kuchyne, pohybujúc sa takmer úplne po pamäti. Sedela tam, za kuchynským stolom, stále takým istým ako pred pätnástimi rokmi, a vzdorovito sa jej pozerala do očí.

„Už som začínala premýšľať nad tým, kedy sa zastavíš pozdraviť ma. Bolo to už mnoho rokov, Lucy,“ povedala.

Lucy sa hrane usmiala. „Prišla by som aj skôr, len som potrebovala isté... posilnenie.“

Tentoraz bol rad na Gine, aby sa usmiala svojím skoro bezzubým úsmevom. „Takže vidím, že Melanie sa už zastavila. Čo to spustilo? Toto mesto? Vždy som vravela, že toto mesto je monštrum.“

„Toto mesto nie je monštrum, tie monštrá žijú v ňom,“ zašepkala Lucy a podišla bližšie, „môj otec, jeho brat, celá ich chorá rodina... ty.“

Žena sa zháčila. „Ja? Ja? Ja som sa ťa snažila iba chrániť! Keby to zistili, že si to spravila ty, čo myslíš, kde by si bola dnes?“

„Chrániť? Chrániť?“ vyprskla Lucy. „Túžila si po dieťati a bolo ti jedno, že som potrebovala pomoc! Nevedela som, čo robím! Nevedela som nič!“

„A teraz vieš? Stojíš tu, o pätnásť rokov neskôr, a nezmenila si sa ani o kúsok. No nič, viem, načo si prišla. Čakala som na to, čakala som na teba. Preto aj tento byt, aby som sa k tebe cítila bližšie,“ povedala stará žena a vystrela sa, nemo volajúc Lucy k sebe.

„TY NIE SI A ANI SI NIKDY NEBOLA MOJA MATKA! NENÁVIDÍM ŤA!“ Lucy sa zúrivo vrhla dopredu a hrdlo starej ženy sa ľahko poddalo ostrej čepeli noža.

30.7.2009

Jeho výkrik sa ešte stále odrážal od stien penziónu a on vôbec nevedel, čo má robiť. Pohľad na telo starej ženy mal vypálený na viečkach očí a aj keď ich zavrel, stále ju videl. Nemyslel racionálne, v tej chvíli sa len rozbehol na jediné miesto, ktoré mu v tomto chorom meste ešte zostalo. Luciin dom.

Vošiel dnu a nikoho nevidel. Pani Kellerová asi ešte stále sedela v knižnici a spamätávala sa zo šoku a pána Kellera bolo ťažké nájsť aj v iné dni. Tak vyšiel na poschodie do Luciinej izby a povedal si, že ju tam počká. Snažil sa upokojiť a sadol si k rámu postele, hlava v dlaniach.

Zrazu mu niečo zavibrovalo za hlavou a on nahmatal na posteli Luciin telefón. Volala jej mama, a keď neustávala ani po piatich minútach, Matt, podráždený neustálym vibrovaním, to zdvihol.

„Lucy? Lucy, prečo mi nezdvíhaš telefón? Mám o teba strach. Volal mi tvoj lekár, že si si nebola prevziať lieky. Nemôžeš ich len tak vysadiť, Lucy!“

Matt si odkašľal. „Pani Marryngotová, tu je Matt, Luciin spolužiak.“

„Och,“ Luciina mama sa zháčila, „och tak.“ Na linke zostalo ticho, akoby sa chvíľu rozhodovala, a potom začala zo seba chrliť slová. „Dobre, Matt, viem, že to bude znieť čudne, ale musíte ma poslúchnuť. Musíte dostať Lucy odtiaľ preč čo najskôr. Z celého mesta. Och, nemala som ju vôbec pustiť! Mohla som to vedieť, že sa to v nej znova spustí, a teraz keď prestala brať lieky...“

„Pani Marryngotová... na čo berie Lucy lieky?“ zašepkal Matt a už teraz sa obával odpovede.

Luciina matka zostala zaskočená jeho otázkou, akoby zabudla, že na druhej strane telefónu ju niekto počúva. „Lucy... Lucy má poruchy osobnosti,“ zašepkala a potom zostala ticho, akoby nemohla uveriť, že to práve vyslovila. „začalo to, keď mala päť rokov. Na pár mesiacov musela odísť k svojmu otcovi...“

Och môj Bože.

Pochopil to, všetko to pochopil. Krútila sa mu hlava, chcel zakričať, že to predsa nie je možné, že musí byť iné vysvetlenie, ale on to pochopil a už to nikdy nebude ako predtým.

