Poviedku si môžete prečítať aj vo formáte pdf. Stiahnite si ju
Ľudskosť v monštre
Autor: Adam Máčaj
28. októbra 1941
Ďalšia lopata hliny, ďalšie naplnené vrece. Ďalšia lopata hliny. Tadeusz pokojne kope vedľa mňa, nasledujú desiatky väzňov. Spoločne vytrhávame kusy našej domoviny z jej tela. Bezducho otročia, so skleným pohľadom konajú svoju povinnosť, zlomení duchom sa podriaďujú vojnovej mašinérií. Dávno stratili zmysel života. Akúkoľvek známku nespokojnosti starostlivo schovávajú, ak v sebe nejakú majú. Stali sa tým, za čo ich považujú nacisti – nástrojmi, prázdnymi schránkami pracovnej sily.
„Ktorý?“ precedím cez zuby. Som tu uväznený vyše roka. Osvienčim väzňa dokáže vyprázdniť a zabiť za zlomok tej doby. Mňa však nezlomili a pochybujem, že ma dokážu zabiť. Fyzické utrpenie ma nezraňuje a psychicky ma ťažko niečo môže premôcť, keď mám cieľ aj na takom neľudskom mieste.
Asi preto sa ma nič z tohto netýka. Nacisti sú ľudia, popierajú svoju podstatu len v prenesenom zmysle. Zato neľudskosť je mojou prirodzenou súčasťou. Aj keď ňou pohŕdam, nemôže ma zaskočiť.
„Najbližšie k nám, ten s prilbou nakrivo,“ opíše Tadeusz vojaka, dozerajúceho na svoj úsek zatratencov.
„Ruhe,“ zavrčí. Ten jazyk je stvorený pre vojakov, dozorcov a veliteľov. Údernosť jediného slova zasahuje hrdlačiacich väzňov ako kladivo. Všetci po krátkom ustrnutí začínajú kopať ešte ochotnejšie.
S Tadeuszom predpisovo pokračujeme v práci. Ostrý pohľad poľského Nemca prepaľuje naše zátylky. Keď pálčivé chvenie po chvíli pominie, napadne mi, či dokáže nacistická nenávisť vyžarovať aj z ich očí.
„Si s ním dohodnutý?“
„Sleduj,“ na moment sa vystrie, aby si pretrel spotené čelo.
„Späť do práce,“ vyštekne spomínaný vojak. Tadeusz nezareaguje.
Nemec zoskočí k nám do jamy. „Nepočuješ?“ preskočí mu hlas. Zaženie sa päsťou. Akoby mimochodom pritom vytrasie z uniformy čosi zabalené v papieri. Tadeusz sa ochotne nechá zraziť k zemi a schová predmet pod vlastným telom.
Vojak spokojne kráča preč. „Kein Problem,“ uistí kolegu, ktorý sa vráti na svoj úsek. Tisícky životov v tábore pokračujú svojím znepokojivo nezmeneným tempom. Priamo uprostred fanatizmu hákového kríža však pozdvihla riskantná akcia nášho ducha a zavlažila hlboko zakorenené semienko odporu. Na večernom stretnutí z tohto úspechu vyťažím čo najviac.
***
„Tomasz,“ privíta ma Jerzy, keď do kutice v jedenástom bloku konečne dorazím, posledný z vedenia Zväzku. Moje pravé meno nepozná nikto z nášho odboja. Som pre nich číslo (pohľad mi zablúdi na nášivku s označením 4859), alebo jednoducho Tomasz. Ich vodca, ale pre nacistov ďalší z väzňov, tvrdohlavá troska.
„Čo nové?“ prejdem priamo k veci.
„Tajné zásoby potravín sa míňajú,“ začne Roman, snáď najlepšou správou. „Od Sovietov prichádza príliš mnoho nových väzňov. Sú užitoční, ale nevykŕmime pol Červenej armády,“ dodá s trpkým úsmevom.
„Popravy presunuli do nového krematória a stavajú ďalšie,“ pokračuje Vladislav. „Ich zverstvá naberajú na obrátkach. Ak si nepohneme, nebudú mať Spojenci koho zachraňovať.“
„Poslednú správu sme poslali von pred troma týždňami. Odvtedy nič,“ zúfa si Jerzy. „Ani nevieme, či sa dostala až do Londýna.“
Významne pozriem na Tadeusza. Ako jediný zatiaľ neprehovoril. „Na tom nezáleží,“ pokrčí plecami. „Získal som ďalší dokument,“ vytiahne papier od nemeckého vojaka. „Musíme vydržať a modliť sa.“
„Čo je v tom?“ zaškúli Roman na balík, zabalený v nacistickej administratíve. Položím dokument k starostlivo ukrytému vysielaču. Na oboje príde rad neskôr večer. Na zemi sa ocitne pár kapsúl.
„Keď vás chytia, veľmi nad tým nerozmýšľajte,“ poradím im. „Toto nám zaručí bezpečnosť. A chyteným rýchly koniec. Noste ich neustále pri sebe,“ prízvukujem im. Pod mojím pozorným dohľadom si každý jednu vezme. Ja zbytočne.
