Cena Fantázie: V ruinách - Ján Stopjak

Predstavujeme piateho finalistu (v abecednom poradí) súťaže Martinus Cena Fantázie 2015. Postupne vám predstavíme päť poviedok, o ktorých osude rozhodnete v hlasovaní. V ankete na kultura.sme.sk budete môcť od pondelka 21. septembra hlasovať za tú, podľa vás, najlepšiu.

Ján Stopjak

Poviedku si môžete prečítať aj vo formáte pdf. Stiahnite si ju

V ruinách
Autor: Ján Stopjak

Že to decko nedýcha, si všimol, až keď si roztrasenými rukami otieral zaprášené kolená. Ležalo v kúte a prázdny pohľad upieralo kamsi do priestoru. Špinavé tričko neurčitej modrej farby ostalo vyhrnuté nahor, ruky rozhodené do strán. Na ľavom spánku videl otvorenú ranu, krv vytekala úzkym potôčikom aj z nosa a uší.

Vzrušenie teraz rýchlo opadalo a jeho miesto striedal hnus. Hnusil sa sám sebe, pretože sa zasa neovládol. Hnevalo ho to. Hneval sa sám na seba, ale zároveň cítil zlosť aj na toho prekliateho fagana.

Áno, bola to jeho vina. Provokoval ho. Tie vyzývavé gestá, náhodné stretnutia, dvojzmyselné pohľady, nenápadné vábenie… Odolával. Boh vie, že trpel a modlil sa, aby nepodľahol pokušeniu. Boh však vie aj to, že je slabý. Vždy bol.

A vôbec, nemal kričať. Matne si vybavoval, že ho nešetrne šmaril o stenu, zvyšok sa topil v ružovej hmle.

Pohľad mu znovu zaletel do kúta. Prihladil si rozstrapatené vlasy a ešte raz si oprášil nohavice.

Tma prišla náhle, ani si nevšimol ako čas pokročil. Tiene vyliezli zo škár popraskaných múrov a rozliezli sa do priestoru. Zdalo sa mu, že sa hýbu ako živé, naťahujú k nemu nehmotné prsty a lákajú ho do temnoty. Striaslo ho. Vzápätí znehybnel, no neuvedomoval si to. V poslednom čase sa mu to stávalo čoraz častejšie. Akoby niekto z ničoho nič otočil vypínačom. Niekedy tento stav trval minútu, inokedy päť. Reštart systémov býval rovnako nečakaný, nasledovaný závratom a pocitom dezorientácie.

Bezmyšlienkovite pozeral jedným smerom, ruky mu ovisli a hlava sa vyprázdnila. Naďalej vnímal zvírený prach, stále cítil zatuchlinu stúpajúcu z vlhkých, plesnivých omietok a zvonku počul cvrkot svrčkov, ale všetko to bolo z diaľky, akoby realita ustúpila bokom a ostala iba prázdnota.

Kútikom oka zachytil pohyb. Tieň tmavší ako ostatné preletel po nízkom strope, zbehol po stene a zmizol mu za chrbtom mimo dohľad. Uši zachytili takmer nečujný pradivý zvuk. Zježili sa mu vlasy na zátylku. Vzápätí ucítil nesmelý dotyk vo vnútri hlavy, akoby mu nejaké chápadlo opatrne ohmatávalo stŕpnuté vedomie a keď nenašlo žiadny odpor, pohotovo vkĺzlo dnu.

Pokúsil sa slabo zaprotestovať, v duchu kričal hrôzou a bezmocnosťou. Niečo slizké a studené vyplnilo prázdnotu, pohniezdilo sa a spokojné s tým, čo našlo, skĺzlo ešte hlbšie, až tam, kde sa stratilo z dosahu.

Potriasol hlavou. Sekundu-dve nechápavo pozeral okolo seba. Mal pálčivý pocit, že sa niečo dôležité stalo a on by s tým mal niečo urobiť. Potom si spomenul. Obišiel deliacu priečku a oprel sa o ňu z druhej strany. Nemusel sa ani veľmi snažiť, zvetraná malta spájajúca jednotlivé tehly už dávno stratila súdržnosť. Kusy padajúcej steny nanovo zvírili usadnutý prach a s tlmeným rachotom zakryli nehybné telo.

Cestou k východu zodvihol zo zeme predmet, ktorý chlapcovi vypadol z rúk. Chvatne vybehol hore schodmi, nasledovaný oblakom bieleho prachu. Vonku sa zhlboka nadýchol čerstvého vzduchu, skontroloval okolie a stratil sa v šere prichádzajúcej noci.

(o šestnásť rokov)
Lena

„Zabila som svojho otca.“

Odtrhla si steblo trávy a chvíľu zamyslene žula jeho biely šťavnatý koniec.

„Vlastne nie, bol to môj otčim, otca som nikdy nepoznala. Odišiel od mamy, keď otehotnela. Toho druhého som musela volať otec, pretože keď mama zomrela, vychovával ma sám a dával mi všetko, čo bolo treba. A nič za to nechcel, naozaj. Len trošku lásky a pozornosti. Tak tomu hovoril – „ Daj mi trošku lásky. Ostali sme sami a keď tu nie je mamička, musíme sa postarať o seba navzájom.“

Muž vedľa nej neprítomne pozeral do diaľky. Nevadilo jej to, zvykla si na jeho tichú prítomnosť. Každý deň v rovnakom čase sedával na tej istej lavičke a tupo sledoval plynúce oblaky. Najskôr rovnako mlčky sedávala pri ňom, časom sa mu odvážila prihovoriť. Predstavila sa mu, pýtala sa, vtipkovala aj nadávala. Nezúčastnene pozeral do prázdna a nijako nedával najavo, že vníma jej prítomnosť. Frustrovalo ju to aj urážalo, no postupne si zvykla. A nakoniec jej začalo vyhovovať, že našla poslucháča, ktorý jej neskákal do reči, nevyrušoval poznámkami či hlúpymi otázkami. Rozprávala, čo jej slina na jazyk priniesla, spievala mu obľúbené pesničky, čítala z knižiek. A často len tak tárala piate cez deviate.

Pred dvoma rokmi ho priviedli policajti spolu so súdnym rozhodnutím o umiestnení. Nerozprával, nevnímal okolitý svet, len odovzdane nechal so sebou manipulovať. Kam ho posadili, tam ostal, kŕmili ho, prebaľovali. Nikto nevedel, ako sa volá, tak ho sama pre seba pomenovala Tonko, podľa Antona Kosibu, postavy z knihy, čo vtedy čítala. Niekedy sa bavila úvahami, odkiaľ asi pochádza, čo prežil a prečo ju tak veľmi mrazí z pohľadu jeho blankytne modrých, neuveriteľne starých očí. V tých vzácnych okamihoch si pred ním pripadala ako nahá, mala pocit, že jej nahliadol až na dno duše a uvidel tam všetko to, čo skrývala nielen pred ostatným svetom, ale dokonca aj sama pred sebou. Bolo to nepríjemné, no zároveň určitým spôsobom oslobodzujúce. Cítila sa v jeho prítomnosti dobre. Ani sama poriadne nevedela prečo. Niečo ju k nemu priťahovalo. Možno tá aura tajomnosti, či jednoducho len to, že konečne našla niekoho, kto ju neodsudzoval pre to, kým bola a čo robila.

Nikdy neodpovedal a časom to už ani nečakala. Až raz, práve keď zamyslene stíšila hlas, takmer nebadateľne sa k nej naklonil. Možno len potreboval zmeniť polohu, lebo mu od dlhého sedenia stŕpol chrbát, ona však bola presvedčená, že nechcel stratiť ani slovo z jej monológu.

Odvtedy sa niečo zmenilo. Začala si ho všímať viac a objavovať zaujímavé veci.

