Kornel Földvári ( 13. 2. 1932 Trenčín - 26. 3. 2015 Bratislava)
Včera sme sa rozlúčili so spisovateľom, publicistom, kritikom, dôležitým pamätníkom, fanúšikom dobrodružnej literatúry a hlavne blízkym človekom našej kultúrnej obce. Bol ukážkový 1. apríl. Snežilo, fučalo, svietilo slnko, pršalo, padali krúpy. Ľudia smoklili a smiali sa zároveň. Navždy zostane detektívnou záhadou, či to bolo naozaj. Lebo Kornel Földvári je tu ďalej stále s nami!
Foto: Jaro Žiak
"Na Chagallovej výstave
Bol som s Kornelom Földvárim
na Chagallovej výstave.
Nechceli nás pustiť z galérie,
vraj sme ušli
zo Chagallových obrazov."
Tomáš Janovic, básnik
Foto: Peter Procházka
Foto: Peter Procházka
"Pre nás s Julom Satinským bolo rozhodujúce, že Kornel sa nielenže srdečne smial na našich dialógoch, ale nelenil a presne pomenoval ten spôsob humoru, o ktorý sme sa snažili. Bol pre nás od začiatku akýmsi guru. Alebo, aby som ostal pri jeho obľúbenej okrajovej literatúre, bol to Kleki Petra dvojice L+S. Bude mi chýbať jeho smiech."
Milan Lasica
Foto: Peter Procházka
Za Rudolfom Fabrym
"Rudo Fabry mal ideálne telesné proporcie: meter tridsať krát meter tridsať krát meter tridsať. V čase, keď ešte robil redaktora Kultúrneho života, celý červený sa prirútil do redakcie a rozčúlene mával listom, ktorý držal v bacuľatej ruke, kričiac v trnavskom dialekte: „Zme v ryty, zme v ryty, čytatelja nám píšu!“
Toto bola len jedna zo spomienkových príhod, ktoré Kornel Földvári nadšene a s priam až fotograficky zachytenými detailmi rozprával v aute, v ktorom sme sa ešte niekedy v roku 2006 viezli spolu s Oliverom Bakošom na východ na niektorú z literárnych besied. Čítankový klasik slovenského nadrealizmu sa nám vďaka Kornelovmu rozprávaniu odrazu za niekoľko minút zmenil na priam až kultový objekt záujmu a dožadovali sme sa nových a nových epizód. Kornel si vtedy vynútil, aby sme si potykali – a čoskoro sme si vďaka nemu potykali aj s Rudom.
Vďaka tomu sa náš niekoľkodňový výlet stal akousi pojazdnou konferenciou zapodievajúcou sa životom Rudolfa Fabryho. S Oliverom sme sa ustavične dožadovali nových a nových príhod. Navyše sme si nechali ikskrát dokola zopakovať aj tie, ktoré sme už počuli. Čoskoro sme sa začali podobať tým ľuďom, ktorí už tak dobre poznajú všetky vtipy, že si ich nepotrebujú hovoriť, ale smejú sa len na ich poradových číslach. Stačilo povedať len „R, jako Rudo“ alebo „Nežerte to, mylostyvá pany“ a všetci traja sme sa znova a znova rozosmiali.
Keď sme sa s Kornelom počas ďalších rokov stretávali na besedách alebo v jeho bratislavskom byte, zakaždým ma vítal z niektorou z hlášok z nášho výletu. Zbadal napríklad, že držím v ruke vernisážový pagáčik, pleskol ma po chrbte a so žiariacimi očami zakričal: „Nežerte to, mylostivá pany!“ A hoci vedel, že jeho zdravotný stav mu už nedovolí dlhšie výlety, neustále sa vypytoval, kedy zasa pôjdeme na výjazd do lučenskej reštaurácie U Jozefa. Na veselé chvíle spred desiatich rokov zakaždým spomínal s rovnakou pasiou ako na tie z vyše polstoročia. A čo bolo najlepšie, takmer zakaždým dodal aj nejaký nový materiál o našom milovanom Rudovi!
