Britskú Turner Prize získala Elizabeth Price. Pred pár dňami udeľovali cenu pre umelcov aj v Česku, u nás ešte v septembri. Je niečo čo, čo majú spoločné?
V pondelok bol v londýnskej galérii Tate „večer večerov“, ako ho nazvala moderátorka. V jej hlase bolo cítiť napätie a vzrušenie. Rovnako ako vtedy, keď sa herec Jude Law chystal prečítať meno Elizabeth Price. V sále zaznela ohromná radosť. Turner Prize, prestížna cena pre britských umelcov, má ďalšiu laureátku.
„Elizabeth Price si to skutočne zaslúži,“ hovorí s nadšením kritik denníka Guardian Adrian Searle. Nezabudne však pripomenúť, aký skvelý ročník má Turner za sebou, „jeden z najlepších“. V domovskej galérii ocenenia je teraz čas na oslavy a na pokračovanie výstavy štvorice finalistov, ktorú už videli tisícky divákov.
Skutočná šanca osloviť publikum
„Už nominácia na cenu bola obrovským prekvapením,“ hovorí čerstvá víťazka pre Guardian. „Najlepšia však bola príležitosť urobiť výstavu v galérii Tate. Výstavu, na ktorú sa príde pozrieť množstvo ľudí, lebo to dnes naozaj nie je pre umelca samozrejmosťou – dosiahnuť na široké publikum,“ dodáva.
A naozaj – výstavu štvorice finalistov otvorila Tate už 1. októbra. Diváci a kritici tak mali dosť času oboznámiť sa s dielami, debatovať a hútať, kto a prečo si cenu zaslúži – a nie, kto a prečo získa 25-tisíc libier.
Elizabeth Price predstavila 20-minútové video The Woolworth's Choir of 1979, v ktorom sa strieda niekoľko motívov: počítačový model chrámovej architektúry, vystúpenie dievčenskej skupiny Shangri-Las v opojných 60. rokoch a veľký požiar v nákupnom centre The Woolworths v Manchestri, pri ktorom v roku 1979 zomrelo desať ľudí.
„Každá sekunda v ňom sa ráta,“ píše Adrian Searl. „Je to ako poézia, s opakovaním fráz a postupným vývinom, striedajú sa protipóly zvuku, obrazu a slov. Všetko perfektne sedí – je to hot aj cool, krehké aj brutálne, elegické aj super-pop tanečné.“
A keď Price ešte pred vyhlásením povedala, že už nominácia by mohla znamenať obrovský posun v jej kariére, vôbec to nebolo zveličenou frázou, naopak.
Dobrá reklama
V Česku sa v piatok tiež udeľovala kľúčová cena za vizuálne umenie – Cena Jindřicha Chalupeckého. Jej laureátom sa počas slávnostného večera v brnianskom Divadle Husa na provázku stal Vladimír Houdek – porotu na čele s kurátorom newyorského múzea MoMA zaujala jeho séria malieb. Večer mohli diváci vidieť aj v priamom prenose Českej televízie, živý vstup bol aj v hlavnom spravodajstve (hoci nešťastne prezradil víťaza).
Po „hosťovaní“ v pražskom DOX-e sa cena tento rok vrátila do Brna, kde má zázemie. V Domě pánů z Kunštátu otvorili výstavu finalistov koncom októbra. Podľa kritika Jana Zálešáka robí skutočne „dobrú reklamu českému súčasnému umeniu“.
Nebola to však jediná prezentácia finalistov. Rovnako ako vlani, aj teraz bola sprievodná akcia Ondřeja Horáka 5 finalistů, 5 měsíců, 5 míst. V rámci nej sa napríklad Jiří Thýn predstavil divákom v Bratislave, ostatní finalisti v Prahe, Brne, Ostrave a Hradci Králové.
Veľkoformátové maľby Vladimíra Houdeka - víťaza Ceny Jindřicha Chalupeckého.
Máme víťaza
U nás sa obdobná cena – Cena Oskára Čepana – udeľovala v septembri. Ako každý rok, aj teraz sa debatovalo najmä o tom, akú hodnotu vlastne má. Tomáš Džadoň, jeden z finalistov, na to išiel priamo a urobil vskutku sarkastický, fiktívny rozhovor s Oskárom Čepanom. (môžete si ho prečítať - tu)
Teoretik Ján Kralovič otázkou hodnoty ceny na webstránke artalk.cz otvára recenziu tohtoročnej výstavy finalistov. Mimochodom, výstava má byť rozhodujúca aj u nás, no organizátori ju sprístupnili až po tom, čo v hotelovom bare oznámili výsledok.
Výstava trvala tri týždne. Pred ňou boli dve besedy s finalistami v KC Dunaj. Máme však víťaza, to musí stačiť, nie? Apropo, koľkí si ešte pamätajú, kto vlastne Cenu Oskára Čepana dostal a prečo?
Víťazná inštalácia videí Miry Gáberovej na Cene Oskára Čepana v galérii Slovenskej výtvarnej únie.
