Literárnu cenu Anasoft litera môžu získať slovenskí autori, ktorých román vyšiel uplynulý rok. Román Ivany Dobrakovovej Bellevue vydalo vydavateľstvo PT Marenčin v roku 2010. Rozhovor s Ivanou Dobrakovovou nájdete aj na stránkach kultura.sme.sk alebo si pozrite video Viery Čakányovej nižšie.
Zahlasovať za svojho favorita a udeliť Cenu čitateľov denníka SME môžete v ankete po kliknutí tu.
PRE TÝCH, KTORÍ NEMAJÚ FLASH, PONÚKAME UKÁŽKU V TEXTOVEJ PODOBE:
Ivana Dobrakovová - Bellevue
Ústav Bellevue sa rozkladal na kopci nad mestom, vošli sme hlavnou bránou a prechádzali cez akýsi park, stromy, kríky, kvety, ktoré by som nevedela ani pomenovať, naľavo bambusový hájik plus obligátne oleandre. Zaparkovali sme pred sivou trojpodlažnou budovou, Arabky ma nasmerovali do miestnosti hneď za vrátnicou a viac sa o mňa nestarali, odišli po chodbe niekam do útrob ústavu.
Chvíľu som postávala pred dverami, zbierala odvahu, a keď som sa napokon odhodlala vojsť, zamrzla som hneď na prahu, hádam pätnásť ľudí pokope a všetky oči v okamihu upreté na mňa. Celá nesvoja som povedala, že som Blanka zo Slovenska, že som práve pricestovala a... bezradne som sa zasekla, nevedela som, čo dodať.
Z jedálne mi priniesli stoličku, trochu sa posunuli, aby som si mohla prisadnúť za okrúhly stôl, a potom sa začali aj oni predstavovať, hoci mená som hneď vypúšťala, ani som sa ich nesnažila zapamätať, bola som rada, že stíham registrovať národnosti: Alžírčanka, Švédka, ďalšia Alžírčanka, Rumunka, Talian, Slovinec a Češka. Češka! Potešilo ma, že je tu aj niekto od nás, to dievča navyše vyzeralo v mojom veku, na rozdiel od takej Rumunky, ktorá musela mať aspoň päťdesiat. Keď som sa usadila, ozval sa starší bradatý muž, ktorý sa predstavil ako riaditeľ ústavu, tak kde som to bol? ach áno, ranná toaleta a delenie služieb...
Veľmi som nepočúvala, čo hovorí, namiesto toho som si prezerala ostatných dobrovoľníkov, počerné Alžírčanky, jedna dokonca so šatkou, plavovlasá Švédka, asi tridsaťročná, s tak trochu zhúžvanou tvárou, brčkavá Rumunka, ktorá sa pri predstavovaní označila za vedúcu nášho tábora, mladý Talian, strašne sympatický, rozosmiaty, divo gestikulujúci, nechutný prototyp Taliana, a tiež Slovinec, ktorý asi nerozumel dobre po francúzsky, lebo Talian mu všetko tlmočil do angličtiny, so sklonenou hlavou ho počúval, miestami prikyvoval, a napokon Češka, modrooká štíhla blondína, ktorá sa na mňa prívetivo usmiala, keď sa nám stretli pohľady.
Vtom sa všetci okolo mňa rozosmiali, bradáč prerušil svoju reč v polovici vety a rozkričal sa na Taliana: „Luca, prosím ťa, ja hovorím, že odvšadiaľ sa na nás hrnú fotky dokonalých ľudí, dokonalých tiel a akým šokom môže byť príchod na takéto miesto, kde žiadne dokonalé telá nie sú, a ty tomu chudákovi tlmočíš, že máš božské telo?! či čo si to tam splietal?“
A Talian, Luca, sa rehotal a akože nemohúcne rozhadzoval rukami, „ale, Michel, čo mám robiť? nepomôžem si, jednoducho mám božské telo, či sa ti to páči alebo nie! prečo by som to tajil?“ naoko rozhorčene sa obhajoval a vtedy sa už všetci váľali od smiechu pod stolom, všetci okrem chudáka Slovinca, ktorý vyzeral dosť zmätene.