„Takže moja mama ti to už všetko stihla povedať? Aká smola. A ja tak milujem rozprávať príbehy,“ ozval sa odo dverí Luciin hlas a Mattovi vypadol telefón na drevenú podlahu. Srdce mu začalo biť ako splašené.

Lucy prešla doprostred miestnosti a sadla si oproti nemu s prekríženými nohami, akoby boli na oslave a to všetko bola iba hra. Matt nerozumel, kam sa podela Lucy, lebo toto dievča síce vyzeralo ako ona, ale všetko, čo sa mu na nej páčilo, bolo preč. Žiadne tajomstvá v očiach, toto už bola iba holá pravda a z tej ho mrazilo v kostiach.

„Melanie,“ povedala chichotavo a vystrela k nemu pravú ruku. Matt na ňu nemo civel a všetkému porozumel, aj keď nechcel.

„Tak ty sa nechceš hrať?“ Urazene vystrčila spodnú peru, ale potom sa znovu rozžiarila. „Stavím sa však, že chceš počuť ten príbeh. Všetci chcú počuť ten príbeh. Ale musím ťa varovať, nie je veľmi veselý. Bolo jedno dievčatko, žilo s mamou, lebo otec bol pijan a mamička nechcela, aby sa dostal k jej dievčatku. Jedného dňa však mama musela odísť na polroka preč a dievčatko nemala kam dať. Preto ho poslala k otcovi, ktorý žil v meste vzdialenom stovky kilometrov, ktoré nebolo dobré. Žili v ňom zlí ľudia, ako on a jeho rodina. Keď ju vzal k sebe, nechcel, aby o nej niekto vedel, lebo sa za ňu hanbil. Jeho dcéra mala psychické problémy! Určite to nebolo nič, čo by z nej nemohol vytĺcť. Áno, prišiel na dokonalý liek a dievčatko Lucy nemalo časť tela, ktorá by nebola fialovo-modrá, nikoho, kto by jej ošetril zlomeniny a ani dosť síl, aby bojovala naspäť. A potom zrazu prišla Melanie. Jej veľká, silná sestra. Taká silná, že keď otecko spal, nebála sa ho bodnúť do srdca. A potom do tváre. A potom všade, kde on predtým udrel ju. A nakoniec mu chcela odrezať ruky, aby si bola naozaj istá, že už nikomu nikdy neublíži, ale nedalo sa. Snažila sa, ale vtedy ju našla ich stará suseda. Nezľakla sa, iba schmatla dievčatko a schovala ho u seba. Chcela sa o neho starať, lebo sama nemala žiadne deti. Medzitým žila Lucy s Melanie ako skutočné sestry a tešili sa, že už ich nikto nebije. Lenže potom prišla pre nich prestrašená mamička a zakázala Lucy rozprávať o Melanie. Zakázala jej myslieť na ňu. Dala jej lieky, veľa liekov. A dievčatko na všetko zabudlo.“

Matt sedel počas celého Luciinho rozprávania na tom istom mieste, hypnotizovaný jej tvrdým pohľadom v kombinácii s tým detským hlasom a začínalo mu byť viac a viac zle z toho, čo sa dozvedal.

„Ale prečo si sa sem vrátila? Prečo sa na to nepokúsiš zabudnúť?“ opýtal sa jej zlomeným hlasom.

„Ale, Matt! Sám si to predsa povedal, nepamätáš? Prečo škorpión bodol žabu, aj keď kvôli tomu zomreli obaja? Lebo je to v jeho podstate! Toto mesto je v mojej podstate, rovnako ako Melanie. Lucy bez Melanie neexistuje, rovnako ako Lucy bez Oakville. To, čo sa mi tu stalo, nikdy zo seba nezmyjem ani nevymažem. Je to permanentné ako jazva.“

Mattovi sa zahmlili oči, keď jeho podvedomie pochopilo ešte skôr ako jeho vedomie, čo sa stane. „Ty ma nenecháš odísť, však?“

„Och, Matt,“ odhrnula mu vlasy z očí, „mám tajomstvo, ktoré treba udržať a vieš, čo sa vraví, nie? Dvaja môžu udržať tajomstvo iba vtedy, ak je jeden z nich mŕtvy. A my, Matt, my už sme teraz traja.“

Znova ju chápal a ani necítil bolesť, keď sa mu nôž zaboril do hrude. Sledoval jej tvár a myslel na to, že mal pravdu. Bola krásna, ale presne ako lesný požiar alebo hurikán, mal ju radšej obdivovať z diaľky.