„Čo s ostatnými skupinami? Nemáme dosť pre všetkých,“ podotkne Vladislav.
„Nemajú toľko informácií na vyzradenie. Ak sa aj prezradia, budeme v bezpečí,“ uistí ho Tadeusz.
Prikročíme k poslednej úlohe večera – odvysielať správy odboju.
Mám na to právo? Môžem im rozkázať zabiť sa, keď to mne samému nehrozí? Keď ma obyčajný jed nedokáže zabiť a dolapenie nacistami ublíži skôr im, ako mne. Nie som sebecký pokrytec, nabádať svojich mužov k obete, ktorú ja nemusím priniesť? Chcem urobiť všetko pre záchranu Poľska, no som ochotný obetovať priateľov ako suroviny? Mal by som velebiť ich meno už zato, že sú ochotní položiť za záchranu domoviny aj život.
Som netvor?
1. septembra 1942
„Prehnané,“ zagánim na rádio. Ako pred vojnou, Británia zostala verná svojej nerozhodnosti. Desaťtisíce už prešli bránami plynových komôr. Nikto nevyšiel von. Z východu neustále prúdia nové pracovné sily a nečisté osoby.
Sovieti bojujú o Stalingrad, Spojené štáty sú viazané v Pacifiku. Naša nádej spočíva v exilovej vláde a jej kontaktoch.
„Pred dvadsiatimi rokmi boli Nemci na kolenách, dnes dobýjajú svet a oni považujú toto za nemožné,“ šomre Tadeusz.
„V tábore je nás už viac ako tisíc,“ verí si Jerzy. „Prečo nám stále nedôverujú? Stačí malá iskra a preukážeme svoju cenu. Máme jednotky naprieč táborom vo všetkých komandách.“
„Nemáme dosť zbraní,“ vysvetlí Tadeusz. „A málo dôkazov, len prázdne tvrdenia. Pomoc nepríde, kým ich nepresvedčíme o nacistických zverstvách.“
„Mali by sme rozšíriť špionážne aktivity, neplánovať povstanie,“ zamiešam sa do debaty. „Potrebujú vedieť viac o fungovaní tábora, vyvražďovaní, o velení. O počtoch zabitých, selekciách. Vonku nebudú mrhať životmi, ak sa tohto nebudú báť. Musíme im priniesť Osvienčim so všetkými jeho zverstvami.“
„Pritiahneme priveľa pozornosti,“ upozorní Tadeusz.
„Mimo tábora však bez obetí nemáme moc,“ bezmocne rozhodím rukami. „Len ak sa o nás začnú zaujímať nacisti, dostane sa nám uznania aj od ich nepriateľov. Musíme Londýnu dokázať, že sme pomoci hodní. Musíme sa prestať plaziť po zemi a žobroniť o pomoc.“
7. decembra 1942
„Vymyká sa nám to z rúk,“ pení Jerzy. „Vonku majú všetok čas na svete, alebo čo?“
„Ďalšie problémy?“ pozrie naňho bezradne Roman. Stalo sa očakávané – pritiahli sme pozornosť gestapa. Strácame mužov rýchlejšie, ako verbujeme nových. Blíži sa záver šachovej partie a nám dochádzajú plány.
„Nepotrebujeme ďalšie problémy, stačia tie staré. Musíme prinútiť Londýn konať! Nejaké správy zvonka? Niečo muselo prísť!“ Bojí sa. Potom si uvedomím, že na rozdiel odo mňa má prečo.
„Správy nebudú,“ vtrhne dovnútra Tadeusz ako orkán. „Musíme rozmontovať vysielač.“
Ticho, akoby sekerou uťal. „Vysvetli to,“ požiadam tvrdo. „Sme v dosť problematickej situácií na to, aby sme sa zbavili nášho priameho spojenia s vonkajškom.“
„Mám informácie, že Vladislav sľúbil naše mená a polohu vysielača výmenou za protislužby,“ precedí Tadeusz cez zuby.
„Ale... to znamená koniec,“ zosype sa Jerzy. „Idú si po nás,“ prorokuje najhorší možný scenár. Schúli sa v rohu skladiska.
„Ešte nie je koniec,“ márne vymýšľa Roman výhovorky, aby sa Jerzy vzchopil. „Všetko môžeme dať do poriadku. Ale spamätaj sa, chlape! Nič nedokážeme, ak si sadneme a počkáme na tie svine.“ Dá mu pár motivačných faciek.
Biedne na nás pozrie. „A čo môžeme robiť?“ zúfalo smrkne. „Brániť sa gestapu?“
Všetci sa podvedome obrátia na mňa. „Keby o nás vedeli, sme dávno v krematóriu. Vladislav vyčkáva, chce z tohto vyťažiť čo najviac.“ Súhlasne prikyvujú, myšlienkové pochody sabotérov sa málokedy líšia. „Máme málo času. Treba uťať tok informácií, než sa rozvetví.“
Všetkým padne pohľad na vysielač. „Rozmontujme to, schováme súčiastky a znova ich poskladáme vo vhodnom čase,“ prikážem.
