Cena Fantázie: Búrka - Ladislav Dubravský

Predstavujeme druhého finalistu (v abecednom poradí) súťaže Martinus Cena Fantázie 2015. Postupne vám predstavíme päť poviedok, o ktorých osude rozhodnete v hlasovaní. V ankete na kultura.sme.sk budete môcť od pondelka 21. septembra hlasovať za tú, podľa vás, najlepšiu.

Ladislav Dubravský

Poviedku si môžete prečítať aj vo formáte pdf. Stiahnite si ju

Búrka
Autor: Ladislav Dubravský

Počas búrky zomrel študent

Včera popoludní zomrel na osemročnom gymnáziu v Trnave študent... 13-ročný chlapec náhle skolaboval v šatni... So spolužiakmi sa nachádzal v priestoroch školy hodinu po tom, ako bolo rozpustené vyučovanie kvôli blížiacej sa víchrici. Žiaci s učiteľom fyziky pokračovali v hodine, lebo nepočuli oznam o zrušení výučby zo školského rozhlasu (denník Pravda, 25. 1. 2012, krátené).

Prvé nárazy vetra sa zdvihli pred koncom veľkej prestávky. Metali snehové vločky do múrov starobylej školy a jej modernej prístavby, v ktorej sa práve rozsvietilo. Žltá žiara sa rozliala v priestore jedálne ako horúca tekutina v sklenom čajníku.

Peťo sedel za stolom a babral sa v rizote.

„Snažíš sa ho rozložiť tak, aby to vyzeralo, že si väčšinu vlastne zjedol?“ spýtal sa Martin, ktorého to úprimne zaujalo.

Tibor do seba prevrátil zvyšok čaju. Nápoj mierou riedenia pripomínal homeopatický roztok. Buchol pohár na stôl a pozrel na mobil.

„Švihni si trocha. O tri minúty zvoní. Ak prídeme neskoro na fyziku, Kopál nás rovno nechá pred tabuľou.“

Keď sa mu nedostalo reakcie, uvedomil si, že Peťova pozornosť odišla niekam na prechádzku a podľa všetkého sa na tom mieste beznádejne stratila. Začal sledovať líniu kamarátovho pohľadu ponad stoly. Na jej konci našiel dva dobré dôvody. Vera bola jedna z iba dvoch spolužiačok, ktorým už narástli naozajstné prsia a podľa spôsobu obliekania sa za ne nehanbila.

„Možno zrušia posledné hodiny,“ povedal s nádejou v hlase Martin. „Za dve hodiny môže napadnúť toľko snehu, že sa nikto nedostane domov.“

Martin mal hrôzu z nasledujúcej hodiny fyziky. Kopálove reakcie na nekompetentné odpovede študentov sa pohybovali v rozsahu medzi zosmiešnením a skutočným terorom.

„Nerobil by som si veľké nádeje,“ povedal Tibor, keď sa sústredil na dosiahnuteľné aspekty sveta. „Kedy nám niečo odpadlo kvôli počasiu?“

„Ibaže tamtie mračná,“ Martin ukázal prstom cez okno, „vyzerajú na dosť brutálnu kataklizmu.“

Po oblohe sa valila oceľovosivá až čierna chmúrava. Stena oblakov vystreľovala chápadlá do priestoru a blížila sa nad školu. Vera, sediaca o tri stoly ďalej, sa zdvihla a zamierila k stojanom na použité riady.

„Modlime sa za predklon,“ povedal Tibor. Vera však hladko vsunula tácku do priečinka vo výške lakťov. „Ktorý kripel dá príbor tam dole, keď má voľné miesto rovno pod rukami?“ spýtal sa.

Vstal a ostatní ho nasledovali. Šomrúca kuchárka hrkla jedným zo stojanov o prah a niekoľko príborov s rachotom zletelo na zem. Kým Tibor našiel voľné miesto, dievčatá zmizli.

Chodba pred jedálňou pôsobila viac ako chrámová loď. Vysoký strop pohlcoval studený svit prúdiaci cez okná v múre, za ktorého hrúbku by sa nemusel hanbiť stredoveký hrad. Vzduchom tiahla zima: zo škvrnitej mramorovej podlahy, z tiesnivej monumentálnosti a z otvoreného okna, ktorého podobločnicu využívali ako zdroj materiálu účastníci chodbovej guľovačky. Hlavná budova školy mala stáročia, pochádzala ešte z čias Márie Terézie. Iba jedáleň a niekoľko nových tried sa nachádzalo v nedávno dokončenej prístavbe. Peťo práve zahýbal popri bufete, keď tablo zo školského roku 1978-79 schytalo priamy zásah a po chodbe sa rozľahol krik nemčinárky Markovičovej.

Ako vchádzali do triedy, začalo zvoniť. Peťa ovalil strašný smrad. Zasa niekto niečo spálil na kachliach. Študenti freneticky prebiehali pomedzi lavice. Kopál ich prerazí, keď zacíti ten puch. Andrej Borský otvoril okno. Dnu sa vovalil vietor a začal zhadzovať veci z lavíc. Ozvali sa jačavé protesty skupiny dievčat a Andrej okno znova zabuchol.