Ešte stále odmietam uveriť, že môj najstarší kamarát Kornel odišiel z tohto sveta. Takže zatiaľ sa s ním nelúčim. Ale už som sa zmieril s tým, že 26. marec 2015 bude pre mňa už navždy dňom oficiálneho úmrtia Ruda Fábryho."
V ako Vlado
Vlado Janček, básnik
Foto: Dušan Taragel
"Kornel vždy žil, akoby mal žiť večne a my všetci, čo sme ho poznali, sme mu to uverili. Zoznámil som sa s ním v roku 1996 v jeho zastrčenej kancelárii na konci chodby v Štúdiu S. Robil tam dramaturga a ja ako začínajúci vydavateľ som sa odhodlal osloviť Lasicu a Satinského, či by nechceli, aby som im vydal súborné dielo. „No konečne!“ zvolal Kornel a promptne mi zariadil s majstrami stretnutie. O krátky čas nato som prinútil dokonca aj Kornela, aby vydal svoje vlastné súborné dielo. Začali sme útlou knihou O stručnosti, nasledovali ďalšie a vlani pred Vianocami vyšla jeho posledná kniha Až pod čiernu zem – lepší názov nevymyslí nik! Každú jeho knihu sme odprezentovali sériou besied, bolo ich viac než 100, poslednú sme mali 13. januára.
Kornel bol najstarším debutantom môjho vydavateľstva, ale správal sa vždy ako najmladší. Šiel, kam ho volali. Všade, kde bol, ho chceli znovu. Asi by ma bol uštval na smrť, keby ho konečne netrafil šľak. Teraz, keď tu už nie je, neostáva nám nič iné, len prebrať štafetu a žiť, akoby sme mali žiť večne."
Koloman Kertész Bagala, vydavateľ
Prečítajte si aj
http://kultura.sme.sk/c/7720192/vo-velkom-trapeni-kornel-nevedomky-dospel.html
"Keď som robil rozhovor s Kornelom Földvárim pri príležitosti jeho osemdesiatky, stretli sme sa v jeho obľúbenej cukrárni na Štrkovci. Dali sme si dobrý zákusok, kávu a ja som zapol diktafón. Kornel rozprával, rozprával a potom sa zrazu zastavil, zháčil sa a povedal:
- Prepáč, mne sa nejako zle hovorí... Nebudeš sa hnevať?
Vytiahol si z úst zubnú protézu a distingvovane ju položil na servítku na kaviarenskom stolíku. Pokračoval ďalej a po druhej vete ma pohľad na umelé zuby prestal iritovať. Započúval som sa do odpovedí. Hoci som ich spracoval čo najzodpovednejšie, autorizácia, ktorá prišla od Kornela faxom (ako inak), pripomínala učiteľom opravený sloh mentálne zaostalého dysgrafického žiaka. Kornel bol nielen spisovateľ. Bol to REDAKTOR v tom najpôvodnejšom zmysle slova. Jeho slovo celkom malo inú váhu, iný zvuk a pochádzalo z iných čias, než je súčasná doba nezáväzného internetovo-mediálneho bezzubého tliachania. Kornel bol – a vlastne stále je – archetyp spisovateľa a redaktora, na ktorý si spomeniem, keď sa mi zdá, že práca so slovom nemá zmysel.
Márius Kopcsay, spisovateľ a publicista
Foto: Peter Procházka
"Kornela Földváriho som nedokázal nikdy vnímať inak než ako neobyčajne milého, láskavého a predovšetkým veľkorysého človeka. Spomínam si na okamih, keď som mu venoval knižku, lebo náhodou šiel do nemocnice, z ktorej som odchádzal. Slabý som si sadol na obrubník, aby som mu napísal venovanie a symbolicky sa mi zachovala práve táto chvíľa. Starší a múdrejší muž sa – s istým očakávaním – trpezlivo skláňa nad mladším, no pritom s láskavým a zhovievavým úsmevom. V podstate nielen mňa, no i celú moju generáciu sprevádzal takmer celým životom. Teda tou nádhernou, i keď bolestnou cestou, ktorá je s humorom a umením na Slovensku spojená. Vždy zostane hľadaním svetlej stránky sveta, cestou pravdy, nekonečnou púťou uprostred trblietavých hviezd a skrytých diamantov. Mohol by som si azda povzdychnúť, že sme sa na nej takpovediac iba minuli. Ale viem, že na to nemám nijaké právo. Lebo neminuli."