Vraveli, že je katatonický. Možno, nevysvetliteľne však cítila, že niekde v hĺbke tej svojej nehybnosti sa k nej otáča a zúfalo hltá každé jej slovo. Bola majákom, ktorý mu ukazoval cestu, lanom, po ktorom sa šplhal späť k svojej príčetnosti. Verila tomu, chcela tomu veriť. Náznaky, ako zrýchlený dych, náhly pohyb očí, ináč položené ruky, to všetko videla iba ona a iba ona vedela, že odvtedy ako ho pred dvoma rokmi priviezli, urobil neuveriteľný pokrok. Ostatní si nič nevšimli, už dávno ho odpísali.

Aj sama sa zmenila. Otvorenosť s akou mu rozprávala o svojom živote, o časoch, keď mama ešte žila, o detských kamarátoch, o vyrovnávaní sa s prítomnosťou cudzieho chlapa u nich v byte, s ktorým sa zrazu musela deliť o maminu pozornosť, to všetko jej pomáhalo omnoho viac ako tie nekonečné stupídne terapie v Pavilóne C. Pri ňom nemala pocit, že sa musí krotiť, niečo zamlčiavať, či hanbiť sa. Bez zábran mu hovorila aj o tých najintímnejších témach – o decáku, o fete a o všetkých tých sračkách, do ktorých sa dostala, keď skončila na ulici. A nakoniec, celkom logicky a prirodzene, prešla aj na mesiace strávené s otčimom, k ich vzťahu po maminej smrti a konečne ku dňu, kedy prišla o všetko.

Ožuté steblo hodila na zem.

„Vlastne nie, ja som ho nezabila. Ale často som si predstavovala, že som to bola ja. Že som mala právo, po tom všetkom, čo mi urobil. Doteraz som nikomu nepovedala, čo sa v tej pivnici naozaj stalo. Prečo by som mala práve tebe, Tonko? Ale nakoniec, prečo nie, už o mne vieš skoro všetko.

Pamätáš si na leto v deväťdesiatom ôsmom? Asi ťažko, že. Ja si ale na ten rok spomínam presne. A nielen preto, lebo mesto dýchalo takou zvláštnou napätou atmosférou, očakávajúc správu o ďalšom zmiznutom dieťati, ale hlavne kvôli tomu, že tam to všetko začalo, tá dlhá šnúra sračiek, čo sa ťahá mojím životom až po túto chvíľu.

A pritom, kto by to bol povedal, na začiatku roka sme žili ako jedna šťastná kompletná rodina a Vianoce som už trávila v detskom domove. Mama zomrela v marci, vraj na zlyhanie srdca. Mala len dvadsaťštyri rokov. Počul si už takú kravinu? Ako môže umrieť žena na vrchole síl na zlyhanie srdca? Vo svojich siedmich rokoch som chápala, že sa stalo niečo zlé, ale nebola som schopná úplne precítiť, čo to pre mňa znamená. Vedela som, že mama navždy odišla, napriek tomu som ju niekoľko týždňov po pohrebe každý večer čakávala, či sa predsa len nevráti domov.

Otčim sa o mňa staral ďalej, akoby som bola jeho vlastná dcéra. Bol policajt, netrávil doma veľa času, ale mne to nevadilo, vždy som bola samostatná, nerobilo mi problém byť sama. Vlastne som samotu vyhľadávala. Kým bol preč, utekala som z prázdneho bytu a s kľúčom na krku som sa túlala mestom. Našla som si nejaké mamino obľúbené miesto a zostala tam aj niekoľko hodín. Verila som, že ak zavriem oči, budem celkom ticho a pozorne sa započúvam, zachytím jej hlas na miestach, ktoré milovala. A predstav si, naozaj som ju počula – šepot v šumení vetra, tichý spev v korunách stromov, nežný dotyk ruky vo vánku na tvári.”

Vzdychla si.

„Po jej smrti som sa cítila hrozne stratená. Keď mi došlo, že už sa nevráti, že je to definitívne, skoro som sama umrela. Nevedela som si predstaviť žiť s takou bolesťou v srdci. Bola to hrozná nespravodlivosť, hnevala som sa na Boha za to, že mi ju vzal práve vtedy, keď som ju najviac potrebovala.

Pravdaže som mala veľa kamarátov. S dievčatami som si ale nikdy extra nerozumela. Nebavilo ma skákať cez gumu alebo hrať sa s bábikami na otecka a mamičku. Radšej som sa s chlapcami naháňala po Kamencoch, hrala futbal alebo viedla vojnu proti bande z druhého paneláku.

Keď však mama umrela, otočili sa mi chrbtom. Akoby sa zrazu všetci zľakli, že sa môžu odo mňa nakaziť nejakou zákernou chorobou a že sa im môže stať to isté čo mne. Zrazu pre mňa nemali miesto. Vraj dievčatá neberú. Ani v škole nikto nechcel pri mne sedieť. Len čo som vošla do triedy, všetci stíchli a mlčky na mňa pozerali. Bolo to nepríjemné, no neriešila som to. Dusila som to v sebe, nechcela som, aby videli, ako trpím, aby na mňa ukazovali prstom a šepkali si to je ona, tá sirota s neistými vyhliadkami do budúcnosti.

Jediný kto ostal, bol Viktor Urban. Viky. Taký mamkin maznáčik, bojazlivý a nesamostatný, typický jedináčik pokazený prehnanou rodičovskou starostlivosťou. Mala som ho rada, bol ako môj mladší brat. Tiež ho opustil otec. Rozviedol sa s jeho mamou a potom bez stopy zmizol. Dosť ho to vzalo, často spomínal, že sa určite vráti a znovu bude všetko ako predtým. Hovoril to s takou istotou, až som tomu začala veriť aj ja. Nikdy som ho za tú naivnú vieru neodsudzovala, nechcela som ho oberať o ilúzie, napriek tomu, že môj otec sa na mňa vykašľal úplne rovnakým spôsobom.

A ešte Norbert Jakubík. Norbert. Smiešne meno pre malého chlapca. Tak som ho prekrstila na Bertíka. Hneval sa, zdalo sa mu to hlúpe. Bol podobný vyvrheľ ako ja. Rodičia ho držali nakrátko, niekedy sme ho nevideli aj pár týždňov. Do škôlky nechodil a cez víkendy ho brali niekam na chalupu. Nikto sa s ním nechcel hrať. Trápilo ho to, snažil sa zapadnúť, ale deti ho neprijali, hovorili o ňom, že je divný. Rád rozprával o veciach, ktorým ostatní nerozumeli. Možno sa ho preto trochu aj báli. Bolo mi ho ľúto. A jemu bolo možno ľúto mňa, pretože sa občas pri mne zastavil a prehodil pár slov. Kamaráti sme ale neboli.

Obaja chalani boli mladší ako ja, ešte ani nechodili do školy. Napriek vekovému rozdielu sme však boli spojení akýmsi neviditeľným putom. Som o tom presvedčená, pretože všetko, čo sa to leto stalo, tomu nasvedčuje. Po rokoch to vidím celkom zreteľne.

Ťahalo mi na osem a práve som skončila prvý ročník základnej školy. Viky a Bertík zasa trávili svoje posledné škôlkárske prázdniny. Mama bola už skoro štyri mesiace mŕtva a ja som rovnaký čas žila s cudzím mužom, ktorý sa tváril ako môj otec. Ale robil mi veci, ktoré by žiaden otec dcére robiť nemal.“

Na chvíľu sa odmlčala, rozmýšľala odkiaľ začať.

„Takže rok deväťdesiatosem, prázdniny...“

Viky

„Čierna sanitka je kravina!“

„Nie je. Všetci predsa vedia, že keď sa ti niečo stane a odvezie ťa čierna sanitka, nikto ťa už nikdy neuvidí!“

„Je to kravina. Sanitky sú predsa biele, Viky, čierne sú pohrebáky.“

Chlapec sa zháčil a zmraštil čelo. Lena takmer videla, ako mu myšlienky brázdia mozog. Veľmi dobre poznala rozdiel medzi sanitkou a pohrebným autom. V jeden večer sa u nich vystriedali obe.