Kovové drnčanie ustalo a hluk trocha utíchol. Za oknami hvízdalo, vo vetre sa občas mihol papier alebo kus plastu.

Peťo sa zahľadel na kachle pri pravej stene triedy a hľadal na nich stopu po objekte, ktorý spôsobil smrad. Pálenie vecí na kachliach bolo obľúbeným športom, ľudia, ktorí neboli sadistickí extrémisti sa však uspokojili s tým, že na ne liali vodu, ktorá sa v okamihu so syčaním menila na paru. Keď to niekto prehnal s objemom, plameň v kachliach zhasol a neurčité obavy zo smrti unikajúcim plynom ožili; bolo treba volať školníka.

Peťo netušil, či by si na to niekto trúfol pred hodinou fyziky. Z Kopála mal každý vietor. Fyzikár udržiaval nemilosrdnú disciplínu a kontroverzné postoje na všetko možné, počnúc žuvačkami a končiac mobilnými telefónmi. Tiež sa o ňom povrávalo, že pije. Natália, predsedníčka triedy, raz bez zaklopania vtrhla do jeho kabinetu, aby sa spýtala na písomky z minulej hodiny. Kopál rýchlo zabuchol dvierka na skrinke, no Natália stihla zazrieť rady naukladaných fliaš s alkoholom.

„Máš papier?“ spýtal sa Peťo Martina, s ktorým sedel v lavici.

„Vytrhnem si, ak dá Kopál päťminútkovku.“

„Dáš mi potom polku?“

„Jasné.“

Dvere sa otvorili a vošiel Kopál. Učiteľ fyziky bol vysoký, zachmúrený chlap so zvyškom sivobielych vlasov, oblečený v bielom laboratórnom plášti. Trieda sa postavila a zaznel škripot odsúvaných stoličiek. Kopál sa otočil k žiakom a kývol im, aby si sadli. Vo vzduchu viselo napätie, stále bolo cítiť spáleninu. Kopál sa však usadil za katedru a začal písať do triednej knihy.

Napokon prehovoril. „Vytiahnite si papiere.“

Triedou preletel šum zúfalstva.

Čoskoro sa ozýval zvuk šklbania papierov zo zošitov a ich driapavého trhania na menšie časti. Kopálove päťminútovky obsahovali krátke, zádrapčivo formulované zadanie jednoduchej úlohy a v tom či onom prípade nebolo do riešenia veľa čo písať. Zvuky utíchli a žiaci sa začali podpisovať do rohov svojich oddrapkov.

„Diktujem,“ začal Kopál. „Je daný vodič dĺžky...“

Zrazu sa ozvalo plesknutie.

Natália, ktorá sedela pri strednom okne, vykríkla. Vietor pritláčal ku sklu kus vlnitého plechu. Potom poľavil, plech sa zošuchol, vrazil do podobločnice a zmizol z dohľadu.

Kopál vstal.

„Musíme zatvoriť okenice,“ povedal. „Spracte si všetko do tašiek, aby vám to neodfúklo a vyjdite na chodbu.“

V triede nastal horúčkovitý ruch. Študenti vedeli, že okná sú zvonku opatrené drevenými okenicami, no ešte nikto ich nevidel zavreté.

„Dvaja silní chalani nech tu ostanú a pomôžu mi.“

Andrej s futbalistom Kubom podišli ku Kopálovi. Zvyšok triedy sa zhromaždil na chodbe pred dverami, nakúkajúc, čo sa bude diať. Kopál otvoril prvé okno a dnu sa vovalil víchor spolu so snehovými vločkami. Strhol niekoľko papierov z triednej nástenky a vyfúkol ich na chodbu.

„Nestoj tam ako sprostý, synak, a zatvor tie dvere!“ zakričal Kopál na Peťa, ktorý stál najbližšie pri prahu. Ten chcel poslúchnuť, no dvere vytláčal prievan. Priskočili k nemu dvaja spolužiaci a spoločne ich zabuchli. Vzduch ďalej hvízdal medzerou nad prahom.

„Natália, ty by si ma dnes mala zobrať cestou zo školy na plecia,“ zaznel Tiborov hlas, „lebo bez poriadnej záťaže ťa odfúkne.“

Z triedy sa ozvalo buchnutie.

„Kopál zatvoril prvú okenicu,“ dedukoval Martin.

Dvere vŕzgali pod náporom vetra.

„Cez prestávku zavolám našim, či pre mňa prídu,“ povedala Natália.

Zvnútra sa ozvalo ďalšie buchnutie a za tým Kopálov nahnevaný hlas. „Drž ten stôl poriadne, kristušát!“

V hlúčiku to zašumelo.

„Kopál sa asi vykláňa z parapetu,“ povedal Martin potichu. „Guráž má, to sa musí nechať.“

V štrbine pod dverami sa objavilo žlté svetlo. Zaznelo škrípanie presúvaného stola. Po ňom poslednýkrát buchlo a prievan ustal.

Dvere sa otvorili a objavil sa Kopál. „No poďme, čo tu stojíte ako svätí za dedinou?“

Žiaci sa nahrnuli späť do triedy a začali sa usádzať. Inteligentnejší jedinci tento proces spomaľovali, ako sa dalo, pretože vedeli, čo bude nasledovať.