Manuálna práca Jerzyho upokojila. V očiach sa mu strach miesi s chladným hnevom. „Čo s Vladislavom,“ zasyčí.
„Musíme konať rýchlo,“ rozhodnem. „Rozptýlime sa, prehľadáme tak väčšiu oblasť. Buďte opatrní. Stretneme sa tu o hodinu. Dúfajme, že ho stihneme nájsť, inak to oznámime ďalším skupinám.“
Ledva opustím jedenásty blok, rozviniem svoje zmysly a zhlboka sa nadýchnem. Na moment mi po chrbte prebiehajú zimomriavky, ako keď väzeň po rokoch vyjde na slnečné svetlo. Prichádza pôžitok, nekonečná záplava teplej krvi bezmocných tiel, litre horkosti, utrpenia a sladkej moci. Železitý pach mi v rytme s tlkotom tisícok sŕdc udiera do hlavy.
Na moment ma takmer ovládne túžba zabíjať, nechať voľnú cestu svojim beštiálnym pudom a vykúpiť Osvienčim krvou. Všetko by bolo o toľko ľahšie, stačí prijať svoju vlastnú podstatu.
Na čelo mi vyrazia kvapky potu, s vypätím síl potlačím temné túžby a chladnokrvne sa čuchom predieram zdrojmi omamnej vône, hľadajúc Vladislava.
Jeho náskok je však priveľký. V opustenom suteréne sa stopa mieša s ďalšími. Kým ta dorazím, je prineskoro. Nastal čas konať. Schmatnem akúsi železnú tyč a promptne ju z tmy hodím po dvojici donášačov.
Jeden uskočí a tasí nôž, druhý sa oborí na Vladislava, vystrašeného náhlym obratom situácie: „Bola to pasca?“ zreve.
„Nie,“ zapiští. „Neviem.“ Presunie ruku, pravdepodobne ku skrytej zbrani, no neprejaví nepriateľstvo. „Niekto nás sleduje,“ zasyčí nepresvedčivo.
„Neklam, sviniar,“ zdrapí ho ozruta v sivom odeve za golier. Natrčí ho približne mojím smerom, takmer ako živý štít. „Ukážte sa, neozbrojení. Inak sa mu stane niečo nepekné.“
Aká škoda, že sa chystám urobiť to isté. V zlomku sekundy vytrhnem chlapovi tyč z ruky a prerazím mu lebku. Ani ma nezbadal, rútiaceho sa z tieňov.
Vladislav na mňa neveriacky zíza. „Tomasz,“ zapiští. „Chvála Bohu.“ Strasie zo seba mŕtvolu. Vtom sa na nás vrhne chlap s nožom. Jeho úder ma na hrudi sotva poškriabe.
S ľahkosťou mu zlomím ruku v lakti a vypáčim z jeho zovretia zbraň. Jeden švih a je koniec. Takmer. Zagánim na Vladislava vražedným pohľadom. „Ďa-ďakujem,“ zajakáva sa. „Ako si sem...“ nedokončí vetu. Zrazím ho na zem a koleno mu vtlačím do hrude.
„Vrav,“ vyšteknem. „Čo malo toto znamenať?“ zavrčím beštiálnejšie, než zvykne hovoriť rozzúrený človek.
„Chcel som len... len nájsť nových členov.“ Chabé.
Trhne mnou a na povrch sa vyderie zlomok môjho pravého bytia. Pokožka zbelie, z očí sa mi vyderú temné úponky.
Vladislav podo mnou ochabne, oči vytreštené. „Čo si zač?“ zúfalo sa začne zmietať.
„Ukážem ti to?“ predvediem svoje tesáky. „Kto o nás ešte vie?“
„Nikto, vôbec nikto, prisahám,“ skuvíňa. „Naznačil som, čo viem, no nič konkrétne, nie bez záruk. Prosím,“ hlas sa mu zlomí.
„Mám ťa pustiť?“ zasyčím. „Ostatní by ti pripravili také peklo, že za toto môžeš byť vďačný.“ Miestnosťou zarachotia lámané väzy.
Rozhliadnem sa po scéne masakry. Nôž vtisnem Vladislavovi, železnú tyč chlapovi s podrezaným hrdlom. Aj vedľa druhého donášača pohodím jednu tyč. Len hádka medzi troma krysami, neschopnými sa dohodnúť.
Pozriem na toho, ktorého som zarezal ako prasa. Z hrdla mu prýšti krv na špinavú podlahu. Sladká, vonia po zakázanom ovocí, láka šeptajúcim spevom.
Volá ma, smúti za niekým, kto by ju vedel oceniť. Kedy si ju najbližšie budem môcť dovoliť?