Oliver Bakoš, spisovateľ a pedagóg
Shooty
Foto: Peter Procházka
"Sú dve neopakovateľné veci: Kornelov smiech a jeho chuť do jedla. Smial sa ako hrom a čím sa viac smial, tým viac gestikuloval a nakoniec sa v ňom smial celý človek.
S jedlom to bolo naopak. Zmĺkol, takmer zmeravel, naklonil sa nad tanier a privrel oči. Pri jedle zásadne nekomunikoval. Akoby mal chuťové bunky nielen na jazyku, ale v celom tele a sústredene zbieral všetky informácie. Až intenzitou výdychu po poslednom kúsku dal najavo stupeň spokojnosti. Pootvoril oči a pomaly, pomaličky sa vynáral zo sveta, kam majú prístup len zasvätení. Váhavo vyslovil prvé hodnotenie, dopĺňal ho, opravoval, hľadal to najprecíznejšie prirovnanie práve prežitej chuti. Až potom sa od radosti rozosmial.
Kornelko, ako ťa poznám, práve si odmietol mannu nebeskú a dávaš si halászlé, viedenské pečené koleno a na záver tvarohovú štrúdľu. Nato začne burácať tvoj smiech, ktorý si tí, čo ťa nepoznali, budú mýliť s hromom."
Daniela Kapitáňová, spisovateľka
Foto: Peter Procházka
"Kornel Földvári, kovboj a detektív: Majú sa používať revolvery, v ideálnom prípade systému Colt. Nie trápne automatické pištole. Ozajstný kabát má byť dlhý pod kolená, tie krátke nech nosia šoféri a iní divní ľudia. Western sa má odohrávať na divokom západe, easterny sú hlúposť."
Martin Ciel, filmový vedec
Foto: Peter Procházka
"Kornel Földvári bol recenzentom a krstným otcom mojej knihy Humor je vážna vec, psychológia a psychopatológia komiky. Bol to skutočný capo di tutti capi slovenského humoru. Táto fotografia klame. Zdá sa, že ja mu ukazujem cestu. Bol to však on, kto všetkým okolo ukazoval, ako kráčať životom s noblesou a humorom."
Anton Heretik (psychológ a súdny znalec)
Foto: Peter Procházka
"Minulé leto ťažko chorý a nepohyblivý Kornel na nemocničnom lôžku písal svoje spomienky na PTP. Písal aj po nociach, s baterkou na čele, podobnou tej, s akou fáral v päťdesiatych rokoch do bane v pomocných technických práporoch. Hovoril, že písanie mu pomáha prežiť. Musela to byť pravda, neskôr na rehabilitačnom oddelení urobil prvé kroky a postupne prešiel celú chodbu.
Ležal v tej istej izbe ako môj otec, ktorý pred niekoľkými rokmi po ťažkom úraze hlavy chodil po tej istej chodbe. Vždy viac, ako žiadali sestričky, veľmi chcel. Rozchodil to. Motivoval som tým aj Kornela, tiež to rozchodil. Kornelove rukopisy som prepísal a na krst knihy ...až pod čiernu zem prišiel síce s paličkou, ale po svojich.
Na krst knihy spomienok ...až pod čiernu zem prišiel Kornel síce s paličkou, ale po svojich.
Ešte jedna neveselá pointa: pred niekoľkými týždňami môj otec zomrel v tej istej izbe, v ktorej Kornel po nociach písal. Ale vtedy to obaja rozchodili.
Fero Jablonovský, karikaturista
Foto: Peter Procházka
"O Kornelovi sa mi ťažko hovorí v minulom čase, pretože už zostane so mnou navždy. Naďalej sa s ním prechádzam a radím sa o tom, na čom pracujem. Nikdy som netušil, čo to znamená, keď ľudia hovoria o nesmrteľnosti. Vďaka Kornelovi to už teraz viem. Odmietam uveriť, že ho už nikdy nestretnem."