„Nemysli si, ja viem ako vyzerajú sanitky. Ale Noro mi povedal…“

„Noro!“ vyprskla. „To som si mohla myslieť, že to máš od neho. Po nociach tajne pozerá strašidelné filmy a cez deň potom straší deti!“

„Ale…“ Viky sa stiahol.

„A o čom ti ešte hovoril? O duchoch v mestskom parku? O autobuse, čo jazdí po meste a zbiera mŕtve duše?“

Bojazlivo prikývol: „Hej. Že ho videl z okna. A vraj ním odišiel aj môj otec.“

„Bertík je divný,“ prerušila Lena tiesnivé ticho, „nemôžeš ho brať vážne. A vôbec, koľko mal vtedy rokov? Štyri? Myslíš, že si niečo pamätá? Podľa mňa je to somarina.“

Viky sa však mračil ďalej. Téma o otcovi bola jeho slabinou. Koľkokrát ho Lena našla uplakaného na ich tajnom mieste, keď sa mu ostatné deti vysmievali, že nemá otca. Koľkokrát ho našla smutno hľadieť na okná bytu, kde s otcom prežil prvú a zároveň poslednú spoločnú noc od rozvodu, predtým ako definitívne zmizol z jeho života.

„Dúfam, že sa mi tu zasa nerozreveš,“ drgla ho nešetrne. Chcela to všetko zasa obrátiť na žart, ale cítila, že tá veselá a bezstarostná nálada spred pár minút, je už definitívne preč.

„Vieš,“ zodvihol hlavu a pozrel na ňu očami plnými sĺz, „mne sa stále sníva, že otec odchádza tým autobusom a vpredu namiesto šoféra sedí smrtka v kapucni. Smeje sa na mňa a kýva mi, aby som nastúpil aj ja. Ale otec ma vždy zastaví a odíde sám. Vtedy sa zobudím a plačem. Myslíš, že to znamená, že je otec mŕtvy?“

„Ale čoby, je to len sen. A snívať sa ti môže čokoľvek, stačí ak si na to pred spaním myslel. A tie Bertíkové reči o mŕtvych, duchoch, strašidlách... On si možno myslí, že je to vtipné, ale nie je. Čo myslíš, prečo sa s ním nikto nechce hrať?“

„Ale ty sa s ním bavíš.“

Zháčila sa. Ako má Vikymu vysvetliť, že niečo ju na tých rečiach fascinuje? Bertík tak často opakoval tie svoje výmysly, až jej pripadalo, že nakoniec im sám uveril.

„A ešte niečo. Bojím sa spať sám. A keď spím s mamou, je to ešte horšie. Niekedy sa v noci zobudím a vlastne možno sa ani nezobudím, možno sa mi to iba sníva, že som hore, lebo mama vedľa mňa ťažko dýcha, stoná zo spánku. A keď sa lepšie prizriem, niečo jej sedí na hrudi a pazúrmi jej stíska hrdlo. A zlými očami ma sleduje, čo urobím. Strkám do mamy, snažím sa ju zobudiť, kričím a plačem, ale ona sa nehýbe, spí ďalej a len hrozne chrčí. Dusí sa, nevládze sa nadýchnuť.

Nakoniec sa odvážim, chytím to rukami, ťahám to z nej dolu. Zvíja sa to ako had, krúti, nechce sa pustiť. Snaží sa jej to vliezť do úst. Je to slizké, šmýka sa mi to medzi prstami, bojujeme. Nakoniec to vždy vzdá, obráti sa ku mne a skočí mi do tváre.“

„Viky, je to len sen. Možno si šiel spať s plným žalúdkom, alebo si pozeral v telke niečo, čo ťa rozrušilo. To sa potom naozaj všeličo sníva.“

„Ja neviem. Ráno ma bolí celé telo, v ústach mám krv, ruky červené, spálené ako od žihľavy a v bruchu cítim kŕče. Ako keby sa mi tam niečo hýbalo. Niekedy zvraciam a bojím sa pozrieť do záchoda, čo tam na mňa z vody vyskočí.“

„Veď hovorím, možno nejaká alergia. Na orechy alebo čokoládu.“

„Neveríš mi,“ pozrel na ňu uštvaným pohľadom, „je to skoro každú noc.“

„Odkedy máš tie sny?“

„Ako otec odišiel.“

„To sú už dva roky.“

„No.“

„Mame si povedal?“

„Mama je hysterka. Keď spomeniem otca, kričí a nadáva. A na nočné mory neverí. Vraj som precitlivený, ale to časom prejde. Neveríš mi,“ zopakoval vyčítavo.“ Noro je divný, ale on je jediný, kto mi verí. A vieš čo ešte vravel?“

Pokrútila hlavou.

„Že mi môže pomôcť.“

„Ako?“ usmievala sa. Chcela, aby videl, že v tie Bertíkove blbosti neverí a berie to s nadhľadom.

„Toto sme spolu vyrobili,“ opatrne vytiahol z batoha drevenú škatuľku. Vyzerala ako matkina šperkovnica, celá však bola popísaná nejakými kliky-hákmi a pokreslená obrázkami, ktoré pripomínali prekrývajúce sa pavučiny.

„Čo je to?“

Vzala mu škatuľku z rúk a zvedavo ju obrátila hore nohami. Všimla si nervozitu, s akou to sledoval.

„Pasca.“

„Čo?“

„Pasca na zlé sny.“

Vnútri sa niečo prevalilo a tichučko zacinkalo. Zľakla sa a prudko odskočila, akoby dostala kopanec od elektrického prúdu. Viky zdesene vykríkol a skôr než škatuľa dopadla na zem, v poslednej chvíli ju zachytil.

„Čo to bolo? Čo to je vnútri?“

„Nesmiem to otvoriť. Musím sa toho zbaviť.“

„A si si istý, že to nemyslel len tak? Veď vieš, len akože naozaj. Ako keď chorým dajú lieky, čo nie sú lieky a oni si myslia, že sa vyliečia.“

„Neviem,“ zmätene pokrčil plecami a skryl predmet naspäť do batoha. „Povedal, že ak tomu budem naozaj veľmi veriť, môže sa to podariť.“

Rozosmiala sa: „Viky, ty uveríš všetkému!“

Ublížene na ňu pozrel: „To nie je pravda. Ale funguje to, už dva dni sa mi nič nesnívalo.“

Ohromilo ju to. Nevedela, čo ma na to povedať.

„Nepôjdeš so mnou na Kamence?“ spýtal sa ticho, hanblivo si pritom obzeral špinavé tenisky. „Chcem to tam zakopať.“

Slnko zašlo za oblak. Chladný vánok rozhýbal vysokú trávu a rozkošatené koruny stromov, o ktoré sa už nemal kto starať. Obaja sa ako na povel obrátili k zbúranisku. Prvá ruina domu, vynárajúca sa z buriny, zakrývala pohľad na ostatné v rade. Chlapca viditeľne striaslo.

Lena pozrela na ružové digitálky na zápästí a s povzdychom vstala.

„Musím ísť, Viky. Otec sa vráti z roboty. Hneval by sa, keby ma nenašiel doma. Ak sa bojíš, počkaj do zajtra...“

Vzdorovito na ňu pozrel: „Nebojím sa! Idem teda sám. Čau!“

Cítila sa previnilo, keď sledovala jeho zafúľané modré tričko miznúť v spleti kríkov. Ani sa neobzrel.

***

Doma sa rýchlo najedla a potom upratala celý byt. Vytrela podlahy, vyčistila kuchynskú linku aj kúpeľňu so záchodom. Otčim si potrpel na poriadok, bol až chorobne prísny, čo sa týkalo čistoty. Nič jej neprepáčil – fľak na nábytku, šmuhu na zrkadle, prach v kúte – hocaká drobnosť mohla byť rozbuškou pre zničujúci výbuch zlosti. Nič jej nesmelo ujsť. Nemohla mu dať zámienku k tomu, aby si myslel, že si nevie splniť svoje povinnosti.