„Poďme, poďme, nezdržuj!“ zhúkol Kopál.

Napokon všetci sedeli na svojich miestach.

„Vytiahnite si znova papiere. Máte ich pripravené, podpísané, tak rýchlo.“

Žiaci, ktorým stihla písomka načisto vyšumieť z hlavy, nešťastne zastonali.

Kopál nadiktoval otázku. Peťovi prišla ľahká. Nebola síce napísaná tak, ako teoretická veta v učebnici, ale bolo jasné, že ide o to isté. Zo skúsenosti však vedel, že väčšina spolužiakov si to neuvedomí.

Martin sa potil vedľa neho. Bolo mu ho ľúto a chcel mu pomôcť, no zároveň sa bál Kopála. V kompromise odtiahol ruky a postrčil svoj papier jemne nabok, aby naň Martin dovidel, ak sa rozhodne riskovať.

„Položiť perá,“ povedal Kopál.

Ozval sa štrkot vypínaných a ukladaných pier.

„Povedal som, položiť perá!“ Kopálov hlas nadobudol nebezpečný tón. Niekto v zadných laviciach očividne zúfalo riskoval.

„Napíš si tam pätorku, chlapče.“

Osoba sa pokúsila namietať.

„Napíš si tam pätorku!“ zahučal Kopál. „Ostatní, pozbierať písomky a mne na katedru.“

Čoskoro mal pred sebou hŕbku papierov.

„Budeme pokračovať tam, kde sme minule skončili.“

Peťo si vychutnával pohľad, keď sa Vera otočila, aby si porovnala výsledok so spolužiačkami za ňou. Martin ho poštuchával a snažil sa zistiť, či opísal vzorec správne. Peťo nervózne mykol lakťom; teraz to už má aj tak jedno. Kopál sa postavil k tabuli a začal rýchlymi ťahmi kresliť elektrický obvod.

Potom vypadlo svetlo.

Miestnosť sa ponorila do dokonalej tmy. Peťovi pred očami plávali žiarivé škvrny, ktoré rýchlo mizli. Študenti sa začali prekrikovať a hľadať niečo na zasvietenie.

„Ticho!“ zahučal Kopál hlasom, v ktorom utopil všetok virvar. „Seďte na miestach. Kým sa nevrátim, nevyjde z triedy ani noha.“

Šum hlasov sa stíšil. Zavŕzgali dvere a Kopálove kroky sa stratili na chodbe.

„O chvíľu nás pustia domov,“ predpovedal Peťo.

„Teraz je to už jedno,“ povedal Martin nešťastne. „Zase dostanem päťku.“

Potom boli obaja ticho, až kým nezačuli prichádzať Kopála. Vošiel do triedy slabo osvetlenej žiarou z displejov smartfónov.

„Pokračujeme vo vyučovaní.“

V triede sa zdvihlo protestné šomranie.

„Ale pán riaditeľ nás určite pustí domov, pri takomto počasí a výpadku prúdu,“ ozvala sa diplomaticky Natália.

„Riaditeľ nič také nemá v úmysle. Prúd o chvíľu naskočí a kým skončíme, aj búrka utíchne. Kam by ste sa hnali teraz, v najväčšom nečase?“

„Pán profesor, prosím vás. Nahraďme si túto hodinu niekedy inokedy, po vyučovaní.“

„Nebudem o tom debatovať. A okamžite na mňa prestaň svietiť tou plackou,“ obrátil sa k Tiborovi, držiacemu mobil, „lebo ti takú strelím, že ti stena dá druhú. Vôbec, pozhasínajte to. Všetci.“

Znova sa ozvala Natália. „Pán profesor, potrebujeme si predsa nejako svietiť.“

„Na mojich hodinách sa nebudete hrať s telefónmi. Na to nie je výpadok prúdu žiaden dôvod.“

„Áno, ale ako si budeme písať poznámky?“

„Nič si nebudete písať. Budete ma len počúvať.“

„To je debil,“ zašepkal Martin. „To fakt nevedel aspoň zohnať svetlo?“

Jas obrazoviek zhasol a trieda sa opäť ponorila do tmy. Zvonku sa ozýval hukot vetra. Kopál začal svojím sýtym, hlbokým hlasom monotónne drmoliť o prúdoch, napätiach a odporoch. Rozruch postupne utíchol a študentov sa zmocňovala ospalosť.

„Nemali by sme zistiť, čo sa deje v iných triedach?“ navrhol Peťo šeptom Martinovi.

„Kopál by na nás sedel do konca roka, keby si všimol, že sme ušli.“

„Všade je tma, aj na chodbe. Vykradneme sa potichu.“

„Čo ak o chvíľu naskočí prúd?“

„Dobre, no.“

„Ale zajtra by sme sa naňho mohli sťažovať, ak iné hodiny zrušili.“

Zrazu sa ozvalo tresknutie. „Ticho tam!“ zhúkol Kopál naslepo.