Ostatní ma potrebujú. Ale iba keď budem vďaka nej silný. Boli nezlomní, odhodlaní prežiť toto peklo aj napriek krehkosti svojich tiel. Bez mojich neľudských výhod by som nedokázal pozbierať toľko odvahy.
Potrebujeme každú kvapku síl, aby sme vyviazli živí a zdraví. Skloním sa k chlapovi. Nikto si nič nevšimne.
***
„O Vladislava som sa postaral,“ oznámim chladnokrvne. „Informácie nevyzradil.“ Uľavene si vydýchnu. „Čo s rádiom?“
„Súčiastky sme zničili alebo schovali,“ ubezpečí ma Tadeusz. „Chcel by som vidieť toho gestapáka, čo sa ich pokúsi nájsť.“
Uľaví sa aj mne. Stopy sú zahladené, ako sa len dalo. „Čo teraz?“ vyslovím otázku, do ktorej sa nikomu nechce.
„Musíme pokračovať,“ tvrdohlavo stojí za svojím Tadeusz. „Predsa to nenecháme tak.“
„To netvrdím,“ súhlasím. „Ale stratili sme rádio. Musíme nájsť inú cestu pre správy do Londýna a dúfať v to najlepšie. Naďalej zbierať informácie a verbovať nováčikov.“
„Aj tak nám mnoho iného neostáva,“ zavrtí hlavou Jerzy. „Možno modlitba.“
„Takže pokračujeme?“ pozriem na ostatných.
„Zašli sme priďaleko,“ okomentuje to Roman. Má pravdu. Čo iné im zostalo? Mohli sme to nechať tak? Otročiť do úmoru a porazene kráčať do plynových komôr. Sledovať vraždenie nevinných s vedomím, že sme ich chceli zachrániť a vzdali to.
My neustúpime. A z tábora odídeme len ako víťazi, alebo mŕtvoly s piesňou slobody na perách.
A pre mňa sa otvára možnosť, o ktorej nechcem ani len premýšľať, nieto ju spomenúť. Posledná alternatíva. Ponechať druhov vlastnému osudu pre vyššie dobro.
15. marca 1943
Boli sme pripravení na čokoľvek. Pomoc parašutistov, útok odboja, povstanie väzňov, stačil aspoň náznak pomoci. Nestalo sa tak.
„Je koniec, chlapi,“ prehodí smutne Jerzy. „Robili sme, čo sa dalo.“ Jeho trvalý pesimizmus a beznádej sa nenápadne v poslednom čase rozšírila medzi ostatných. Čo iné sa dalo čakať? Nasadzujú život za slobodu a chceli aspoň uznanie či pomoc niekoho, kto do nás kope a obviňuje z klamstiev. Každej ľudskej bytosti by to zlomilo krk. Nieto po tom, čoho boli v tábore svedkami.
Tadeusz s Romanom zronení súhlasia, neprítomne sa pridám aj ja. Premýšľam. Nastal čas zapojiť do diania svoje schopnosti, ktoré musia ostať v utajení.
„Spravili sme, čo sa dalo, tu vnútri tábora.“ Tadeusz povzbudivo kývne, vie, kam mierim.
„Takže útek,“ pochopí Jerzy. „Kedy?“
„Nie tak zhurta,“ podotknem. „Musíme všetko premyslieť a s trochou šťastia vyviazneme z Osvienčimu nielen so zdravou kožou.“
„Chceš priniesť Spojencom dôkazy osobne.“
Prikývnem. „Nacisti majú všetko zadokumentované. Keď to vynesieme von, bude z toho dôkaz, aký nedokážu zmiesť zo stola.“
„Naše posledné eso v rukáve,“ prikývne zamračený Jerzy. „Potrebujeme pripraviť ďalšie skupiny.“
„Počkaj,“ zastaví ho Tadeusz. „Chceš pomôcť von polovici Osvienčimu? Nemôžeme im dovoliť rozpadnúť sa. Ich rozkazy ostanú nezmenené.“
„Chcete ich iba využiť a nechať na smrť,“ obviní nás Jerzy.
„Neobviňuj nás, akoby sme ich zabili,“ vyštekne Tadeusz. „Vedeli, do čoho sa púšťajú, odkedy sme ich zverbovali. Boli mŕtvi, odkedy vstúpili do tábora.“
„Aj my,“ zašomre Jerzy, no radšej nerozvádzam tému, že som so záložným plánom úteku za Tadeuszom prišiel už dávno.
„Keď sa nám to podarí, zachránime ich viac, ako by utieklo.“ Ďalej to nerozvádzam. „Návrhy?“ spýtam sa namiesto toho.
„Pekáreň,“ odpovie Roman takmer okamžite. Očividná voľba, mimo oplotenia tábora. Keby sa nám podarilo dostať do nočnej smeny, budeme mať šancu na odstránenie stráží a útek. Či prežijeme aj potom, bolo otázne.
„To znie dobre,“ súhlasí Jerzy. „Sme pripravení?“
„Musíme byť pripravení,“ lakonicky skonštatuje Tadeusz.