Kritickým okom skontrolovala okná. Umyla ich síce minulý týždeň, žiaľ po poslednom daždi vyzerali, akoby to bolo minimálne pred pol rokom. Nenašla však odvahu sa do toho znovu pustiť. Dobre si pamätala výprask, ktorý sa jej ušiel, keď vtedy večer prišiel otčim domov a na chodbe sa na neho oborila susedka, vraj ako môže dovoliť malému dieťaťu umývať okná na štvrtom poschodí. Z práce sa zvyčajne vracal podráždený a nervózny, stačilo málo, aby vybuchol. A zo všetkého najviac neznášal, keď mu niekto vravel, čo má alebo nemá robiť. Rozzúrený buchol dverami, večeru, s ktorou sa toľko natrápila, hodil do drezu, a keď sa s plačom opýtala, čo sa stalo, udrel ju. Potom znova a znova. Nakoniec ju odvliekol do svojej izby. A tentoraz sa neopýtal, či mu dá trochu lásky. Vzal si ju sám.

Večera sa jej v podstate vydarila, aj keď pár palaciniek prihorelo. Starostlivo ich potrhala na drobné kúsky a spláchla do záchodu. Hotové jedlo vložila do rúry, aby nevychladlo a ešte raz upratala kuchyňu. Nakoniec dôkladne vyvetrala.

Vonku sa medzitým zotmelo. Pri pohľade na hodinky si uvedomila, že otčim mal byť už doma. Netrápila sa tým, občas sa to stávalo. Služba verejnosti , povedal vždy namiesto pozdravu a ona sa už dávno naučila, že sa nemá na nič pýtať. Radšej si vychutnávala tie vzácne chvíle samoty. Na posteli s rukami za hlavou snívala o minulosti, pripomínala si matkinu tvár a bavila sa tým, čo by asi povedala svojmu skutočnému otcovi, keby ho náhodou stretla na ulici. A hoci sa strhávala pri každom buchnutí výťahových dverí, napokon si ani nevšimla, kedy zaspala.

***

Vypol televízor a vyšiel na balkón. Na nebi svietil veľký mesiac, aj voľným okom rozoznával pohoria a moria na jeho povrchu. Mesto stíchlo, len z hlavnej cesty doliehalo tlmené hučanie prechádzajúcich áut a ťažkých kamiónov.

Oprel sa o zábradlie a očami preletel tmavé siluety panelákov. Kde-tu ešte do tmy blikalo osamelé okno modravým svetlom. Línie pouličných lámp ako korálky navlečené na neviditeľnej niti kopírovali pusté chodníky, križovali sa navzájom a usilovne bojovali s narastajúcou temnotou.

Pohľad mu stále priťahoval široký neosvetlený pás, tmavá trhlina v priestore pretínajúca sídlisko presne na dve polovice. Boli to Kamence, bývalá ulica z oboch strán lemovaná napoly zbúranými rodinnými domami. Tesne pred revolúciou v osemdesiatom deviatom padla za obeť socialistickému plánovaniu. Mala byť zlikvidovaná a nahradená panelovou výstavbou, no odvtedy prešlo už desať rokov a nič sa nezmenilo. Trosky, ktoré nestihli odviezť, ležali stále na popukanom, trávou prerastajúcom asfalte, chodníky zasypali sutiny zo zvetraných múrov. Kedysi pestované záhrady, plné ovocných stromov, ríbezľových a malinových kríkov sa premenili na džungľu. Tešili sa z toho hlavne deti, pubertiaci a zamilované dvojice, ktoré vyhľadávali súkromie v jej skrytých zákutiach. Časom ju pretkali vyšliapanými chodníčkami, skracovali si cestu do mesta či na druhý koniec sídliska.

Vrátil sa dnu. Mal by ísť už konečne do postele, ale nedokázal sa prinútiť. Stalo sa toho príliš veľa. Nervózne pochodoval po izbe a usiloval sa potlačiť triašku.

Niečo sa zmenilo. Vždy keď to predtým urobil, vedel, že jeho konanie je nesprávne, nemorálne, zvrhlé a úchylné. Hnusil sa sám sebe. Teraz to však bolo iné. Výčitky boli... nepodstatné… áno, to bol ten správny výraz. Páčilo sa mu to, cítil uspokojenie a akési divné naplnenie. Akoby sa jeho život po oblúku vrátil späť na to isté miesto, z ktorého kedysi zišiel zo správnej cesty a s tichým klapnutím zapadol do vyjazdených koľají. Pochopil, že nech by sa tomu akokoľvek bránil, je to jeho prirodzenosť a nič na tom nezmenia ani tie dlhé mesiace dobrovoľnej abstinencie.

To poznanie bolo upokojujúce. Dovolilo sa mu pozrieť na vec z iného uhla. Tam v tme za oknom sa rozprestieralo jeho teritórium, jeho revír. Tam v tom pásme nikoho môže zhodiť masku a byť opäť tým, kým predtým. Lovcom. Pôžitkárom. Bohom.

***

Ten sen bol zvláštny. Letela v ňom ponad Kamence, čo samo o sebe nebolo nič výnimočné, pretože sa tam bežne utiekala vo chvíľach otčimových nočných návštev. Telo vtedy nechávala v tmavej izbe, vyprázdnené a ľahostajné, ale duša bola šťastná, pretože sa ocitla na miestach, kde to mala rada. Čakávala tam na ňu matka a spolu sa túlali snovou krajinou, rozprávali sa, smiali a tešili zo vzájomnej blízkosti.

Neobvyklé bolo, že namiesto krásneho slnečného dňa bola noc a pršalo. Mraky viseli nízko nad mestom a temnotu podchvíľou rozjasňovali košaté blesky sprevádzané mohutným hrmením.

Miesto spoznávala, ale niečo nebolo v poriadku. Akoby mala pokrivené vnímanie priestoru. Na jednej strane dokázala jediným pohľadom obsiahnuť celú plochu zbúraniska, no na druhej tušila, že sa ťahá až kamsi za horizont, ako keby pohltilo celé mesto. Všadeprítomné trosky sa vynárali z tmy pri každom zablysnutí a stromy bičované prudkým dažďom sa ohýbali pod nápormi vetra.

Silnel v nej pocit, že vstúpila na nepriateľské územie. Cítila cudzie pohľady ako ľahučké dotyky na zátylku. Niečo tam dole číhalo, pozorovalo ju a čakalo, kedy zletí z oblohy nižšie. V temnote polozrúcaných domov a v džungli pod stromami sa mohlo skrývať čokoľvek.

Tmu rozpáral mohutný blesk a udrel priamo do blízkej vyvýšeniny. Čnela nad ostatnými ruinami, na úpätí sa černel otvor do pivnice. Priletela bližšie, no keď sa znovu zablyslo, zdesene ustúpila. Kopec máčaný dažďom sa ježil desiatkami nahých rúk a nôh, čo vyzerali ako mazľavé červy prepletajúce sa navzájom. Podchvíľou sa zvnútra klbka vynárali šedivé detské tváre a slepé oči obracali za ňou, akoby cítili jej prítomnosť. Ústa otvárali v nemých výkrikoch a zúfalo sa snažili na ňu dosiahnuť.

Jedna z tvárí jej prišla povedomá. Viky otvoril prázdne očné jamky a prosebne k nej natiahol ruku. Zachytila ju. Kŕčovito sa jej držal, kým sa ho z celej sily snažila vytiahnuť z kopy tiel. Pomaličky, kúsok po kúsku zovretie povoľovalo. Najskôr sa vynorili plecia, potom bledý, nafúknutý trup, kolená a nakoniec vykĺzli aj obe nohy.

Zrazu sa z prepletenej masy končatín vymrštila ďalšia ruka a chytila chlapca za lýtko. Lena s Vikym v náručí vyletela vyššie a z hromady tiel vykĺzla štíhla ženská postava.