Zmĺkli. Peťo začul, ako sa Martin zošuchol na lavicu. Nadávajúc na výpadok, ktorý mu zabránil kradnúť si pohľady na Veru v prvej lavici, spravil to isté. Zložil si hlavu na ruky a čoskoro zadriemal.

Precitol na cinknutie nasledované zurčaním napĺňajúceho sa pohára. Stále bola tma. Prešiel si rukou tesne pred očami: ucítil závan vzduchu, ale nevidel nič. Kopál začal znova hovoriť a jeho hlas bol akýsi iný.

Štuchol do Martina. „Čo sa deje?“

Martin priložil obe ruky k Peťovmu uchu. „Myslíme si, že Kopál chľastá.“

„Čože?“

Okenice zarachotili, ako sa do nich oprel náhly poryv vetra.

„Stále počuť štrnganie a nalievanie. Zrejme si z kabinetu doniesol fľašu.“

Peťo pocítil napätie okolo žalúdka. „Koľko je do konca hodiny?“

„Neviem,“ zašepkal Martin. „Bojím sa rozsvietiť mobil.“

Hvízdanie za oknom zosilnelo. Peťo by si ešte rád pospal a zobudil sa až na zvonenie ohlasujúce koniec hodiny, no počasie a Kopál ho načisto prebrali. Sedel ako svieca a civel do nepreniknuteľnej tmy, z ktorej dunel hlboký bas učiteľa fyziky.

Žalúdok mu stiahlo od vzrušenia. Naozaj riaditeľ odobril vyučovanie v absolútnej tme? Veď to je nezmysel. Kopál sa určite zabudol zmieniť, že dal nepriedušne zabarikádovať okná. Ale prečo chce učiť potme?

Tu postrehol, že zdroj hlasu jemne zmenil polohu. Fyzikár sa zrejme postavil, pri výklade to robil často.

Pokračoval v úvahách. Kopál je exot, disciplína a dodržiavanie plánu je na prvom mieste. Detail, ako je výpadok prúdu, ho nerozhodí. Fľaša je bonus navyše. V každom prípade je tu dobrý dôvod vykradnúť sa z triedy, toto Kopálovi neprejde.

Ozvalo sa ďalšie cinknutie a zažblnkanie. Peťo si uvedomil, že hlas od katedry prichádza z ešte väčšej výšky, než pred chvíľou.

Zacítil pri uchu Martinove ruky. „Znie to, ako keby sa postavil na stoličku.“

Peťo pocítil vzrušenie. „Idem zavolať iného učiteľa,“ zašepkal Martinovi.

Zdvihol sa tak, aby stolička nezaškrípala. Zakrádal sa tmou popri zadnej a bočnej stene triedy, aby nevrazil do neviditeľných spolužiakov. Keď už si myslel, že musí byť blízko dverí, myklo ho. V periférnom videní mu prebleskol jasne žiariaci bod. Trhol hlavou a uvidel belasý plameň – horiaci plyn vo vnútri kachlí. Bolo ho vidno práve z tohto jediného miesta: stačilo spraviť krok dopredu alebo dozadu a plameň zmizol. Peťo pokračoval ku dverám.

Nahmatal najprv hladký povrch a potom kľučku. Jemne ju stlačil a začal opatrne odchyľovať dvere. Keď už bola štrbina takmer dosť široká na to, aby sa prešmykol von, zavŕzgali. Šum v triede náhle utíchol.

Kopál zreval. „Už aj poď naspäť, synak!“

V hrobovom tichu rezonovali fantómové ozveny fyzikárovho hlasu. Peťo stál v dokonalej nehybnosti, zadržiaval dych a srdce mu búchalo.

„Máš jednu šancu ísť teraz naspäť. Lebo keď zistím, kto si, budeš to ľutovať do konca života.“

Peťove nohy sa rozbehli a vyniesli ho z triedy. Šprintoval po tmavej chodbe bez okien. Iba za vzdialeným rohom sa rysovalo slabučké svetlo. Keď tam dobehol, zadýchane zastal a rozrazil najbližšie dvere.

Trieda bola prázdna. V pološere sa črtali stoličky vyložené na laviciach a za oknami sa mihala hustá masa snehových vločiek. Rýchlo vybehol, no na chodbe sa neozýval žiaden dupot prenasledujúceho učiteľa.

Nikto nebol ani v dvoch triedach za rohom. Peťo sa rozhodol ísť do zborovne, ktorá bola na opačnom konci poschodia.

Hlasno zaklopal na dvere a niekoľko sekúnd čakal. Potom vošiel. V zborovni nebolo ani živej duše. Cítil sa divne, keď hľadel na dlhý stôl, za ktorým sedávali učitelia, teraz prázdny. Zo zborovne viedli dvere do riaditeľne. Peťo zaklopal a stlačil kľučku – bolo zamknuté.

Všetci odišli. Ešte mu ostávalo jedno miesto. Možno na niekoho natrafí na vrátnici. Zamieril ku schodisku, kde narazil na vybiehajúcu postavu a podskočil. Bol to Tibor.