28. júna 1943
Celkom nám to nevyšlo. Pravdupovediac, mojou vinou. Nemal som záujem dostať sa von. V tábore bolo veľa práce a spomaľovali by ma. Keď sa Tadeuszovi s Jerzym a Romanom podarilo nastúpiť do pekárne, presvedčil som ich, aby nečakali, kým sa do ich komanda dostanem aj ja. Koncom apríla v noci sa im podarilo premôcť jedného zo strážcov a vďaka prerušeniu telefónnych káblov získali dosť času na útek. Od ľudí som očakával zlyhanie, no príjemne ma prekvapili. Priateľom som však sľúbil, že sa k nim pridám.
Prešlo pár týždňov, pátranie sa presunulo mimo tábor a postupne ochabovalo. Väzňov s podrezaným jazykom umlčali, represie skončili, pričom o mne zrejme nepadlo ani slovo.
Ležím v slabo osvetlenej miestnosti obklopený desiatkami chorých. Kakofónia stonov splýva v orchester utrpenia. Môjmu zvyčajne odolnému organizmu stačilo trochu cesnaku, zopár byliniek a hneď som putoval do lazaretu. Našťastie som už plne funkčný. Medzi lekármi dychtivými po hľadaní bezvládnych a chorých však nebolo treba veľa herectva a cudzích telesných tekutín, ktorými som sa zamazal, aby som ostal práceneschopný. Neužitočný väzeň nemá v tábore čo hľadať.
„Aj jeho,“ ukáže na mňa prst uhladeného doktora. Skontroluje dokumenty. „Tomasz Serafinski,“ oznámi ľahostajne. Mengele mohol mať okolo tridsiatky a do Osvienčimu ho preložili len nedávno, no povinností sa zhostil s nacistom vlastným potešením. Ďalšie usmievavé, takmer sympatické zviera mieriace k vrcholu kariéry cez kosti a popol. V jeho očiach však vidieť o máličko viac. Tmavý vír zvrhlosti, peklo, na ktoré by bol prikrátky celý môj druh. Akoby sa na mňa díval Vodca osobne. Možno bol Mengele dokonca horší, možno pes prerástol svojho pána.
Ktosi ma vsotí do prúdu chorých, šinú nás von z nemocnice. V očakávaní mnou prebehne triaška. Začína to.
Doktor mi kontroluje číslo a čosi si poznačí, či skôr vyškrtne z poznámok. Väzeň štyritisíc osemsto päťdesiatdeväť prestal existovať, zadusený plynom, len ďalšie z mien stratených v zozname nacistických zverstiev.
„Pozrite na to,“ hovorí Mengeleho kolega kdesi za mnou, „ako málo židovských čŕt ten väzeň vykazuje.“
„Nedajte sa oklamať, priateľu,“ priateľsky odpovie. „Jeho krv hovorí pravdu, aj keď naše oči klamú.“
Mám chuť trpko sa rozosmiať. Sám veľký vedec a antropológ sa nechal pomýliť. Ich rasová ideológia bola deravšia ako staré sito. Nikdy som Židom nebol, všetky dokumenty „potvrdzujúce“ môj rasový pôvod obstaralo vedenie odboja, spolu so pseudonymom.
„Samovražda,“ zhodnotili vtedy môj návrh dobrovoľne sa nechať deportovať do Osvienčimu. Pravdaže, nevedeli o mojich prednostiach. Utajenie je prvoradé. Aj keď to znamená ľahostajne predstierať bezmocnosť.
Ďalej nás vedie Sonderkommando. Na údajné čistenie a dezinfekciu. Prevracia sa mi žalúdok, hoci niečoho takého moje telo nemá byť schopné. Pod dohľadom mužov pokrytecky predstierajúcich priateľstvo sa vyzliekame. Nezáväzne s nami konverzujú, akoby ich prácou nebolo každodenné vraždenie. Vtipkujú s väzňami, hoci jastrabím pohľadom striehnu na všetko neobvyklé, aby problémy potlačili už v zárodku. Aj ich za zlyhanie čakala smrť.
Predo mnou stojí chlapec, môže mať nanajvýš dvanásť rokov. Zo všetkých síl sa snaží potlačiť chvenie a celkom úspešne skrýva strach pred ostatnými, no mojim zmyslom neunikne.
„Hej,“ oslovím ho. „Ako sa voláš, mladý muž?“ Prečo som to spravil? Ako by sme mohli utiecť spolu? Nie je iná cesta, musím ho nechať umrieť. A predsa čosi vo mne odmieta nechať ho na smrť samého. Pomáham mu zbaviť sa väzenského mundúru.
„Izák,“ povie nakoniec, no nedôveruje mi. „Čo s nami bude?“
„Nemáš sa čoho báť.“ Zahryznem si do jazyka. Milosrdná lož. Pohľadom poprosím o pomoc vedľa stojaceho muža.
Kľakne si k Izákovi. „Ja som Abrahám,“ predstaví sa. „Ako si sa tu ocitol? Máš tu niekde rodinu?“
Chlapec zavrtí hlavou, zaskočený náhlou ochotou okolia.