Peter Krištúfek (spisovateľ a režisér)
Danglár
Foto: Peter Procházka
"Kornel Földvári býval v mojej štvrti, Ružinov. Sem-tam som ho náhone stretol v posledných rokoch . Vždy má prekvapil optimizmus, ktorý z neho vyžaroval. A príjemný úsmev. Nebol v ňom ani tieň z jeho pohnutého života. Vždy som si ho predstavil v jeho labyrinte kníh. Šťastný to človek."
Roman Polák (divadelný režisér a dramaturg)
Foto: Peter Procházka
"Vlani v novembri som ho po dlhom čase konečne potešila odpoveďou na otázku o mojom súkromí. Zdôverovala som sa mu bez problémov. Aj vtedy, aj pred rokmi, keď sme v horúcom lete v rámci istého literárneho turné na tému „rok 1968" spolu brázdili exotické kúty východného a stredného Slovenska. Počúval, múdro sa usmieval, nesúdil, povzbudzoval. Skrátka, parťák so štipkou chlapčenského šarmu, ktorý úplne neprekryje ani sedemdesiatka či osemdesiatka. Ten, s ktorým sa mi dobre debatovalo. V cykle rozhlasových relácií, na Pohode, v kaviarni. Rôzne prostredia, rôzne obsahy rozhovorov, ten istý rozhľadený a citlivý Kornel."
Zuzana Belková (publicistka)
Foto: Peter Procházka
"Láskavý a milý človek, ktorý s humorom a iskrivým vtipom dokázal desaťročia odolávať boľševickej totalite. Ja som ho mal zafixovaného ešte ako tínedžer zo šesťdesiatych rokov, ako bájnu bytosť vládnucu svetu kovbojok a detektívok. Potom, na vojenčine, mi o ňom rok básnil maliar a karikaturista Dušan Polakovič. Keď sme sa napokon stretli, bolo to v roku 1990 po nejakej konferencii vo Viedni, hneď som ho oslovil:
- Dobrý večer, Kornel, boli ste skvelý, nemáme na ministerstve námestníka, nechcete to skúsiť?
Nahlas sa rozosmial: - Ja?
- Áno vy.
- Tak dobre, - a šibalsky sa usmial.
Stali sme sa priateľmi a ja si za tie roky neviem spomenúť na chvíľu, v ktorej by Kornel nebol usmievavý, s jemným, miernym, ale ironickým odstupom nad každou nebezpečne vážnou vecou. Okrem ponuky stať sa námestníkom ministra kultúry som ho videl ešte raz úprimne prekvapeného. Bolo to na oslavách jeho šesťdesiatky. Pozvali sme zástupcov zahraničných misií (veľvyslanectvá vtedy ešte v Bratislave neboli), ktorí spolu s ďalšími hosťami prišli do slávnostných priestorov ministerstva. A tam, uprostred nič netušiacej baviacej sa spoločnosti sme sa na Kornela vyrútili strieľajúc z divadelných pušiek, ja prezlečený za Old Shatterhanda a ďalší námestníci za Vinnetoua a Sama Hawkinsa. Kornela sme chytili, priviazali o stoličku a začali ho súdiť ako banditu Kornela alias Petrolejového princa z rovnomennej mayovky. Prvotný šok nahradil nespútaný smiech a dobrá nálada.
Drahý Kornel. Na Slovensku nebolo, nie je a, bohužiaľ, ani nebude takého, akým si bol ty. Človeka, ktorý dokázal vzdorovať zlu tak dôsledne, tak nekompromisne a s takou neochvejnou vierou v ľudskosť slušnosť a znášanlivosť. Budem na teba spomínať a vždy, keď mi myseľ zahmlí bezuzdný hnev, predstavím si tvoju usmievavú tvár... Agnes."