Šokovaná pozerala na známu tvár. Dlhé vlasy viseli v nevzhľadných mokrých chuchvalcoch. Popolavá pokožka, ruky s polámanými prstami, chýbajúce zuby, zlomený nos, krvavé diery za viečkami, otvorené rany a trčiace kosti. Napriek tomu to stále bola jej matka. Oči jej zaliali slzy.

„Mama!“

Rozbité a skrvavené pery zašepkali slová, ktoré v šumiacom daždi nebolo počuť.

Náhla bolesť skrivila matke tvár. Lena pozrela za ňu a tam, na vrchole pyramídy z ľudských tiel, uvidela tvora ako z najhoršej nočnej mory. Matku držal za nohu jednou šupinatou rukou, dlhé zahnuté pazúry zatínal do mäsa. Druhou si ju priťahoval a s ňou aj Vikyho a Lenu ako nejakého absurdného šarkana vlajúceho vo vetre. Rozkričala sa hrôzou a z celej sily ťahala do opačnej strany. No hoci sa snažila ako mohla, Vikyho kŕčovite zovreté prsty začali povoľovať. Vedela, že dlho nevydrží.

Posledný pohľad do jeho neexistujúcich očí a desivá sila rozdelila ich spojené dlane. Chlapec s matkou dopadli na povrch kopca. Dychtivé drobné ruky ich ovinuli ako podráždené hady a vtiahli dovnútra. Aj napriek duniacej búrke počula chrchľavý smiech.

Náhle uvoľnenie ju vymrštilo opačným smerom. Párkrát sa vo vzduchu pretočila a hlavou do niečoho tvrdo narazila, až sa jej zaiskrilo za viečkami.

Prvý vnem bol úľava – bol to len sen. Druhý – bolesť hlavy, ktorou narazila do steny. A tretí – svetlo na chodbe a rozložitá silueta v otvorených dverách.

Otčim sa nehýbal. Nevidela mu do tváre, no vnímala jeho pohľad. Prepaľoval ju, cítila sa maličká a zraniteľná, stratená vo svojej osamelosti a bezmocnosti. V nose ju šteklila vôňa kolínskej, neúspešne bojujúcej s pachom potu. Ktovie, ako dlho tam tak stál a sledoval ju.

Predsa som mala umyť tie okná , napadlo jej nezmyselne.

„Musím odísť,“ konečne prehovoril, „služba verejnosti.“

So zatajeným dychom čakala, kým buchnú dvere, až potom si dovolila zhlboka vydýchnuť. Snažila sa potlačiť triašku a prehĺtala slzy, ktoré sa jej drali do očí.

Vonku rojnica bateriek prečesávala tmavé zákutia zbúraniska. Z horných okien panelákov to vyzeralo ako roj svetlušiek poletujúci v korunách stromov.

Pomaly znova zaspávala. Posledná myšlienka patrila matke a slovám, ktoré rozlúštila z pohybu rozbitých pier: „Lenka, uteč.“

Otčim

Nevedela, kedy sa otčim vrátil. Ráno sa stretli v kuchyni, no nevenoval jej pozornosť. Zjedol praženicu, ktorú mu pripravila a bez slova znova odišiel. Zostali po ňom len špinavé šaty a zablatené topánky.

Viky sa neukázal. Čakala na obvyklom mieste na okraji Kamencov, skrytá v húštine pred zvedavými pohľadmi z okolitých panelákov. Čítala si alebo len tak sledovala mravce usilovne pochodujúce hore kmeňom naklonenej jablone.

Dva razy sa prešla po sídlisku. Niekoľkokrát sa zastavila aj pred panelákom, kde býval Vikyho otec. Dúfala, že tam chlapca nájde, ako pozerá do ľahostajných okien s nádejou, že sa jedno z nich otvorí, stratený otec sa z neho vykloní a zamáva mu.

Nevšímala si deti zaujaté jej prítomnosťou. Ani ich hanlivé poznámky a urážlivé výkriky. Poznala ich všetky – deti aj tie urážky. Zaťala zuby a predstavila si, že je oblečená v kvietkovanej pláštenke a ich nenávistné reči ako neškodný dážď kĺžu po pogumovanej látke dolu k zemi. Pomohlo to, ako vždy.

Prekvapilo ju, že aj keď tak rada vyhľadávala samotu, Vikyho prítomnosť jej chýbala.

***

„Čo máš s tým chalanom? Viktorom Urbanom?“

Otčim ju pozoroval spoza taniera s večerou a rozvážne pri tom prežúval. Nikdy sa nezaujímal, s kým sa kamaráti.

„Prečo?“ odvážila sa neodpovedať. Chvíľu mlčky jedol, potom odložil príbor a odsunul tanier.

„Vraj si sa s ním vláčila, kým som bol v službe. Máš málo roboty, keď máš čas ťahať sa s kadejakými flákačmi?“

„Nie.“

„Čo nie?!“ zvýšil hlas.

„Nemám málo roboty,“ šepla. Otčim vstal a prešiel pomaly za ňu. Prikrčila sa.

„Kedy si ho videla naposledy?“

Prekvapene sa otočila.

„Čože?“

Oči sa mu zúžili netrpezlivosťou.

„Predvčerom podvečer,“ povedala rýchlo.

„Kde?“

„Na Kamencoch.“

„Nepovedal som ti, že tam nemáš čo hľadať?“

Sklonila hlavu.

„Kam šiel potom?“

Zaváhala.

„Neviem, už som šla domov.“

Počula za sebou kroky, prechádzal sa po kuchyni sem a tam.

„Budú ťa chcieť vypočuť, si asi posledná, kto ho videl.“

Hovoril síce k nej, ale vedela, že sa rozpráva sám so sebou. Rástlo v nej desivé poznanie – tie nočné služby, špinavé šaty, zablatené topánky, divné otázky – hľadali Vikyho!

„To zariadim, aj tak nikdy nič nevieš.“

Chcela protestovať. Predsa vedela, prečo Viky šiel na zbúranisko. Mohla by ukázať smer, ktorým odišiel. Mohla by… Mlčala. A neozvala sa, ani keď otčim vytiahol z chladničky fľašu piva a odniesol si ju do obývačky.

Po chvíli vstala, umyla riad a potichu sa presunula do svojej izby. Cez otvorené dvere ho uvidela sedieť pred zapnutým televízorom. Nehýbal sa, nežmurkal, pozeral do prázdna. Vyzeral strašidelne, ako vosková figurína z panoptika kolotočiarov, ktoré s matkou navštívili minulý rok na výročných mestských trhoch.

Zavrela za sebou dvere, aj keď jej to zakázal.

Bertík

Chrapľavý hlas vykrikujúci z ampliónu kožky-perie tíchol v diaľke. Sedela v skrýši a myslela na Vikyho. Keby tu teraz boli spolu, doberali by sa navzájom, kto bude ten odvážny a pôjde sa postaviť do cesty kožkárovi. Chichotali by sa a strkali, rozprávali by si desivé historky o stratených deťoch a o hrdzavej dodávke plnej koží s neporušenými vlasmi a prázdnymi dierami namiesto očí. Viky by si rukami zakrýval uši, ona by mu ich odťahovala a do detailov by opisovala nechutného kožkára.

Dnes sa ale všetko zmenilo a už nikdy to nebude ako predtým. Dnes bol ten deň, keď konečne našli Vikyho.

Podľa miestnych klebetníc v obchode to bola top správa dňa:

Počuli ste, suseda? Našli toho posledného chlapca.

Nehovorte, a kde?

Vraj v jednej z tých pivníc na Kamencoch. Hrajú sa tam deň čo deň. Bolo len otázkou času, kedy sa zasa niečo stane.

Nechápem tie matere, že si na tých sopliakov nedávajú pozor, po všetkých tých deťoch, čo sa tu už postrácali.

Dávno hovorím, že by to tam mali konečne zrovnať so zemou. Bohvie, čo všetko by tam ešte našli.