„Vieš, ani ja som ju dlho nevidel,“ zalesknú sa postaršiemu Abrahámovi slzy v očiach.
„Čo mám robiť?“ vyzvedá Izák. „Už dlho som tu sám,“ vzlykne.
„Nikdy nie si sám,“ povzbudí ho. „Vždy je niekto s tebou. Teraz máš nás,“ postrapatí mu brčkavé vlasy. „Zvládneme to spolu?“ spýta sa a natiahne k Izákovi ruku. Ten ju stisne. Abrahám vstane a vedie ho so sebou.
„Poďte,“ pokynie mi. „Je čas.“
Len čo sa odvráti od Izáka, v očiach mu badať smrť. Strach a poznanie. Tak ako ja vie, do čoho sa rútime a napriek tomu, že kráča na smrť, našiel odvahu povzbudiť dieťa, nech neumiera samé.
Je naša lož správna? Nemusí zomrieť opustený a vystrašený. Pred bránami pekelnými našiel niekoho, kto mu uľahčí cestu, pretože inej niet. Čo si však povie vo svojich posledných chvíľach, keď bude v bolestiach zomierať?
Kachličkované steny, dokonca sprchové hlavice na strope, nepochybne falošné, nech je dav pokojný v posledných chvíľach.
Tlačím sa s Izákom a Abrahámom v rohu zatemnenej miestnosti. Niekoľko skupiniek väzňov si posadá na zem. Uvedomím si, že patria medzi tých, ktorí vedia o konci. Kto by si sadal počas obyčajného sprchovania? Spravím to isté.
Ťažké dvere za nami zabuchnú so zvukom umieračika. Izákom mykne, no snaží sa pôsobiť odvážne. Abrahám mu položí ruku okolo pliec. Kdesi cítim chladné srdcia Sonderkommanda a nacistov. Odhodlane pokračujú v práci, bez zaváhania sa chystajú zahasiť stovky životov.
Čas sa naťahuje ako med, dýchanie väzňov v komore pripomína funenie prasaťa tesne pred porážkou, ktoré starý otec zarezal na brehoch Ladožského jazera tak dávno, keď ideológie nehrmeli Európou so zbraňami v závese.
Striebristý sneh Cyklónu sa znáša zo stropu, ťažké vločky nežne hladia moju tvár. Čo keď som sa pomýlil a precenil fyzické limity svojho tela? Zavriem oči, pripravený odovzdať sa osudu, ak to nevyjde.
Bola to márna nádej. Smrtiaci výplod nacistického priemyslu nám preniká do tela a napriek tomu nič necítim, plyn je ako obyčajný vzduch. Postupne zamoruje temnú miestnosť ako ranná hmla a stovky tiel sa začnú nechápavo rozhliadať, Cyklón ich však paralyzuje.
Izák sa vedľa mňa roztrasie. „Bolí...,“ zvládne zastonať, no nič viac. Stisnem jeho ruku, hladím malú dlaň, zatiaľ čo zomiera.
Výkriky bolesti sa hromadia ako lavína a prerastajú v hromobitie utrpenia a smrti, burácajúce zo stoviek hrdiel. Rev je všadeprítomný, otriasa stenami aj mnou samým. Hoci ohlušený okolím, počujem, ako sa srdcia divákov a iniciátorov tejto hrôzostrašnej opery zrýchľujú. Je v nich strach, hnus, potešenie, zármutok aj závisť.
Izák vedľa mňa sa už nehýbe, ani Abrahám. Sú mŕtvi, alebo dožívajú, nevnímajúc okolie? Ako dlho vlastne sedím v komore? Melódia zboru pomaly klesá, keď si konečné riešenie vyberá ďalšie obete. Cítim, ako mi po tvári stekajú slzy. Ďalšia vec, o ktorej som si myslel, že jej nie som schopný.
Vtedy s Izákom zomrel aj Tomasz Serafinski, moja maska v tábore. Nie je čo schovávať, z tejto miestnosti nemôžem odísť ani ja nezmenený. Živý možno, ale nie ten istý. Ochranná škrupina predstierania a klamu sa zo mňa lúpe a som Witold Pilecki. Už nie bezmocný väzeň plahočiaci sa bahnom. Vojak Krajinskej armády. Pomsta, ktorá sa znesie na vrahov a trýzniteľov.
Ticho. Koniec. Nič sa ani nepohne. Ku dverám sa blíži Sonderkommando. Povolené tesnenie, komoru rozrazí svetlo. Jedno po druhom začnú telá miznúť, pripravené na spracovanie. Sonderkommandu to trvá, no postupuje s neoblomným odhodlaním a efektivitou.
Ležím v najvzdialenejšom kúte komory, nič viac ako ďalšia mŕtvola, z ktorej musia strhať všetko použiteľné a upáliť ju. Kým sa dostanú ku mne, sú takmer všetky telá preč. To mi vyhovuje.