Ladislav Snopko, bývalý minister kultúry, v súčasnosti dramaturg
Foto: Peter Procházka
"Od chvíle, keď bolo na Michalskej ulici v Bratislave v októbri 1993 otvorené kníhkupectvo Ex libris, stali sme sa súčasťou Kornelových pochôdzok po kníhkupectvách. U nás vždy brigádovali jemu milí mladí ľudia a tak sa vytvorilo priateľské ovzdušie, aké býva v malých obchodíkoch. Kornel ako majster rituálov nás každý štvrtok navštívil. Prezrel knižné novinky, odovzdal obálky do „mŕtvej schránky“, vybavil stretnutia naprogramované v Exlibrise a nikdy nezabudol na milé rozhovory s personálom. A tak sa u nás vymieňali diplomové práce, kde robil konzultanta, s rukopismi začínajúcich autorov, množstvo materiálov od karikaturistov aj texty pre novinárov. A mali sme fax, Kornelov obľúbený aparát. Neskôr, keď sme sa presťahovali o ulicu ďalej – na Prepoštskú – pribudlo EX cafe. Tu si vlastne Kornel zriadil v zadnej časti kaviarne „pracovný stôl“. Prichádzalo sem množstvo ľudí a povestné štvrtky už neboli ani tak o knižných novinkách ako o rozhovoroch a kontaktoch. Bolo tam veľa smiechu. A bolo to také jednoduché. Všedný štvrtok nám Kornel vedel zmeniť na sviatok. Mal rád ľudí, počúval ich, zaujímali ho. No a rád rozprával, veľa a zaujímavo. Spolu s manželkou Naďkou bol našou rodinou. Nepoznám iného takého človeka, vedel žiť s bolesťou a rozdával radosť."
Marta Šáteková, majiteľka kníhkupectva
Foto: Peter Procházka
"Asi som posledný človek, ktorý urobil s Kornelom rozhovor pre noviny. Stretli sme sa pred talk show, ktorú moderoval Peter Krištúfek (asi tiež posledná, v ktorej Kornel vystúpil) a vrátili sme sa o takmer 60 rokov naspäť, do čias, keď Kornel ako 24 ročný nastúpil do Kultúrneho života. Hovorili sme sa o Ladislavovi Mňačkovi a Kornel mi rozprával, ako mu tento spisovateľ ovplyvnil život. Potom však prišlo na autorizáciu a opäť sme sa s Kornelom stretli. V Artfóre mi odovzdal rukopis, popísaný jeho drobulinkým rukopisom. „Jééééj,“ povedal som, „myslel som, že mi to len schválite a hotovo.“ Oči mu veselo svietili: „Ja keď niečo autorizujem, tak poriadne,“ povedal. Vtedy som pochopil jeho hru. Dohodli sme sa, že tie jeho úpravy zapracujem do textu a on mi ich opäť autorizuje. A opäť sme sa o týždeň stretli. Nechcel sedieť doma a čakať, chcel ísť medzi ľudí, nakúpiť si knihy, o ktorých možno vedel, že si ich už nikdy neprečíta. Dal som mu prepísaný rukopis, prečítal si ho a opravil mi v ňom jednu chybu. Potom mi navrhol, aby sme si konečne potykali. Stalo sa. Takže som bol možno aj posledným človekom, s ktorým si potykal. Na druhý deň ho odviezli do nemocnice, z ktorej sa už nikdy nevrátil. Pociťujem to ako vysokú nespravodlivosť. Všetci si Kornelom tykali a keď som sa toho konečne dočkal aj ja, on mi zomrie!"
Dušan Taragel, spisovateľ a publicista
Foto: Peter Procházka
"Dostal si nás, milý Kornel. Mal by som smútiť, mal by som dávať hlavu do dlaní a zamýšľať sa so slanou vodou v pozorovateľni. To by sa ti asi nepáčilo a rešpektujem to. Napriek tomu som sa rozhodol, že si tu hlavu znovu do dlaní dám a budem rozmýšľať (bez slanej vody). Ty si mal hlavu pre nás, ktorí sme ju ešte len hľadali. Zjednoduším to. Kornel, ďakujem, že:
karikatúra bez slov je fajn
jano, niektoré postavy kreslíš ako Giacometti (našiel som ho)
nikdy som nepočul od teba tvoje sťažnosti
si ma nenechal nikdy bez povšimnutia
si bol
Viac neviem vypovedať, budeš chýbať mne a určite všetkým s Rh faktorom H(umorom) a Rh L(áskavosťou). Ďakujem, Jano Valter."