Veď to, zasypali ho bordelom a hlavu mal rozbitú na kašu. A bol úplne holý! Ktovie, čo mu, chudákovi, ešte urobili. Veď viete, čo myslím.

Preboha, suseda, to musel byť nejaký zver, nejaká príšera z pekla, normálny človek by také niečo dieťaťu nespravil.

Svet sa s ňou krútil, na okamih si myslela, že nechá nákup pri pokladni a utečie preč. Zrazu veľmi zatúžila stratiť sa niekam, kde na ňu nikto nebude civieť a hovoriť za chrbtom To je ona, sirota, a teraz jej zomrel aj jediný kamarát. Potom ale stisla pery, zaplatila a odkráčala preč. Plakať si dovolila až v skrýši.

***

Popoludní prišiel Bertík. Bol bledý a pozeral do zeme. Cez šaty mal natiahnuté biele vrece s krivo nakresleným červeným krížom, nad plecom mu trčala kožou omotaná rukoväť plechového meča. Utrela si slzy. Nechcela, aby ju videl plakať.

„Čo tu chceš?“ oborila sa na neho.

„Je to moja vina, čo sa stalo Vikymu,“ povedal ticho. „Ja som mu povedal, čo má robiť. Poslal som ho sem. A teraz je mŕtvy.“

„Čo si mu to narozprával?! On fakt uveril, že do tej škatule chytil svoju nočnú moru. A že ju tam musí zakopať, aby sa jej zbavil.“

„Veď práve, musel tomu uveriť, aby to vyšlo. Ale toto sa nemalo stať, niečo sa muselo pokaziť. Možno sme to neurobili správne. Alebo pascu nechtiac otvoril a...“

„Nevrav, že aj ty tomu veríš!“

„Povedala, že ak niečomu veľmi veríš, splní sa to. Ale musíš tomu napomôcť.“

„Kto to povedal?“

„Verona Cenigová. Z osady, kde máme chalupu. Vyzná sa do byliniek, otec hovorí, že je posledná bosorka. Ukázala mi, ako urobiť tú pascu, aj čo s ňou ďalej.“

„Bertík, ty nemáš v hlave všetko v poriadku!“

„Ja to nájdem. A zabijem. Verím, že nado mnou nemá žiadnu moc. Stačí sa nebáť. Mám aj svätenú vodu. Musím to napraviť, dlžím mu to.“ Zamračil sa: „A nehovor mi Bertík.“

Neveriaco ho sledovala. Keby sa stále z celej sily nepremáhala, aby neplakala, asi by sa rozosmiala.

„Ak chceš, môžeš ísť so mnou. Len sa nesmieš báť.“

Pokrútila hlavou. Chlapec pokrčil plecami a odišiel.

Lena

Ďalší deň ostala doma. Čakalo ju veľké upratovanie a rozhodla sa, že dá do poriadku aj špinavé okná. Počkala, kým všetečná suseda odišla z domu a rýchlo ich umyla. Práca jej nevadila, aspoň nemala čas myslieť na Vikyho.

***

Tú škatuľu našla len náhodou. Po vložení ožehlenej bielizne do skrine v otčimovej izbe buchla dverami a začula slabé zacinkanie. Inokedy by možno len mávla rukou a odišla, tentoraz ju však čosi povedomé v tom zvuku prinútilo vrátiť sa a otvoriť skriňu opäť. Radšej ani nemyslela na to, čo by jej otčim urobil, keby zistil, že sa mu hrabala vo veciach.

Škatuľa od topánok bola skrytá úplne hore za kufríkom s náradím, dočiahla tam iba za pomoci stoličky z kuchyne. Možno by nakoniec iba nazrela dnu a zasa ju zavrela. Možno by sama seba presvedčila, že to vnútri je len sentimentálna zbierka vecí z jeho detstva a na všetko by zabudla. Možno, keby jej škatuľa nevypadla z rúk a v záplave predmetov padajúcich k zemi nezbadala Vikyho pascu na sny. Po náraze na podlahu sa roztvorila.

Hodnú chvíľu na ňu len pozerala z výšky, kým sa odhodlala zísť zo stoličky a zodvihla ju. Vnútrajšok mala kúskami nalámaného zrkadla umne popredeľovaný tak, aby vznikol akýsi labyrint. Cestičky sa rôzne kľukatili, vetvili a končili v slepých uličkách. Zrkadlové odrazy znásobovali zložitosť konštrukcie. V priestore uprostred bludiska bolo natiahnuté tenké lanko s rolničkou a nalepená malá fotka Vikyho s otcom. Lena vedela, že tá snímka bola pre chlapca nadovšetko vzácna, pretože bola jediná, ktorú mal. Koľko práce a námahy ho muselo stáť, kým svojimi nešikovnými rukami vyrobil takú zložitú vec. Koľko viery a nádeje do nej vložil.

Dlho sedela na zemi a cez slzy pozerala na veci rozsypané okolo: starý vojenský odznak ešte s kusom odtrhnutej látky, švajčiarsky nožík, kľúč na šnúrke, prak, prepotená šatka, ošúchaná šiltovka. A postupne v nej rástlo obludné presvedčenie, že to vlastne ani nevyzerá ako haraburdy z minulosti, ale skôr jej to pripomína zbierku trofejí. S hrôzou si spomenula na všetky tie deti, ktoré sa v meste raz za čas stratili a ktoré už nikto nikdy nevidel. Na bolesť ich matiek kričiacu z prvých strán novín, na zlomené sny a bezpredmetné plány do budúcnosti.

Nakoniec zo škatule vytiahla maminu fotografiu. Ticho sa rozplakala.

Bertík

Nasledujúce hodiny Lena prežila ako v sne. Blúdila prázdnym bytom, prekladala veci z miesta na miesto a vyhýbala sa myšlienkam na otčima. Niekoľkokrát zastala pri okne a mlčky pozerala na zelenú džungľu uprostred sídliska. Cítila silný nepokoj. Niečo dôležité zabudla, niečo, čo by mala urobiť, ale stále jej to unikalo. Nedokázala sa sústrediť.

Na parkovisku buchli dvere a zahučal motor. Červená lada Jakubíkovcov obišla blok a zmizla za rohom. Bertík, oči sa jej zdesením rozšírili, Bertíková krížová výprava.

***

Zvečerilo sa. Slnko viselo nízko nad obzorom a mesto vyzeralo, akoby sa celé kúpalo v zlatej žiare. Strechy domov odrážali mäkké svetlo, ktoré cez viečka privretých očí zjemňovalo kontúry predmetov a ľudí.

Usmieval sa a podvedome dvíhal hlavu vyššie. Cítil sa ako rozkvitnutý kvet, núkajúci svoju krásu na obdiv. Mal chuť zastaviť každého okoloidúceho a podeliť sa s ním o svoje pocity. Vziať niekoho za ruku a roztancovať sa s ním priamo tam na ulici. V očiach prechádzajúcich hľadal porozumenie, ale málokto mu venoval viac ako nervózny pohľad. Nazeral im do duší a videl tam ich malé životy, strach a nedôveru. Bol ako šelma obchádzajúca svoje teritórium, nenápadne si vyberal korisť a rozhodoval sa, či dnes alebo až zajtra. Bavilo ho to.

Opustil pohrebný sprievod a pobral sa dolu mestom. Prešiel námestím a zastal pred výkladom kvetinárstva. Zaujal ho zdeformovaný odraz vlastnej tváre. Zdalo sa mu, že oči, ktoré na neho hľadia z lesklého skla, nepatria jemu. Zamračil sa na nepodareného dvojníka. Ten mu oplatil grimasu pokrúteným škľabom s vycerenými zubmi. Zježili sa mu chlpy na zátylku a zamrazilo ho. Mal dojem, že synchronizácia bola o zlomok sekundy posunutá, ako keď v obchode s elektronikou sledoval na monitore samého seba snímaného bezpečnostnou kamerou.