Na záver sme vyfasovali mapy, lístky na autobus, rozpis služieb, a keď sa všetci začali dvíhať od stola a v hlúčikoch rozprávať, predrala sa ku mne Češka a ponúkla sa, že mi ukáže „kde budeš bydlet, takový náš domeček“. Vyhodila som si na plece ruksak, venovala krátky pohľad Talianovi, ktorý práve niečo ukazoval Švédke, mapa opretá o stenu, a nasledovala som Martinu – „jo, já jsem Martina“ – cez jedáleň von z budovy.
Prešli sme okolo prázdneho bazéna, okolo niekoľkých vozičkárov zaparkovaných v tieni stromov a potom dolu kopcom k nízkej budove pri bambusovom hájiku. Martina mi cestou vysvetľovala, že prišla pred troma dňami a už „se docela zabydlela“, v domčeku sme vraj len tri, Rumunka Elena, ona a ja, ostatní sú v hlavnej budove, v miestnosti za kuchyňou, ale dnes by sa mali sťahovať do prístavby. Počúvala som ju a potichu jej závidela, po areáli sa pohybovala s istotou, bolo vidieť, že sa tu už vyzná.
Keď sme dorazili k domčeku, Martina zašla za roh a vrátila sa odtiaľ s akýmsi ovládačom, stisla tlačidlo, dvere sa začali so škrípaním otvárať a zároveň sa nad nimi rozblikala oranžová žiarovka, ktorá zhasla, až keď sa prestali hýbať. Previedla ma, kuchynka, kúpeľňa, zadná izba s dvoma posteľami, kde už mali s Elenou svoje veci, a predná izba, tá, kde budem bývať ja, namiesto postele matrac položený priamo na zemi. Zhodila som z chrbta ruksak, pozrela sa von oknom, na veľkého žltého psa, ktorý sa práve obšmietal okolo bambusového hájika, a v tej chvíli dorazila aj Rumunka Elena – „tak čo, dievčatá, ako sa máme?“ – ani nepočkala na odpoveď a zmizla v kúpeľni. Martina mi pošepkala, že Elenu nemá veľmi v láske, a potom sa zvrtla na odchod, „jdu za Patrickem, slíbila jsem mu, že se u něj zastavím.“
Sťažka som dosadla na matrac, nevedela som, či sa mám vôbec vybaľovať, veľmi sa mi nechcelo a tak či tak som si
nemala kam dať veci, nikde žiadna stolička, stolík, skriňa, nič. Veľmi som sa tým netrápila, skôr som rozmýšľala, kto môže byť ten Martinin Patrick, nejaký ošetrovateľ či nebodaj Marseillčan, ani by som sa nečudovala, keby si už medzi miestnymi našla priateľov. Martina na mňa hneď zapôsobila bezprostredným dojmom, ako niekto, kto zapadne do akéhokoľvek kolektívu, prišla za mnou a pritom ma nepoznala, hovorila so mnou milo, prirodzene, skrátka, presný opak mňa, čo som za dva týždne brigády v Prahe nepovedala dokopy viac než tri vety.
Buchli dvere, objavila sa Elena, na hlave uterák zatočený do turbanu, prešla z kúpeľne do druhej izby a začala si pohmkávať nejakú melódiu, počula som šušťanie tašiek, mimovoľne som palcom rozpučila mravca, ktorý sa šplhal na matrac, a vzápätí som si všimla ďalšieho. A potom ďalšieho, a ďalšieho, a ďalšieho. Vstala som, odvalila matrac a zbadala hotové mravenisko, kopec hmýriacich sa čiernych bodiek a cestičku vedúcu až k dverám.
Ako som tak stála v strede miestnosti a rozmýšľala, kam premiestniť matrac, aby bol čo najmenej na rane, začula som klopanie, a keď som zdvihla hlavu, v okne som zbadala Taliana Lucu, vyškieral sa na mňa cez sklo, ukazoval, že mám otvoriť, ale kým som prišla na to, ako sa zvnútra otvárajú tie automatické dvere, už sa neusmieval, nervózne prešľapoval a prvé, čo mi povedal, keď vošiel dnu, bolo, „ma che cazzo fai? ragazza, che cazzo fai?“ Nechápavo som naňho vytreštila oči, a tak prešiel do francúzštiny, spýtal sa, či by som im nešla pomôcť so sťahovaním, že by to bolo veľmi záslužné, že by to všetci ocenili.