Jano Valter, karikaturista
Foto: Peter Procházka
"Je tu apríl – pro Slováky duben – pravidelný termín na výstavy diel členov SUK (Slovenskej únie karikaturistov). Vyše 25 rokov si pomáhal prezentovať múdroveselé bezslovné kresbičky, a nielen v Prahe (Malostranskej besede, U Mánesa a v ostatných rokoch U sedmi konšelů), ale aj v Budapešti, vo Varšave, Viedni, v Berlíne, vo Frankfurkte, v Londýne, Ayr, Paríži, Saint Just le Martel... Pochopiteľne, aj na Slovensku si bol. Bol si aj krstným otcom mojej najmenšej Galérie kresleného humoru v Bratislave na Michalskej ulici – ešte za totáča. Samozrejme, dlho nevydržala. Prijal si moje pozvanie k deťom do detskej nemocnice. Bolo to v máji, lebo som chcel, aby si hovoril o svojom dlhoročne obdivovanom spisovateľovi Karlovi Mayovi. Vyše 120 detí od troch do 16 rokov s rôznorodými bolesťami, otvorenými ústami a vytreštenými očami hltali tvoje slová. Deťom sa ježili vlasy, ktoré sa im postupne menili na perie – a menili sa na Indiánov. Za našich spoločných vyše 50 rokov som mal tú česť zažiť s tebou množstvo úžasných zážitkov, za ktoré ti srdečne ďakujem. A znova je tu apríl. Praha čaká. Jozef Kobra Kučera – dlhoročný usporiadateľ pražských salónov karikatúry – nás opustil v uplynulých týždňoch. A teraz si nás opustil aj ty. Lúčim sa a ešte raz za všetko ďakujem aj v mene členov SKU. Ahoj Kazo."
Kazo Kanala (karikaturista)
Foto: Táňa Hojčová
"Keď som asi pred tridsiatimi rokmi prvý raz videl Kornelovu knižnicu, pripomínajúcu geologické vrstvy z papiera a písmen, vďaka ktorým sa jeho byt premenil na akýsi knižný „hobitín“, vyslovil som mladícky naivnú otázku: „A čo robíte v prípade, keď v tom chaose rýchlo potrebujete nájsť nejakú knihu?“ Kornel pohotovo zasmečoval: „No tak si zájdem do Univerzitnej knižnice.“ (Pravda, on tú vetu ešte okorenil jedným nepublikovateľným výrazom, pretože iba Kornel dokázal v jednej vete človeku vykať a zároveň ho označiť slovíčkom z mužskej anatomickej terminológie.) Škoda, milý Kornel, že som sa Ťa vtedy neopýtal, čo mám robiť ja, keď raz budem „v tom chaose rýchlo potrebovať nájsť“ práve Teba alebo aspoň počuť Tvoj hlas. Ale asi by som tú otázku radšej nevyslovil, lebo by znela trochu pateticky a iste by si mi odvetil čosi veľmi nepublikovateľné. A okrem toho by to bola zbytočná otázka. Dal si mi zo seba za života toľko, že až dokonca toho môjho budeš vždy pri mne. P. S. Dnes som v jednom antikvárnom e-shope konečne narazil na tú Mayovu Ohnivú pušku z vydavateľstva Toužimský a Moravec. Dal som ti ju poslať do Tvojho P. O. Boxu, čo máš na Hlavnej pošte. O pár dní si ju tam nájdeš. Ahoj!" Tvoj Peter
Peter Uličný, spisovateľ a publicista
S manželkou Naďou prežili spolu 57 rokov života. Bola mu oddaná a sprevádzala ho do posledných
chvíľ. "Potrebujem ju ako vzduch," hovorieval. (Na snímke hore počas sobáša,
dolu uprostred s priateľmi karikaturistami.) Foto: Archív K.F.
Foto: Peter Procházka
Foto: Archív K.F.
Foto: Peter Krištúfek