Chvíľu bez pohybu pozoroval svoj obraz. Mohutný chlap v stredných rokoch, mierne zhrbený, uprene pozerajúci do výkladu kvetinárstva. Nič viac. Uvoľnil sa.

Poza chrbát mu prešiel chlapec oblečený do smiešneho karnevalového odevu. Vyzeral ako paródia na potulného rytiera zo Svätej zeme.

Nebo smerom na západ pozvoľne menilo farbu z kobaltovomodrej na krvavočervenú, akoby obzor zachvátený obrovským požiarom vystieral plamenné ruky v ústrety klesajúcemu slnku. Privrel oči a vychutnával si posledné lúče, ktoré ho ako jemný vánok hladili po tvári. Voňali teplom a pokojom. V srdci sa mu rozlievalo povznášajúce zmierenie. Po líci mu stiekla slza a za ňou hneď druhá. Je nádherne. Aj keď sa blíži noc. Alebo práve preto.

Pomalým krokom sa pobral za chlapcom.

***

Doma Bertíka nenašla. Vlastne nikto jej neotvoril, aj keď nástojčivo klopala a zvonila. Zlá predtucha ju viedla priamo na zbúranisko. Pred pivnicou, kde našli Vikyho, uvidela v podupanej tráve plechový meč a zdrapy policajnej pásky. Dvere do podzemia boli zavreté, všade vládlo ticho. Zodvihla napodobeninu zbrane a vstúpila dnu. Vo vzduchu sa vznášal štipľavý zápach, rovnako odporný ako zmes kolínskej a potu, ktorými zvyčajne smrdel otčim, keď za ňou v noci prichádzal do izby. Opatrne zostúpila dolu a na poslednom schode ostala stáť.

***

Nikdy sa nepoučia. Nepočúvajú, čo im dospelí hovoria. Stále znova a znova skúšajú, čo bude pre nich znamenať porušenie pravidiel. Určite mu rodičia zakázali chodiť na Kamence. Napriek tomu ten chlapec sedel práve pred tou pivnicou, kde pár dní nazad tak babrácky skryl svoju poslednú obeť.

Nerozumel tomu, čo to tam robil. Načo mu bola tá fľaška s vodou, ktorú si vylial na ruku a potom sa s ňou naširoko prežehnal? A čo plánoval s tou smiešnou atrapou meča?

Pozoroval ho spoza stromu, skrytý pred pohľadmi z vyšších poschodí bytoviek. Vedel splynúť s tieňmi, bol v tom naozaj dobrý. Vnímanie sa mu zostrilo, cítil sa ako šelma pripravená k lovu. Videl kvapky potu na detskom zátylku, pulzujúcu tepnu na krku, každú modrinu na nohách či zaschnuté chrasty na lakťoch. Bol taký živý a plný energie. Keby chcel, mohol by v ňom čítať ako z otvorenej knihy, listovať rokmi, ktoré majú prísť, vidieť jeho budúcnosť, smer, ktorým sa bude uberať jeho bytie. Cítil sa ako Boh. Bolo na ňom, na jeho rozhodnutí, či sa niečo z toho splní, alebo ukončí jeho cestu tu, na tomto mieste, ešte predtým, než na ňu vôbec vykročí.

Niečo mu našepkávalo, aby to urobil hneď. Bojoval s tým hlasom. Chcel si ešte chvíľu vychutnávať ten povznášajúci pocit, nemohol sa ho nasýtiť.

Čosi sa v ňom prebudilo. Dralo sa to z hĺbky, napĺňalo ho to silou a vzrušením. Nedokázal to ovládať a už ani nechcel. Z hrdla mu vyšiel pradivý zvuk, najskôr tichý, potom čoraz hlasnejší. Chlapec spozornel a začal sa otáčať.

Vyrazil. Vzdialenosť medzi nimi prekonal tromi dlhými skokmi. Kým sa chalan spamätal, zdrapil ho a bez zastavenia zbehol do pivnice. Nestihol vydať ani hlások. Nemilosrdne ho hodil na podlahu. Iba hekol a zalapal po dychu.

Omráčený chlapec sa zodvihol na lakte a neistým hlasom povedal: „Nebojím sa ťa.“

So záujmom si ho premeral. Ten zasran mu vrátil pevný pohľad. Pozerali si navzájom do očí, cítil jeho strach, ale zároveň niečo, čo mu bránilo prekonať bariéru, ktorú medzi nich nevedno ako postavil. Nechápal to. Zneistel.

***

Bertík ležal horeznačky na podlahe uprostred miestnosti a uprene pozeral do očí mohutnému chlapovi v uniforme mestskej polície. Nehýbali sa. Lena poznala tú otčimovu strnulosť. Neraz bola toho svedkom, keď zhasol uprostred pohybu, život sa z neho vytratil a zmenil sa na voskovú figurínu. Teraz to však bolo iné. Otčim stál nehybne, ale tiene okolo neho sa hýbali ako živé. Zdalo sa jej, že sa naťahujú smerom k chlapcovi.

Nerozmýšľala. Napriahla sa v úzkom priestore až niekam za chrbát a ťala. Čepeľ narazila na nízky strop, minula chlapovu hlavu a plochou stranou dopadla na plece, odkiaľ sa neškodne odrazila. S hrôzou sledovala, ako otčim ožil. Na viac nečakala, zvrtla sa na päte a berúc schody po dvoch vybehla späť hore. Dvere sa za ňou zabuchli.

***

Čosi sa v ňom pomrvilo, vystrčilo tykadlá do priestoru, ohmatalo nové lákavé vedomie a spokojné sa zasa stiahlo. Vnímalo to chlapcov obrovský potenciál.

Niečo mu dopadlo na plece, ale nevšímal si to.

„Zlom ho,“ prišiel rozkaz. Poslúchol. Vztýčil sa v celej svojej výške, v detských očiach uvidel strach. Vzrušilo ho to. Zacítil, ako sa niečo z neho derie von. Skrútila ho neznesiteľná bolesť, akoby vnútornosti narástli do obludných rozmerov a chceli ho roztrhať na kusy. Zachvátila ho panika. Cítil, ako sa mu koža napína, rozostupuje sa ako látka napnutá na prasknutie, tušil kropaje presakujúcej krvi. A pocit, akoby niečo strácal, akoby niečo ubúdalo z jeho hlbokej podstaty a presúvalo sa to k chlapcovi. Zároveň v ňom rástla ľadová prázdnota. A hrôza.

***

Bežala čo jej nohy stačili. Keď si však všimla, že ju nikto neprenasleduje, obehla súvislý pás ruín a z druhej strany sa vrátila k tej istej pivnici. Z malého okienka nízko nad zemou prenikali von neidentifikovateľné zvuky. Chvíľu to znelo ako detský plač a hneď nato ako vrčanie rozzúreného psa.

Naraz všetko stíchlo.

„Bertík,“ vzlykla. V krku jej narástla hrča, bránila jej poriadne sa nadýchnuť. Napínala uši, ale počula iba šumenie trávy a bzučanie hmyzu.

V tme za okienkom sa niečo pohlo a rozbitého rámu sa zachytila drobná ruka. Za ňou nasledovala druhá a nakoniec sa zjavila bledá doudieraná tvár. Chlapec sa s námahou vysúkal úzkym otvorom na ulicu a vykašliaval prach. Pozerala do temnoty za ním a stále čakala, kedy sa tam objaví aj otčim.

„Si v poriadku?“ zašepkala. Pristúpila bližšie a vzala ho za ruku. Ovanul ju známy štipľavý zápach, z ktorého sa jej obracal žalúdok. Bol taký intenzívny, až sa na okamih zľakla, že otčim stojí priamo za ním.

„Asi hej,“ odtiahol sa, „a nehovor mi Bertík!“

Prekvapila ju zlosť v jeho očiach. A ešte niečo tam bolo, akoby sa čosi náhle stiahlo hlbšie pred jej skúmavým pohľadom.