Vezmú mi Izáka. Musím sa premáhať, aby som ho nevybojoval naspäť. Smrť ho už nevráti. Ťažké čižmy sa ku mne blížia. Spočítam personál komory. Nesmie ujsť ani jeden. Zdrapnú ma dva páry rúk. Je čas.
Vyskočím a zaborím tesáky krčnej tepny, zatiaľ čo pravicou drvím hrtan druhej obeti v plynovej maske. Vyrútim sa z komory a útočím na ďalšiu korisť. Všetci v ten podvečer zažili to isté, čo popravení v komore, vedeli, že smrť sa na nich rúti a nemohli proti nej nič urobiť.
O pár minút v peci mizne posledné telo. Dôstojníci, dozorcovia, Sonderkommando, všetkých som zabil a teraz horia v peci. Gestapu chvíľu potrvá, kým prídu s nejakým vysvetlením. Ak vôbec.
Rozhliadnem sa a ako kleptoman beriem všetko, čo mi príde pod ruku. Záznamy, zásoby Cyklónu, vyrazené zlaté zuby, všetko, čo napchám do ukoristenej uniformy. Dôkazov viac než dostatok, aby v Londýne začali konať.
Blíži sa noc, s mojimi schopnosťami bolo viac než pravdepodobné, že dozajtra sa mi podarí kontaktovať odboj. Prichádza na rad posledná časť plánu.
Rozbehnem sa. Nič ma v tú noc nedokázalo zastaviť.
25. mája 1948
Napriek tomu žiadny dôkaz, žiadne očité svedectvo nedokázalo presvedčiť byrokratov v Británií. Rady Krajinskej armády sa stenčovali a z Osvienčimu naďalej stúpal dym obetí. Ale Spojenci neprišli. Nie zo západu.
Cez Poľsko sa preliala Červená armáda, nie však na pomoc odboju, ani oslobodenie koncentračných táborov. Oboje boli len vedľajšie ciele. Komunistické tanky zastavili pred Varšavou, nechali naše povstanie vykrvácať, kým triumfálne vtrhli do mesta. Sovieti dokonca utlmili správy o zverstvách z tábora. Chceli len začleniť Poľsko do Stalinovho bloku. Kládli by sme sovietskemu obsadeniu odpor, nechali nás teda zdecimovať Wehrmachtom.
Sotva zbrane utíchli, emigroval som a vstúpil do služieb exilovej vlády. Poľsko ma zanedlho privábilo pod falošným menom naspäť, aj s rozkazom odhaľovať tajomstvá režimu. A že ich nebolo málo. Mučenie, popravy, gulagy, vraždy. Stalin našu domovinu doslova vytrhol Spojencom spod nosa. Nahradil Hitlera viac než dostatočne.
V lete štyridsiateho šiesteho ma upozornili, že moje krytie bolo kompromitované. Navrhli mi útek do Británie, možno Štátov, no odmietol som a odháňal komunistov ešte takmer rok. Veril som, že niekto ako ja dokáže riskovať s kontrarozviedkou hru na mačku a myš, až kým ju neodvolajú.
Úrad bezpečnosti si však našiel spevavého vtáčika. Prišli si po mňa takmer na deň presne dva roky po skončení vojny. Mali dobré informácie nielen o mne a našom druhu, ale aj účinné protiopatrenia.
Sovietska spravodlivosť, ak sa tak dala nazvať, bola vskutku efektívna. Prinajmenšom rok si na mňa súdy nespomenuli, nechali ma hniť na výsluchoch. Priznania zo mňa lietali ako guľky, lebo tie nehľadali. O vine bolo už dávno rozhodnuté. Chceli informácie. Ale tie zo mňa nedostali striebrom, cesnakom, ani svätenou vodou.
Po roku sa im uráčilo zorganizovať proces. Či skôr divadlo. Špionáž pre zahraničných imperialistov, nedovolené ozbrojovanie, používanie falošných dokladov, nedovolený prechod cez hranice, príprava vraždy. Až na vraždu boli v zásade obvinenia podložené. Aj keby nie, zákulisné tlaky určovali výsledok. Tadeusz, Jerzy a Roman dopadli podobne, dokonca ich pred pár dňami stihli popraviť.
Nič som neľutoval viac. Nasledovali ma aj po Osvienčime, hoci som vedel, že proti kontrašpionáži neobstoja. Verili, že keď to dokážem ja, tak aj oni. Zabilo ich, že som robil tajnosti s mojím pôvodom. Dôvera vo mňa ich stála život a predsa nič neľutovali.
Strieborné putá ma pália na mokvajúcich zápästiach. Zámka, mreže, všetko pofŕkané svätenou vodou. Malá betónová krypta dohliada na moje posledné momenty.
Dovolili mi stretnúť sa so sestrou. Cítim ju, čaká neďaleko. Zarinčanie zámky, ťažké čižmy klopú po dlážke. Zažmúrim do bolestivého svetla posvätených paškálov.