„Tibor! Aj ty si zdrhol?“

„Chvíľu potom, ako sa ten debil rozhodol učiť fyziku v tme ako v zadku černocha o polnoci.“

„V celej škole nikto nie je.“

„Viem. Kopál nás tu drží úplne samovoľne. Podľa mňa je vyšinutý.“

„Čo spravíme?“

„Vyslobodíme ostatných,“ navrhol Tibor.

„Ako?“

„Mám nápad. Počúvaj. Vrátime sa do triedy a prejdeme potme všetky lavice. Každému pošepkáme, o čo ide.“

„Čo ak sa to nepodarí potichu?“

„Ak sa to nepodarí potichu, pôjdeme aj tak. Povieme Kopálovi, že celá škola je preč a my tu neostaneme ako poslední idioti. Čo nám spraví, zavraždí nás?“

„Okej.“

Vrátili sa na začiatok tmavej chodby. Už tu bolo počuť vzdialený Kopálov hlas. Peťo videl, že ani Tiborovi nie je všetko jedno.

„Je to len učiteľ,“ povedal napokon. „Rozdelíme si lavice? Najhoršie to bude s radom pred katedrou.“

Peťo si predstavil, ako zachraňuje Veru. „Ja si ho beriem.“

„Dobre.“ Tibor vyzeral, akoby sa mu uľavilo. „Ja za to vybavím oba zvyšné rady.“

Vydali sa späť po chodbe. Ako sa zakrádali hustnúcou tmou, hrmivý hlas mohutnel. Napokon vedeli, že stoja pred pažerákom triedy, ktorý zo seba vygrciaval najčernejšiu tmu ako asfaltovací stroj materiál na nový chodník. Peťo opatrne nahmatal dvere. Stále boli otvorené. Vkĺzol dnu a v uzavretom priestore začala fungovať jeho priestorová lokalizácia zvuku – uvedomil si, že Kopál sa musel postaviť na katedru. A hučí tam ako vodca totalitného režimu pri prejave.

S búšiacim srdcom prešiel popri stene dozadu triedy k zadebneným oknám. Začal šmátrať po poslednej lavici, pripadajúc si ako zombík čerstvo vylezený z hrobu, kolembajúci sa vpred s teatrálne vystretými predlaktiami. Po chvíli zaryl prsty do chrbta niekoho, kto mal byť Andrej Borský. Mykol sa, ale útok zo záhrobia rozchodil bez výkriku. Peťo sa sklonil k chrbtu a začal potichu hovoriť. „Celá škola je preč, všetci odišli. Jedine nás tu drží Kopál. Rozhodli sme sa ujsť. Pridaj sa a povedz to aj susedovi.“

Reakcia neprichádzala.

Potriasol Andreja za plece. „Žiješ?“

„Ak skúsime ujsť, zabije nás,“ povedal Andrej potichu.

„Neboj sa, vyjdeme potichu. A zajtra sa budeme sťažovať u riaditeľa.“

„Nikam nejdem.“

„Nebuď zbabelec. Aha, kašlem na Kopála, rozsvietim mobil.“ V náhlom záchvate odvahy vytiahol z vrecka smartfón.

„Nie!“ Andrej zasyčal a chytil ho za obe ruky. Keď zistil, v ktorej drží mobil, skrútil mu ju tak silno, že Peťo musel potlačiť výkrik.

„Debil!“ Pošúchal si boľavú ruku. Andrejovi preskočilo. Nech si drepí v lavici do večera. Zadýchaný čakal, kým sa upokojí; zdalo sa mu, že sa mu nedostáva vzduchu.

Prešiel k šiestej lavici. Zistil, že Dano si celú konverzáciu vypočul. „Ja ho presvedčím, ale buď opatrný,“ zašepkal.

Pri piatej lavici šmátral vo vzduchu a hľadal operadlo stoličky, nenachádzajúc ho na očakávanom mieste. Napokon narazil na čosi mäkké a ozval sa potlačený výkrik.

„Natália! Prečo máš otočenú stoličku dozadu?“

„Bojím sa, že naskočí prúd.“

„Prečo?“

„Lebo by som uvidela, čo je za katedrou.“

„Čo má byť za katedrou?“ Peťo si pretrel čelo. Ostalo mu teplo a znova sa ho zmocnil pocit, že mu okolo hlavy prešla bublina s nedostatkom kyslíka. Niečo tu nie je v poriadku. Zrazu ho ovalila spomienka na modro žiariaci bod.

Kachle zhasli. Keď sa vracal s Tiborom, nevidel žiadny plameň. Alebo si ho len nevšimol? Plyn by sa mohol šíriť a pomaly tráviť ľudí.

„Musíme utiecť preč,“ povedal Natálii. „Zrejme uniká plyn. Choď k zadnej stene a popri nej k dverám.“

Pocítil, že Natália a Jana vedľa poslúchli, keď sa prešuchli okolo. Ako prechádzal k štvrtej lavici, nad hlavou sa mu pohla masa vzduchu a postrapatila mu vlasy. Nejaký hlas povedal: „Azvázi je jed, ktorý zachraňuje život.“

„Čože?“

„Čo čože?“

„Čo si povedal?“

„Nič som nepovedal! Drž hubu, lebo si nás to všimne!“ zasyčal Kubo.