Potom sa jej Noro obrátil chrbtom a bez pozdravu odkráčal preč. Sledovala, ako sa potkýna na vypadaných tehlách, nemotorne prelieza trčiace trosky a kusy betónu, až kým úplne nezmizol v tieňoch umierajúcej ulice.

(o šestnásť rokov)
Lena

„V ten večer skončil môj život v ruinách. Noc som ešte strávila osamote doma, no ráno prišli otcovi kolegovia aj so sociálnou pracovníčkou a odviedli ma na políciu. Tam som sa dozvedela, že je mŕtvy. Vedela som to, veď sa nevrátil domov, nie?

A ešte všeličo som si vypočula cez zatvorené dvere, kým som čakala na chodbe. Vraj vyzeral, akoby sa prevrátil naruby a praskol ako balón. Všade bolo plno krvi, pivnicu doslova vytapetoval kusmi svojho tela. Identifikovali ho len podľa služobného čísla. Nikto ho nepodozrieval, naopak, najpravdepodobnejšia teória bola, že padol za obeť tomu neznámemu pedofilovi. Urobili z neho hrdinu, chápeš to? Odvtedy sa nestratilo už ani jediné dieťa, do spojitosti si to však nedal nikto.

Ako naozaj zomrel, vedel iba Noro. A ten to nikomu nepovedal. Vlastne nikto nikdy nezistil, že okrem otca sme v tej pivnici boli aj my dvaja.

Nemám na to dôkazy, ale verím, že mal na svedomí aj mamu. Som o tom presvedčená. Asi prišla na to, čo je zač, že to on páchal deťom tie hrozné veci, tak sa jej zbavil.

Noro sa zmenil. Asi si to nikto nevšimol, pretože stále to bol ten čudák, ktorý nemal žiadnych kamarátov, ale ja som to vedela. Tých pár chvíľ v pivnici nás oboch poznačilo na celý život. Niekto by možno povedal, že sme prekliati.

Stretla som ho znova až po niekoľkých rokoch, tu v ústave. Bol divný, z pervitínu mal úplne vymletý mozog. Trpel stihomamom, paranojou, všade videl démonov, ktorí ho prenasledovali. Niekoľkokrát sa skúšal liečiť. Naposledy som o ňom počula pred dvoma rokmi. Vraj kdesi v horách zabil pár ľudí. Asi mu úplne preplo.

No a ja som sa ešte ten istý týždeň ocitla v detskom domove. Párkrát som odtiaľ ušla, spoznala dôverne niekoľko polepšovní, psychológov aj psychiatrov, vyskúšala alkohol, drogy a nakoniec som skončila ako feťáčka, čo sa predáva za jednu špinavú dávku.

Niekedy mám pocit, že som ostala zaseknutá v tom lete. Že tie roky potom neexistovali a celý môj ďalší život bol len rozpadávajúca sa ozvena tých udalostí. Stále sa tam vraciam, stále sa nemôžem odpútať.

Často sa mi sníva o tom hroznom kopci a o tých nešťastných deťoch v temnote. Cítim ich bolesť a beznádej, budím sa na to, že nahlas plačem. Alebo občas len tak pozerám do tmy a v hlave mi bledne obraz slnečného dňa. S Vikym sedíme na burinou obrastených ruinách a v pozadí, skrytý v tieni naklonenej jablone, stojí Bertík. Po chvíli si všímam, že nepozerá na nás, ale niekam mimo a zreničky má rozšírené hrôzou. Vlastne aj v skutočnosti pozeral vždy nabok, nikdy nie na osobu, s ktorou sa rozprával. Akoby sledoval niečo, čo mohol vidieť iba on sám. Bolo to znepokojujúce a niekedy celkom strašidelné.

Boli sme len deti, verili sme na veci medzi nebom a zemou, také to za oponou, báli sa tmy, verili zaklínadlám… A pritom skutočný svet, na ktorý nás akosi nik nepripravil, toho sme sa mali báť.“

Odmlčala sa. Po chvíli si zhlboka vzdychla a vstala. S úžasom si všimla, že muž vedľa nej usedavo plače. Váhavo sa ho dotkla.

„Tonko?“

Obrátil k nej tvár zaliatu slzami a chrapľavo zašepkal: „Som Martin, Martin Urban.“

Kŕč jej zovrel hrdlo. Pevne ho objala a rozplakala sa tiež. „Martinko, vitaj späť. Ja som to vedela, že raz sa vrátiš.“

O autorovi

Ján Stopjak - Kysučan, stavbár, otec, manžel, platca daní a amatérsky autor hororových poviedok. Milovník halušiek, histórie, hudby, humoru a hlavne fantastiky každého druhu. Hoci takmer so štyrmi krížikmi na chrbte, v srdci stále ten malý chlapec, ktorý sa jedného dňa v miestnej knižnici vydal vlastnou cestou pomedzi regály plné všedných príbehov, až úplne dozadu, tam, kde sa na zaprášených policiach tiesnili desiatky kníh s fascinujúcimi obálkami: Asimov, Clarke, Lem, Strugackí, Bulyčov, Howard, Tolkien, Zelazny, Stoker, Shelleyová, Lovecraft, King, Barker… A svety, čo sa mu otvorili, ho ohúrili a nadchli zároveň. Až tak, že aj on zatúžil stať sa súčasťou takýchto príbehov. A časom zistil, že to naozaj dokáže – a ešte viac – keď o tom sám napíše.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Daikin predĺžil záruku na klimatizácie so službou Stand By Me
  2. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku
  3. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov
  4. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov
  5. Daikin predĺžil záruku na klimatizácie so službou Stand By Me
  6. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami
  7. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť
  8. Lety do exotiky už aj z Bratislavy
  9. Nonstop banka vo vrecku - aplikácia Mobil Banking
  10. Ako sme jazdili v socializme
  1. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku
  2. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov
  3. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov
  4. Daikin predĺžil záruku na klimatizácie so službou Stand By Me
  5. Stavebný úrad neoprávnene predĺžil americkej ambasáde lehotu
  6. Grantová výzva na vykonávanie činností centier Europe Direct
  7. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami
  8. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť
  9. Lety do exotiky už aj z Bratislavy
  10. Nonstop banka vo vrecku - aplikácia Mobil Banking
  1. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov 21 331
  2. Ako sme jazdili v socializme 2 213
  3. Lety do exotiky už aj z Bratislavy 1 279
  4. Daikin predĺžil záruku na klimatizácie so službou Stand By Me 1 149
  5. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami 887
  6. Zo stredomorskej stravy sa nepriberá 846
  7. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť 745
  8. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov 738
  9. Túžite po práci z pláže? 7 rád, ako sa stať digitálnym nomádom 679
  10. Prísne kontroly a veľa tepla. Takto sa vyrába mlieko 671

Téma: Cena Fantázie


Hlavné správy zo Sme.sk

KOMENTÁRE

Fico s Bugárom verzus Danko. Ako čítať vývoj krízy

Premiér odvolal Plavčana a Danko sa cíti urazený.

KOMENTÁRE

Koľko stál Plavčan, ešte len spoznáme

Človek s Plavčanovou históriou sa nikdy nemal stať ministrom.

Neprehliadnite tiež

Bond zostáva blond. Daniel Craig sa ospravedlnil za stupídnu odpoveď

Ohlásenie bolo emotívne, herec sa červenal.

NEKROLÓG

Joe Bologna písal, hral aj režíroval. Spoznávali ho však najmä ako manžela

Už ako šesťdesiatnici v roku 2001 napísali ďalšiu hru o svojom manželstve. Ak ma raz opustíš...pôjdem s tebou!

Hudobníci reagujú na výzvu ochranárov, aby nešli na festival Tatra Flowers

Vystúpiť majú Braňo Jobus aj Peter Lipa. Svište to vraj neohrozí

Zabíjala v momente orgazmu. Aj dnes by bola Sharon Stone jediná, kto by si na to trúfol

Základný inštinkt sa dal nakrútiť len bez pudu sebazáchovy.