Každé povolanie má svoje riziká, niekedy dokonca smrteľné.
Filmový kaskadér a hasič sa určite venujú nebezpečnejším aktivitám ako úradník v štátnej správe, či predavač vo filatelistickom obchode.
Zdá sa však, že niečo tak neškodne a bezpečne pôsobiace ako písanie románov a básní, môže spisovateľom spôsobiť nielen ujmu na zdraví, priviesť ich do väzenia, ale aj k rozhodnutiu skoncovať so životom.
Bez toho, aby sa to štatisticky potvrdzovalo, vo všeobecnosti prevláda pocit, že hoci pri písaní si spisovateľ nezlomí nohu, ide o jedno z povolaní, v ktorom je najviac samovrážd.
Čo je príčinou?
Nie je to len Hemingway
Už z antických dôb dobre poznáme prípady spisovateľov, ktorí si siahli na vlastný život, spomeňme len poetku Sapfo, básnika Lucrecia, či mysliteľa a politika Senecu.
Z modernejších časov je chronický známy prípad Hemingway, ale aj plejáda autorov, akými sú Virginia Wolf, Cesare Pavese, Primo Levi, Attila József, Marina Cvetajeva, Jean Améry, Stefan Zweig a mnohí ďalší, medzi nimi aj sedem autorov, ktorým venujeme túto prílohu. Každého k rozhodnutiu ukončiť svoj život priviedli iné dôvody a každý z nich si siahol na život iným spôsobom.
Až komicky pôsobí samovražda významného japonského spisovateľa Jukjo Mišimu (1925 – 1970). Vychoval ho prísny otec, ktorý odmietal synovu jemnosť a kultivovanosť ako niečo zženštilé a snažil sa ho „zoceliť“ rôznymi násilnými metódami a zákazmi písať básne.
Zo syna sa v dospelosti napriek tomu stal jeden z najvýznamnejších ázijských spisovateľov známy na celom svete. Napísal štyridsať románov, osemnásť divadelných hier, dvadsať kníh poviedok a ešte nemalé množstvo esejí a úvah.
Napriek svojej neskrývanej homosexualite sa v dodnes výrazne homofóbnom Japonsku oženil a splodil dve deti. V roku 1970, keď mal autor štyridsaťpäť rokov, si dohodol stretnutie s vrchným veliteľom armády. Schôdzka bola iba zámienkou na to, aby Mišimovi oddaní stúpenci mohli generála zajať a spisovateľ sa mohol z balkóna prihovoriť k nastúpeným vojakom.
Mišima bol človek radikálnych názorov, obliekal sa síce podľa západnej módy, ale hlásal boj proti westernizácii Japonska a rojčil o návrate k samurajským tradíciám. Keď sa prihovoril k jednotkám a vyzval ich k vojenskému prevratu, vojaci ho odmenili salvou smiechu a výsmešným bučaním. Spisovateľ sa vrátil do generálovej kancelárie a s pomocou svojich stúpencov vykonal rituálne harakiri.
Ako v Európe?
V ostatných prípadoch, zvlášť mimo Japonska, kde sa so samovraždou spájajú úplne iné významy ako v západnom svete, smrť spisovateľa nevyznieva tak komicky, ani dôvody takejto tragédie nie sú také výstredné.
Pre bipolárnou poruchou trpiacu Virginiu Woolfovú (1882 – 1941) bolo poslednou kvapkou zbombardovanie jej londýnskeho domu a zároveň chladné prijatie životopisu, ktorý napísala o svojom priateľovi, výtvarníkovi a kritikovi Rogerovi Fryovi.
Primo Levi (1919 – 1987) a Jean Améry (1912 – 1978) síce prežili koncentračný tábor, no traumatická skúsenosť a celoživotné pochybovanie o tragickom zmysle života ich definitívne priviedlo k dobrovoľnej smrti. Stefan Zweig (1881 – 1942) sa pre samovraždu rozhodol v brazílskom exile spoločne so svojou manželkou, pretože už nechcel žiť vo svete, v ktorom sa pália knihy, ničia umelecké skvosty a spoločnosť ovláda nacistická ideológia.
Marina Cvetajeva (1892 – 1941), keď sa po štrnásťročnom francúzskom exile vrátila do Sovietskeho zväzu, kde zistila, že jej manžel a dcéra, ktorí sa tam vrátili dva roky pred ňou boli odsúdení, dcéra poslaná do pracovného tábora a manžel popravený, poetka už jednoducho nevládala ďalej žiť.
Geniálny maďarský lyrik Attila József (1905 – 1937) trpel vrodenou psychickou poruchou, kým taliansky básnik a prozaik Cesare Pavese (1908 – 1950) ukončil svoj život po milostnom romániku s nádhernou americkou herečkou Constanze Dowlingovou, keď pochopil, že ich vzťah pre ňu skončil tam, kde aj začal – iba ako nezáväzná erotická avantúra.
Albert Camus vo svojej slávnej eseji Mýtus o Sizyfovi napísal, že jediným naozaj vážnym filozofickým problémom je samovražda – otázka, nie prečo spáchať samovraždu, ale prečo ju nespáchať. Skutoční spisovatelia, na rozdiel od grafomanov, či často aj zavedených, no netalentovaných autorov, si otázky o zmysle svojej tvorby, a teda aj života dokážu klásť často až na takúto filozofickú hranu a nemusia byť za tým len nejaké depresívne osobnostné sklony, či rovno psychiatrická diagnóza.