„Počúvaj, musíme ujsť. Uniká plyn.“

„Hovno plyn!“ Peťo aj v sotva počuteľnom hlase rozoznal náznak hystérie.

Pocítil mdloby. Všetkým úplne preskočilo. S Kopálom na čele. Strašne hučí, preboha.

Tretia lavica bola už blízko katedry. Duniaci hlas zrazu prichádzal z absurdnej výšky. Akoby Kopál postavil na katedru lavicu a na ňu stoličku a na tú sa postavil sám. Peťovi prišlo nevoľno. Musí to byť tým plynom, má halucinácie. Chvíľu tam stál a s úžasom počúval. Potom ho zaplavili vlny fantázie. Cítil sa ako päťročný, keď išiel v tme na záchod po tom, ako videl svoj prvý diel Aktov X. V periférnom videní mu prebleskovali obrazy sotva určiteľných hrôz, len aby zmizli, keď tým smerom obrátil hlavu. Príšery odhalili rúcho z tmy vždy len na zlomok sekundy, aby paralyzovali obeť, kým udrú z opačnej strany.

Dotkol sa Ferovho ramena a zistil, že sa trasie ako zapnutá práčka. „Fero. Utekaj z triedy, uniká plyn.“

Hlas vpredu sa znásobil. Akoby sa rozpadol na sedem hlasov, ktoré hučali simultánne. Peťovi sa v hlave z ničoho nič objavila myšlienka: má sedemdesiatsedem úst. Sedem úst hučí a sedemdesiat dýcha v periodicky prekladaných intervaloch.

Potriasol hlavou: hlas bol len jeden. Trávi sa plynom; musí ujsť z triedy.

Ale najprv zachráni ľudí z prvých dvoch lavíc. Pohol sa ku katedre. Hlas dopadajúci zhora bol teraz taký hlboký, že cítil, ako mu vibruje kosťami a otriasa vnútornosťami. Keby spojil horný a dolný rad zubov, klepotali by ako šijací stroj. Zatriasol oboma ľuďmi v lavici. „Zmiznite odtiaľto!“ Štuchal do nich, kým sa nezdvihli.

Ostávala Vera.

Na Peťovu pokožku začali dopadať malé, lepkavé kvapôčky. Niečo spojilo tento fakt s pocitom, že práve pochopil absurdnú pravdu: dvadsaťsedem úst v okolí hrudného koša slintá.

Už len dva kroky a je na dosah prvej lavice.

Nezmyselný hlas povedal: „Vzdajme úctu obete riadenia satanovho syna. Démon Azvázi!“

Peťo začul čvachtavý zvuk, ako na katedru niečo dopadlo z výšky a rozplesklo sa. Nad hlavou sa mu prehnal závan vzduchu. Potom sa ozvalo hromové ručanie. Trieda sa otriasla, akoby v nej detonovala semtexová guľôčka. Keď ryk doznel, neľudský hlas vo výške začal vyrevovať: „Je daný odpor! Odpor o veľkosti päť ohmov! Sedem ohmov! Odpor o veľkosti tisíc štyristoosem ohmov je márny!

Peťo nahmatal oblé plece a zatriasol ním.

„Budlabvhgata!“ zakričal Vere do ucha.

Zmysel jej odpovede sa stratil v rachote.

Chytil ju za nadlaktie a začal ťahať z lavice. Kontakt s hebkou a teplou pokožkou v ňom vyvolal elektrizujúce napätie. Hlas medzitým hrmel vo frekvenciách, ktoré klesli pod teoretické možnosti ľudského vokálneho traktu: „Napätie! Medzi bodmi A a B elektrického poľa existuje napätie! Má veľkosť šesť voltov! Šesťdesiatšesť voltov! Šesťstošesťdesiatšesť voltov! Napätie medzi dvoma koncami vodiča spôsobilo krvavý konflikt!

Napokon sa mu podarilo Veru vytiahnuť.

Rozbehli sa a bežali a zdalo sa, že trieda nemá konca. Nad hlavami sa im ozývalo svišťanie nasledované závanmi vzduchu, ktoré ježili vlasy na hlave. Za nimi dosadali mokvavé údery, akoby sa na lavice zosýpali kusy opadajúceho mäsa alebo obzvlášť veľkých a slizkých slimákov. Zdeformovaný hlas spod stropu im ručal za chrbtami, vôbec sa nevzďaľujúci, ako človeku, ktorý sa snaží v priebehu minúty stratiť z dohľadu Mount Everest: „Je daný vodič! Vodič s odporom er! Dĺžkou dé! Vodič svojou neopatrnou jazdou zabil trinásť malých detí! Všetky deti boli na kašu!“

Trieda sa otriasala v základoch.

Peťo vedel, že uteká o život.

Hlas za ním sa zmenil na neartikulovaný rev. „UAHVGR! BRAJGEL! BORDEL! GANGRÉNA!“ Podlaha praskala pod šľahavými duniacimi údermi. Všetko sa začalo nakláňať dozadu. Do nôh mu vrážali šmýkajúce sa stoličky. Odkopával ich, keď začul škrípať veľké a ťažké lavice dávajúce sa do pohybu. Podlahu roztrhlo s ohlušujúcim zadunením. Peťo pocítil priepasť, ktorá sa za nimi otvárala. Kĺzali sa po šikmej dlážke v ústrety veci, ktorá tam na nich čakala.