Lucy vstala a pobozkala ho na líce, keď počula jeho posledný trhaný nádych. Presne v tej chvíli odbila polnoc a nastal druhý deň.

Nuž, pre Lucy sa ešte neskončil. Opatrne vybrala nôž z Mattovho tela, utrela ho od krvi a namierila si to do reštaurácie. Taktiež by mala ísť zmeniť ten počet obyvateľov na tabuli pri vchode do mesta.

Na jej zapnutom počítači svietila jej otvorená, nedopísaná seminárna práca s poslednou vetou: Toto mesto nie je monštrum, tie monštrá žijú v ňom. A začínam sa báť, že to najväčšie monštrum som ja.

Dominika Polakovičová

Presne pred sedemnástimi rokmi sa v jednej malej dedinke narodila jedna malá Dominika s veľkými snami. Zistila, že na prežitie v tomto miestami bezútešnom a smutnom svete potrebujeme hľadať pekné veci a ona sama ich našla v umení. Keďže jej výtvarné nadanie končí pri paličkách namiesto končatín a spevom by ľuďom prinášala skôr utrpenie ako radosť, vzala do ruky knihy a zaľúbila sa do literatúry. Začínala s typickými fantasy knihami a neskôr objavila, že jej stačí pero a papier na to, aby sa každý príbeh skončil podľa jej predstáv. A čo viac, dokázala tým robiť radosť druhým a hlavne sebe. Táto motivácia jej zostala dodnes - vie, že svojimi slovami nezmení svet, ale ak dokáže zlepšiť deň aspoň jednému človeku, nič viac jej netreba. Cena Fantázie je jej prvé stretnutie s literárnymi súťažami a dúfa, že svojou poviedkou niekoho zaujme a keď už nič iné, aspoň dá dobrý pocit, že je to všetko iba výplod fantázie.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Kedy sa refinancovanie oplatí?
  2. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku
  3. Intímna hygiena – celoročná záležitosť
  4. Rastie nám pokrivená generácia?
  5. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji
  6. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba
  7. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj?
  8. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky
  9. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať
  10. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci
  1. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku
  2. Rastie nám pokrivená generácia?
  3. Intímna hygiena – celoročná záležitosť
  4. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji
  5. AAA AUTO za päť rokov predalo 320 tisíc vozidiel
  6. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba
  7. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj?
  8. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky
  9. Slávnostná imatrikulácia SvF STU v Bratislave
  10. Univerzita vyTVORená nápadmi študentov!
  1. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj? 20 359
  2. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať 5 121
  3. Rastie nám pokrivená generácia? 3 876
  4. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku 3 029
  5. Trenčania to chcú mať všade blízko. Kde kupujú byty? 2 379
  6. Poistenci VšZP už nebudú platiť 17 centov v lekárňach za recepty 2 152
  7. Kedy sa refinancovanie oplatí? 2 147
  8. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci 2 044
  9. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba 1 600
  10. Exotické destinácie s priamym letom z Viedne 1 481

Téma: Cena Fantázie


Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Galkova kauza odpočúvania sa vlečie už šesť rokov, zatiaľ bez výsledku

Obžaloba na bývalého šéfa Vojenského obranného spravodajstva Pavla Brychtu leží na súde od februára 2016.

KOMENTÁRE

Česi mieria do čiernej diery Európy. Všetko pre korunu

Je možné, že šanca ľahkého vstupu do eurozóny zmizne.

EKONOMIKA

Ako sa menila najmodernejšia stanica na Slovensku

Predchádzajúca stanica bola otvorená v 80. rokoch a nikdy nebola dokončená.

Neprehliadnite tiež

Juraj Lehotský: Rodičia často strácajú niečo, čo by ich mohlo robiť šťastnejšími

Režisér filmu Nina hľadá vo svojich filmoch paralely k vlastnému životu.

Zarába rekordne veľa, ale žije ako vojak. Stačilo, hovorí Madonna

Trvá dvadsať minút, kým jej po koncerte prestane pískať v ušiach.

Slovensko bude o Oscara súťažiť s Čiarou

Americká akadémia uvidí príbeh nelegálneho pašeráka Adama.

Yoko Ono zasiahla proti poľskej limonáde. Aj keď právo na to celkom nemá

Novovzniknutá firma nemala šancu, Yoko vlastní značku John Lennon.