Je demokratické nezabúdať na ženy – ani v textoch, ani v prejavoch, hovorí česká feministická lingvistka Jana Valdrová.
Môže byť lingvistika feministickou? Nepôsobí to ako nejaká nová ideológia? Prečo predpisovať ľuďom, ako majú rozprávať?
Žijem v Rakúsku a ľudia okolo mňa hovoria aj píšu rodovo citlivo. Bolo by čudné, keby všetci títo ľudia boli riadení nejakou ideológiou. Prijali tento spôsob, lebo je demokratické nezabúdať na ženy v textoch či v prejavoch. Dokonca, keď im tento spôsob vyjadrovania chcel v roku 2014 tamojší normovací inštitút vziať a nahradiť všetko opäť len maskulínom, ľudia sa tak nahnevali a vzbúrili, že od tejto myšlienky nakoniec upustil.
Občania, voliči, autori a iné ženyČítajte
Prečo je potom v Česku aj na Slovensku taký odpor k tvarom učiteľ/učiteľka, vedec/vedkyňa?
Keby boli ľudia informovaní, že je to skutočne o zdvorilosti, o demokratickom informovaní, ako aj o obrane proti manipulácii prostredníctvom jazyka, tak sa bude podobne vyjadrovať oveľa viac ľudí. Ani médiá však nevedia, o čo ide. Nedávno bol, napríklad, v Reflexe článok o nepotrebnosti feminizmu. V diskusii sa vyskytli aj názory, že ak budú zavedené kvóty, ženy budú musieť proti vlastnej vôli ísť do nejakých pozícií. Je to až zarážajúca neznalosť. Iný článok zasa zosmiešňoval našu novú ministerku školstva Kateřinu Vlachovú, že sa dostala do funkcie po „pohlavnom rebríku“, teda len preto, že je žena. Ak sa takto vníma zrovnoprávnenie žien, nemôžeme sa čudovať, že mu ľudia nerozumejú. Tí, ktorí majú cit pre demokraciu, však cítia, že ženy v našich jazykoch chýbajú. Potom vzniká dojem, že všetko riadia muži a že je to tak v poriadku.
Príkladov by sa dalo v médiá nájsť veľa. Všade sa dnes hovorí o utečencoch, v diskusiách sa takmer úplne zabúda na to, že sú medzi nimi aj ženy.