„Pomoc!“ skríkol v zúfalstve. „Pomoc!“

Na jeho úžas mu niekto odpovedal. „Sem!“ Bol to Martinov hlas. Objavilo sa svetlo. Martin rozsvietil displej svojho mobilu.

Peťo zbadal, že sú len jeden rad lavíc od dverí. Podlaha bola celá, stoličky na miestach, ale hlas stále dunel.

Rozbehol sa k Martinovi, ťahajúc za sebou Veru. Martin im hľadel ponad hlavy. Žiara mobilu zrazu zmizla. Znova boli v tme.

Potom sa zablyslo. Martin fotil s bleskom.

Vybehli z triedy a Martina stiahli so sebou.

Hlboké hrmenie veci za katedrou ich prenasledovalo celé dve poschodia až po dvere suterénu, kde sa nachádzali šatne. Nízkofrekvenčné vibrácie prenikali hrubými stenami a valili sa ako hlas kamennej lavíny, zloženej z balvanov veľkých ako celé mestá.

V šatniach narazili na ostatných spolužiakov, ktorí sa rýchlo prezúvali. Nikto sa nerozprával. Peťo si všimol, že Martin je bledý a v ruke kŕčovito zviera mobil. Prešiel niekoľko krokov k svojej skrinke a bez varovania sa zložil na zem.

Pribehol k nemu a kľakol si. Martin sa začal nekontrolovane mykať. Chvíľu sa bezradne snažil spomenúť si, čo treba v takejto situácii robiť. „Zavolajte záchranku!“ skríkol.

„Zavolajte záchranku! Zavolajte záchranku!“ ozývalo sa ako mantra šatňou.

Zvíjajúcemu sa Martinovi tiekli z úst sliny a oči mal vypúlené v nemej hrôze. Mobil mu vyletel z ruky. Peťo ho vzal a vložil si ho do vrecka. Potom kamarátovi podložil hlavu vetrovkou, aby si ju nebúchal o podlahu.

***

Peťo Takáč mal kedysi rád fyziku. Intuitívne jej rozumel a s ľahkosťou riešil úlohy korešpondenčných seminárov a olympiád. Dnes o fyzike nemôže ani počuť. Napriek tomu, že profesor Kopál asi pred rokom náhle odišiel do dôchodku, Peťovi naskočí husia koža a zaleje ho pot vždy, keď počuje slová ako prúd, odpor alebo napätie. Možno by sa mohol venovať inej oblasti fyziky, ale zistil, že nechce.

Zistil aj množstvo iných vecí. Napríklad to, že ľudia na svete nie sú navždy. Dokonca ani trinásťroční chalani, s ktorými hral v lavici vojny a delil sa o desiate. Ďalej zistil, že dievčatá majú rady hrdinov. O niečo neskôr pochopil, že predčasný vývin poprsia nie je postačujúcim dôvodom na to, aby mali dvaja ľudia spoločnú konverzačnú tému. Ale úplne najprv prišiel na to, že človek môže prestať pokladať za dobrý nápad zaťahovať na noc závesy.

Kedysi každú noc pred spaním zatiahol ťažký, hnedý záves. Priamo pred oknom má totiž pouličnú lampu, ktorá mu nepríjemne osvetľuje izbu aj cez zatiahnuté žalúzie. Nešlo ani tak o to, že by pri tomto svetle nedokázal zaspať, Peťo je však akademický typ. Odkedy si prečítal, že pre zdravý spánok je dôležitá tma, spával v zatemnenej izbe.

Až do času asi pred rokom.

Vtedy prestal byť schopný zniesť absolútnu tmu. Takú, že si človek nevidí na ruku, ani keď si ňou prejde priamo pred očami. Dnes spáva so závesom odtiahnutým a žalúziami roztvorenými. Upokojuje ho intenzívne žlté svetlo, ktoré mu zalieva izbu. Je ako svetlo v ich útulnej školskej jedálni, keď ho občas učiteľský dozor rozsvieti. To sa stáva zriedka – okolo obeda zväčša nebýva tma.

V čase, keď znova prichádzajú dlhé zimné večery, Peťa posadne nepokoj. Obzvlášť, keď fúka a vietor sa opiera do okien. Sedí sám v obývačke, pretože rodičia chodia spať skoro, a snaží sa čítať. Čítanie je jeho obľúbená aktivita. Odkedy sa prestal venovať fyzike, číta veľa beletrie a občas sa snaží písať. Cíti, že zo seba niečo potrebuje dostať. Jeho pokusy sú zatiaľ dosť amatérske, no našťastie to vie rozoznať. Peťo sedí v pohodlnom kresle s otvorenou knihou v ruke a číta, dnes sa však z nejakého dôvodu vôbec nevie sústrediť na dej. Napokon sa rozhodne ísť spať.