V čele ide škľabiaci sa Piotr s kňazom, podobajú sa však na nejakých stredovekých mastičkárov. Kopu kresťanských symbolov dopĺňa striebro a rôzne cesnakové doplnky. Za nimi nasleduje štvorica podobne vystrojených šašov.
Zavrčím, keď ma chcú postaviť na nohy a vstanem sám. Z rozmaru odhalím tesáky. Hoci som neškodný ako čerstvo narodené vtáča, vyľakal som ich. Piotr je však skúsenejší. „Len sa s nami hrá, idioti.“
Berú ma preč, na posledné stretnutie s milovanou sestrou. „Witold,“ vrhne sa mi do náručia. So zadosťučinením cítim Piotrovu neistotu, no Lena nemá veľa možností, ako mi pomôcť. Je ľudská skrz-naskrz, nikto z môjho druhu by sa za mnou nedostal.
Nezabránilo im to poslať odkaz. „Čo Jan?“ zisťujem názor vodcu môjho klanu. Obzriem sa, no Piotr s kňazom ostali za dverami.
„Kým si tu, nezmôžu nič,“ šepká. Pochopiteľne, Mokotów bol dobre zabezpečený aj voči nadprirodzeným útokom. „Ale majú plán, keby si sa dostal von.“
„Dobrý pokus,“ uškrniem sa. „Akoby som mohol.“
„Vieš, že je cesta,“ zašepká a odvinie si z krku šatku. Na hrdle jej pulzuje fontána pokušenia, cesta na slobodu. „Vezmi si ju.“
„Nikdy,“ zavrtím hlavou. „Neprežila by si to.“ Prosebne ma zovrie.
„Je to naša jediná možnosť zachrániť ťa, braček. Neber mi možnosť vykonať niečo pre teba, po tom, čo si spravil pre celé Poľsko!“
„Nespravím to,“ vzdychnem. Neustále som bojoval za vlasť vo viere v niečo lepšie, čo príde po našich nepriateľoch. A predsa teror strieda teror, smrť nasleduje smrť a nedokážem s tým nič urobiť.
Aj pre starého veterána nastal čas skloniť hlavu. Celý čas som sa spoliehal na svoje schopnosti, no obdivoval tých odhodlaných položiť život. Môžem konečne nasledovať ich príklad. Položiť život, nie obetovať iných pre moje snahy. Stať sa príkladom pre ďalších z nás, kresadlom podpaľujúcim neudržateľnú vatru. Nech môj druh naberie odvahu bojovať za niečo správne, lebo si čoskoro počíhajú aj na nás.
„Nedokážem žiť, Lena,“ zovriem ju v náručí. „Zabili ma. Už dávno som mŕtvy. Pretože Osvienčim bol v porovnaní s nimi len drobnosť. Tentokrát je ich cena privysoká.“
Dlho len tak stojí, vychutnávajúc si náš posledný dotyk. „Zbohom, Witold,“ vzlykne, keď ma odvádzajú.
Boh nás dávno opustil, aj celé Poľsko. „Maj sa dobre, sestrička,“ poviem namiesto toho. Na odchode prvý raz v mojom neživote niečo prebije kovovú príchuť krvi. Lenine vlasy voňajú ako les Karélie môjho detstva. Tá vôňa je krajšia ako všetky hriešne potešenia sveta.
Ocitnem sa v starej kotolni s vojakmi, kňazom, lekárom a Piotrom, Mäsiarom z Mokotówa. Takmer hrdo nabíja zbraň, zámerne pomaly, nezabudne si popiskovať.
Žiadne posledné rozhrešenie mi kňaz nedáva, nepredpokladá, že by som ho potreboval. Lekár ma sleduje s prísne vedeckým záujmom. Na moment v jeho tvári vidím Mengeleho. Kruh sa uzavrel.
„Posledné slová?“ ironicky dvihne Piotr obočie. Očividne ma chce vidieť preľaknutého a zúfalého. Keby len vedel, čím som si prešiel. Postaví sa za mňa, zbraň namieri na zátylok.
„Dúfam, že ste nezabudli na strieborné guľky,“ precedím kútikom úst.
Potom zvolám, pre históriu: „Nech žije slobodné Poľsko.“
O autorovi
Ako mnoho rovesníkov z poslednej päťročnice minulého tisícročia sa Adam Máčaj dostal ku fantastike už v útlom veku a odvtedy ho nikdy nepustila. Preliezol kvôli nej zopár knižníc, zapratal ňou všetky voľné police, bez dobrého diela neopustí perifériu Bratislavy, kde býva. Keď mu nestačilo o ľudských osudoch čítať, začal snívať. Len nedávno sa odhodlal vstúpiť na tenké lano ponad priepasť kritiky a zo snov prešiel do sveta autorskej tvorby. Po zahrievacom kole niekoľkých poviedok sa pokúsil skĺbiť svoje dva odveké koníčky: fantastiku s históriou. Obe v sebe skrývajú mnohé príbehy, slovo dalo slovo a pod autorovým vedením vytvorili toto dielo.