Na zemi ležalo päť spacákov a všade sa povaľovali cestovné tašky, vankúše, kabelky, osušky, kozmetické prípravky,
opaľovacie krémy, kusy šatstva, knihy; no skrátka bordel. Pomáhala som nosiť veci do dvojizbového bytu v prístavbe, kam sa chodilo poza hlavnú budovu, popri širokej odkvapovej rúre a záhone kvetov, cez krátky železný mostík nad akousi jamou vysypanou štrkom a potom po spojenom balkóne, druhé dvere naľavo. Byt bol veľmi čistý, svetlý, s výhľadom na náprotivnú budovu, kúpeľňa, záchod, jedna izba pre Slovinca a Taliana, druhá pre Alžírčanky a Švédku. Na rozdiel od domčeka bol tento byt aj kompletne zariadený, ale necítila som sa preto ukrivdená, z môjho matraca bol predsa len lepší výhľad, bambusový hájik za oknami a ako bonus Martina v druhej miestnosti.
Švédka sa nás snažila nejako zorganizovať, vniesť aký-taký poriadok do toho zmätočného pobehovania, no veľmi skoro to musela vzdať, lebo ju nikto nepočúval, Luca nerobil v zásade nič, len vtipkoval a rozosmieval mladšiu Alžírčanku, ktorá sa rehotala na plnú hubu, búchala do kolien a vykrikovala, „mais arrête, Luca!“ staršia Alžírčanka zas len sedela na posteli, tvárila sa ustarostene, utierala si pot z čela a mrmlala „mes enfants, mes enfants“, a tak sme napokon takmer všetko preniesli my dve so Švédkou.
Prechádzala som chodbou na prízemí, popoludnie, siesta, nikde nikoho, snažila som sa nájsť počítačovú miestnosť, v duchu som si hovorila, mala by byť predsa niekde pri schodišti, ak som správne pochopila, schody sú tu, tak potom... keď vtom sa spoza rohu vynorila Martina s karafou vína, usmiala sa na mňa, voľnou rukou ma chytila za pás a viedla k výťahu, „pojď, seznámím tě s Patrickem.“ Vyšli sme na prvéposchodie, opäť dlhá nemocničná chodba, odliepanie našich topánok od linolea, a potom tretie dvere napravo, Martina otvorila a vošli sme dnu.
Bola to prvá izba rezidenta, ktorú som videla, s úžasným výhľadom na more, na ostrovy Frioul a If, celkom obyčajná izba, až na zdvíhacie zariadenie značky Vexe stojace v strede. Pri okne bol zaparkovaný vozík, na ktorom sedel asi tridsaťročný muž, celkom pekný, štíhly, krátke čierne vlasy, hnedé oči, veď vyzerá ako normálny muž, ktorý si len na chvíľu sadol, aby si odpočinul, hovorila som si, úplne normálny muž, ale len do chvíle, kým neotvoril ústa. Martina nás predstavila, „tak tohle je můj Patriček, mé zlatíčko,“ vozičkár sa na mňa pozrel, vyzeralo to, že chce niečo povedať, ústa sa mu skrivili do strašného úškľabku, bolo na ňom vidieť, ako sa namáha, a napokon z neho vyšlo len akési „šeuté“. Zdvihol ku mne pravú ruku, ktorou mu hrozivo myksľovalo, v rozpakoch som vykoktala „enchantée“ a pokúsila sa tú ruku zachytiť, kŕčovito som ju zovrela v prstoch, stláčala som ju, aby ňou tak nemykalo, aby tá scéna nebola až taká groteskná, no nemohla som si pomôcť, mala som pocit, že v ruke sa mi zmieta skapínajúca ryba. V tej chvíli sa opäť ozvala Martina, „no a tam v rohu je Drago, ale toho už přece znáš.“
Prekvapene som sa obzrela a naozaj, v jednom rohu miestnosti sedel Slovinec a mlčky ma pozoroval, musel to vidieť od začiatku, tú scénu s vozičkárom Patrickom, ale keď sa nám stretli pohľady, len mi kývol, na tvári neutrálny výraz.
Martina sa ku mne naklonila a zašepkala „nevím, co s ním mám dělat, pořád dolézá, nemáme s Patrickem chvilku soukromí,“ a potom položila na stôl karafu, vytiahla zo skrinky poháre a všetkým nám naliala. Pripili sme si, „tak teda na náš tábor,“ ale mňa sa zrazu zmocnil pocit, že odtiaľ musím vypadnúť, a to hneď.
