„Jej smrť neprišla neočakávane. Umieranie sa stalo v poslednom období súčasťou jej života. Umierala šťastná medzi svojimi, akoby nám chcela odkázať, že k šťastnému životu patrí aj dobré umieranie,“ reagoval na úmrtie teoretičky a historičky umenia Ivy Mojžišovej literárny vedec Peter Zajac.
Iva Mojžišová trpela od polovice 90. rokov vážnou chorobou, napriek tomu je zmienka o šťastnom živote namieste. „To, čo ma poháňa vpred, je život sám,“ povedala pred tromi rokmi v rozhovore pre SME. „Nekrasov napísal román o silných ženách, ktoré nasledovali svojich mužov, revolučných šľachticov, do vyhnanstva. Aj my, moja stará mama, mama, sestra, dcéry, nie bez ruskej krvi, sme silné ženy, ktoré sa nedajú len tak ľahko zlomiť.“
Dar pútavého písania
Rodáčka z Bratislavy, absolventka dejín umenia a histórie, to potvrdzovala celým životom. Dokázala zostať jedinečnou osobnosťou v jednote morálneho a odborného kreditu. V normalizačných rokoch, aby sa vyhla ideologicky motivovaným úlohám, venovala sa spracúvaniu hesiel do encyklopédií. A nezabúdala na svoju nástojčivú úlohu spracovať históriu Školy umeleckých remesiel.
Po páde komunistického režimu pripravila niekoľko výstav, prednášala na vysokej škole, no najmä písala. „Jej písanie patrí k špičke slovenskej umenovednej esejistiky, ktoré čítame predovšetkým ako múdre, hravé a najmä citlivé texty,“ zdôrazňuje kunsthistorička Beáta Jablonská. Vzácny dar Mojžišovej pútavého písania priamo súvisí s jej vernosťou zásade, že aj odborný text by sa mal dať ľahko čítať.
K vrcholom jej bohatej tvorby patria najmä knihy Giacomettiho oko, ďalej Cenou Dominika Tatarku odmenené dielo Giacomettiho smiech? („Ten otáznik nie je ani tak pýtaním sa ako skôr pochybovaním, od otázok, čo je život, až potiaľ, ako to s tým umením vlastne je“) a posledne Škola moderného videnia o bratislavskej ŠURke. Publikácia sa stala, popri iných uznaniach, aj Knihou roka 2013 v tradičnej ankete nášho denníka. Ešte predtým získala Mojžišová na VŠVU titul Doctor honoris causa a Cenu Nadácie Dagmar a Václava Havlovcov VIZE 97.
Pretvorenie idey Bauhasu
„Mojžišová chápala kultúru komplexne,“ pokračuje Peter Zajac. „Bola v prvom rade výtvarnou kritičkou, teoretičkou a historičkou umenia. Jej uvažovanie však prekračovalo v dvoch smeroch obzor slovenského výtvarného umenia – vnímala ho ako súčasť moderného stredoeurópskeho a európskeho umenia a vnímala výtvarné umenie, divadlo, literatúru, architektúru, film, fotografiu, umelecké remeslá v širokých kultúrnych súradniciach.“
Z toho vychádza Zajacovi aj logická súvislosť s Mojžišovej nazeraním na Školu umeleckých remesiel ako na pôvodné slovenské a české pretvorenie idey Bauhausu a originálny príspevok k tomu, čo nazval Hermann Hesse „pedagogickou provinciou“ či miestom kultúry. „V tomto ohľade tvorí s Jánom Albrechtom a Soňou Kovačevičovou súhvezdie európskych predstaviteľov slovenskej kultúry dvadsiateho storočia.“