V posteli sa dlho prehadzuje a spánok ho obchádza. Vtedy si spomenie na mobil. Zdá sa, že mobil je vždy prítomný v jeho mysli, celkom malý kúsok pod hladinou, hoci vedome naň myslí len zriedka. V skutočnosti je skrytý v najhlbšom kúte zásuvky pod posteľou, v dolnej izbe. Peťo býva s rodičmi vo veľkom rodinnom dome a má dve vlastné izby. V tej na poschodí spáva a v izbe na prízemí trávi čas cez deň. Mobil schovaný v dolnej izbe je mobil Martina Kováča, jeho niekdajšieho spolužiaka a kamaráta.

Moderná, no rýchlo zastarávajúca placka je dávno vybitá. Peťo má však rovnaký typ smartfónu a vie, že jeho nabíjačka by doň sedela. Pravdaže, aby sa dostal do telefónu, musel by zadať PIN. Martin si nepamätal žiadne čísla. Dejepis so záplavou štvorciferných dátumov bitiek, prevratov a korunovácii bol preňho tortúrou. Peťo je presvedčený, že Martinov PIN sú štyri nuly.

Nakoniec sa prehadzuje v posteli tak dlho, až musí ísť na záchod. Cestou tam nemyslí na nič, ale keď sa vracia, pri schodišti zastane. Pri schodišti je najväčšia tma, pretože tam nedosvieti svetlo z ulice. Peťa premkne túžba zísť po ňom dolu. Našľapoval by opatrne, aby nezobudil rodičov. Potichu by zišiel do svojej dolnej izby a otvoril priečinok pod posteľou. Vytiahol mobil z najhlbšieho kúta, nabil ho, zapol a zadal štyri nuly. Potom by klikol na ikonku fotoaparátu a uvidel poslednú fotografiu Martina Kováča.

Peťo stojí na rázcestí a počúva, ako vietor hvízda. Vtedy sa mu náhle zazdá, že v temnote rodičovského domu je prítomné niečo veľké. Začuje ozveny znetvoreného hlasu prichádzajúceho z neprirodzenej výšky. Je daný VODIČ! Vodič svojou neopatrnou jazdou zabil trinásť malých DETÍ! Všetky deti boli na kašu! Brajgel! Bordel! Gangréna! Potom pocíti, akoby mu závan vzduchu postrapatil vlasy. Naskočí mu husia koža a srdce sa mu rozbúcha. Rozbehne sa do izby a skočí do postele.

O autorovi

Ladislav Dubravský (*1990) je matematik, programátor a milovník hlavolamov. Číta odmala, hororové poviedky ho zaujali, keď mu otec priniesol kompletné dielo Edgara Allana Poa. Vďaka tomu poznal v trinástich viac anglických slov pre hnilobu a rozklad, než pre základné potraviny. Skúsiť písať sa rozhodol po prečítaní prvej strany 1500-stranového monumentu It od Stephena Kinga. Inšpirovala ho natoľko, že zatúžil rozprávať vlastné príbehy.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Kedy sa refinancovanie oplatí?
  2. Rastie nám pokrivená generácia?
  3. Intímna hygiena – celoročná záležitosť
  4. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku
  5. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji
  6. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj?
  7. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba
  8. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky
  9. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať
  10. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci
  1. Detské zúbky sú veda
  2. Štartujú jesenné módne dni v Poluse
  3. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku
  4. Rastie nám pokrivená generácia?
  5. Intímna hygiena – celoročná záležitosť
  6. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji
  7. AAA AUTO za päť rokov predalo 320 tisíc vozidiel
  8. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba
  9. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj?
  10. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky
  1. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj? 21 822
  2. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku 11 039
  3. Rastie nám pokrivená generácia? 9 583
  4. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať 3 173
  5. Intímna hygiena – celoročná záležitosť 2 143
  6. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba 2 096
  7. Kedy sa refinancovanie oplatí? 1 620
  8. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci 1 433
  9. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji 1 309
  10. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky 1 194

Téma: Cena Fantázie


Hlavné správy zo Sme.sk

PLUS

Slobodné a rozvedené matky sú moderné vdovy, tvrdia Kotlebovci

Kotlebovci cielia na zraniteľné skupiny s najväčšími finančnými problémami.

PLUS

Kto bol záhadný génius Jan Blažej Santini, staviteľ barokovej gotiky

Pompéznosť, lesk a gestá vyvažovala zanietená zbožnosť. Do Čiech ju priniesol velikán dávnej architektúry.

Neprehliadnite tiež

Pre hudobníkov sa blížia Vianoce. Toto sú najočakávanejšie albumy do konca roka

Bolo to niekoľko plodných mesiacov. Môže to potvrdiť Beck, U2 alebo Jana Kirschnerová.

Juraj Lehotský: Rodičia často strácajú niečo, čo by ich mohlo robiť šťastnejšími

Režisér filmu Nina hľadá vo svojich filmoch paralely k vlastnému životu.

Zarába rekordne veľa, ale žije ako vojak. Stačilo, hovorí Madonna

Trvá dvadsať minút, kým jej po koncerte prestane pískať v ušiach.

Slovensko bude o Oscara súťažiť s Čiarou

Americká akadémia uvidí príbeh nelegálneho pašeráka Adama.