Zbehla som po schodišti na prízemie, chvíľu som nechápavo hľadela na akési barikády, ale potom som pochopila, iste, bariéra, aby žiadny vozičkár nespadol zo schodov. Ako som išla po chodbe von z budovy, stretávala som vozičkárov bzučiacich okolo, koniec siesty, tesne pred večerou, čulý ruch, kráčala som medzi nimi ako obor a nenápadne odvracala zrak, zdalo sa mi nemiestne na nich čumieť a tiež nemiestne na nich nepozerať, silou-mocou som sa snažila tváriť prirodzene, akože – na tom nie je nič zvláštne, že nemáš obe nohy, že máš hlavu dvakrát takú veľkú ako normálny človek, že máš ruky ako paličky, rovnako tenké a poskrúcané, že ti tečú sliny dolu bradou, že smrdíš zaschnutým močom a fekáliami, že tvoja tvár zamrzla v jednej grimase.
Zazrela som východ, už som skoro vonku, išla som ďalej po chodbe, keď vtom mi to prišlo strašne vulgárne, to, že mám dve nohy, a obe funkčné, že si tu bohorovne vykračujem medzi nimi, hovorila som si, nebuď absurdná, akoby to bola nejaká urážka, nemravnosť, mať dve nohy, alebo snáď dokonca vina, na chvíľu som si takmer želala byť ako oni, sedieť na vozíku, alebo aspoň tak príšerne nevyčnievať.
Do jedálne som prišla, keď už bola večera v plnom prúde, pri jednom stole som zbadala Martinu, ako kŕmi Patricka, obrúsok pod bradou a k ústam pohár vody, na druhom konci obe Alžírčanky, ošetrovateľky aj v bežnom živote, ako som sa dozvedela počas sťahovania. Nemala som službu, a tak som zamierila k prvému voľnému miestu, ktoré som zbadala; dvaja vozičkári a jedna ošetrovateľka, ani len nezdvihli hlavu, keď som si k nim prisadla. Z košíka som si vzala chlieb, z karafy naliala vodu, ale nemala som veľkú chuť do jedenia, len som si odštipovala zo striedky a sledovala ošetrovateľku, jej naučené pohyby, spôsob, akým kládla vozičkárom jedlo do úst a utierala omáčku obrúskom a ešte pri tom stíhala aj sama jesť. Po miestnosti sa rozliehalo cinkanie príborov, ale inak bolo pomerne ticho, takmer nikto nič nehovoril, nanajvýš otázky typu „ešte vodu?“ „stačilo?“ „pridám ti?“ väčšina si však vystačila s posunkami.
Sledovala som Martinu s Patrickom, keď vtom sa mi vybavilo popoludnie, tá izba s výhľadom na more, a opäť som začula Martinine slová, můj Patriček, mé zlatíčko, a až vtedy mi to došlo, veď ona o ňom hovorila ako o svojom frajerovi! akoby spolu niečo mali! no v tej chvíli do mňa drgol vozičkár po mojej pravici, zoschnutý starček, ktorý po celú večeru neprirodzene vystrkoval bradu a chvíľami si akoby mimovoľne odpľúval do taniera. Tvárila som sa, že sa nič nestalo – veď sa ani nič nestalo –, že som si to nevšimla, trochu som sa posunula, aby mal viac miesta, ale on do mňa drgol ešte raz, a silnejšie. Vtedy sa už aj ošetrovateľka krátko zasmiala a ja som sa konečne odhodlala zdvihnúť zrak od stola.
Starček ukazoval na môj tanier, bradu dvíhal do nebies a pritom hovoril niečo ako „méž, méž“. Zarazene som mlčala, a tak sa napokon ozvala ošetrovateľka, najprv sa obrátila na starčeka, „keď chceš, aby ti slečna rozumela, musíš hovoriť trochu zreteľnejšie,“ a potom na mňa, „nič si z toho nerobte, niekedy im ani my nerozumieme, on len chce, aby ste jedli, robí si starosti, keď vidí, že nič nejete.“ Vidličkou ukázala na taniere s mäsom a cestovinami postavené v strede stola, „dajte si, nehanbite sa,“ a ja som si rýchlo lyžicou hodila na tanier kus mäsa, lebo som sa na okamih preľakla, že by mi chcela nabrať sama.
Autor: Ivana Dobrakovová, vydavateľstvo Marenčin PT