Smrť nie je dôvodom slávy
Autori, ktorých spomíname, sa nestali slávnymi preto, že si siahli na život, ale kvôli svojmu talentu a výrazným dielam, ktorými predčili svoju dobu a vybočovali spomedzi tisícok autorov, ktorí na svete žili a žijú. Väčšina z nich sa pre smrť rozhodla v relatívne mladom veku, v ktorom definitívne uznanie a zásadné diela na väčšinu ostatných autorov ešte len čakajú.
Samozrejme, že písanie umeleckých diel je psychicky náročná aktivita, ktorá môže na zdraví tvorcu zanechať negatívne stopy a prispieť k rozhodnutiu spáchať samovraždu, či pomalé zabíjanie sa drogami alebo alkoholom.
Bežný, každodenný život nás vedie k tomu, aby sme priveľmi neexperimentovali, ale radšej sa držali osvedčených návodov, vyšliapaných ciest, istých noriem. Do práce sa snažíme dostať čo najkratšou, najrýchlejšou a najpohodlnejšou cestou, zamestnanie sa snažíme nebrať s prehnanými emóciami, ale s chladnejším, profesionálnym odstupom, po skončení práce sa správame tiež umiernene a v duchu spoločenských konvencií, ak práve nechceme dostať v krčme po hube, alebo vydesiť susedov či životného partnera.
Aj keď nenosíme uniformy, žijeme v akomsi svete uniformnosti a predvídateľnosti, aby sa nám a nášmu okoliu žilo ľahšie. Na červenú na križovatke zastavíme, na zelenú ňou prechádzame.
Henry Ford jedného dňa prišiel na to, že aj taký komplikovaný stroj ako automobil by sa mal vyrábať čo najjednoduchším spôsobom a triumfoval. Aj vo svete zvierat evolúcia nestojí na tom, že kto je lepší, či silnejší je ten, kto prežije a odovzdá svoje gény ďalšej generácii, ako je mylne zavedeným klišé, ale na tom, kto sa prispôsobí, a tak prežije a rozmnoží sa.
A kto nie, tak ten má jednoducho smolu. Spoločnosť síce technologicky pokročila, no nielen potkany, kengury, či iné voľne žijúce zvieratá, dokonca ani ľudia nie sú lepšími ako boli pred sto, tisíc, či dvetisíc rokmi.
V umení to však funguje presne opačne.
Umelec sa nikdy nepýta
Dielo musí byť originálne, neopakujúce staré vzorce, umelec sa snaží hľadať nové cesty a byť vnímavý k nevšednostiam a drobným detailom, ktoré v každodennom zhone musíme prehliadať, aby sme prežili a nezbláznili sa. Nemôže sa prispôsobovať, imitovať iných.
Ten, kto prvý prirovnal vo veršoch ženu ku kvetu, bol básnik, tí, čo to napísali po ňom, už iba trápne reprodukovali klišé, ak to náhodou nemysleli ironicky. Umelec sa vo svojej tvorbe často podobá na zločinného recidivistu – neuznáva pravidlá diktované zvonku, zákony, nariadenia a konvencie, ale riadi sa iba svojim vlastným úsudkom a intuíciou.
Nejeden z nich to robí tak nielen v tvorbe, ale aj v každodennom živote, a preto má problém zaradiť sa a je jedno, či ide o americkú, európsku, ázijskú, spoločnosť, krajinu žijúcu v relatívnej idyle, šialenej vojne alebo všetko kontrolujúcej diktatúre. Umelec sa nikdy nepýta, prečo má depresiu práve on, ale prečo ju nemajú ostatní. Snaží sa o neopakovateľnosť, no svet stojí na opakovaní sa.
Hudba a výtvarníctvo používajú iný jazyk ako literatúra. Keď bol francúzsky hudobný skladateľ Olivier Messiaen vojnovým zajatcom, mohol skomponovať Kvarteto pre koniec času (1941) a uviesť ho spoločne so spoluväzňami pred celým táborom aj dozorcami.
Hudba je na rozdiel od slov nekonkrétna, nespôsobila skladateľovi žiadne problémy a zo zajatia sa vrátil živý. Predstavme si však, že by mal možnosť napísať poviedku a prečítať ju podobne, ako to bolo s inštrumentálnou skladbou. Neupadol by do depresie už pri jej písaní? Ak by ju napísal a prečítal, aký by bol jeho osud? Existuje množstvo literárnych diel, ktoré práve nepochopenie písaného textu dramatizujú a ironizujú.
Keď sa k tomu pridá vnútorný tlak, ktorý na seba náročný tvorca vytvára, snaha o nikdy nepostačujúce uznanie v spojení s neraz brutálnymi existenčnými problémami, konflikty s okolím, ktoré má oveľa každodennejšie a akútnejšie priority ako vytvorenie umeleckého diela, nečudo, že psychika ľudskej bytosti takú záťaž neunesie a už vôbec nie jej telo.
Samovražda je a bude naďalej aj u spisovateľov najmä lekárskym problémom, ale to neznamená, že prestane byť aj filozofickou dilemou.
