ZABUDNUTÉ BESTSELLERY

Slovník slovenských vulgarizmov, ktorý sa predával pod rukou

Vulgarizmy na Slovensku? Áno, ale až po roku 1989 v legendárnom slovníku, ktorý čítal aj Ján Čarnogurský.

Obálka slovníka a ukážka jeho obsahu a spôsobu zalomenia. Každé heslo malo aj niekoľko príkladov použitia. (Zdroj: archa)

Najkratší slovník slovenského jazyka, zostavený z najpoužívanejších slovenských vulgarizmov, sa stal v roku 1991 bestsellerom nielen v mestách a mestečkách po celom Slovensku. Žiadaným artiklom sa stal v dedinách v Liptove či na Orave. V pracovnom stole Jána Čarnogurského ho vraj našiel Vladimír Mečiar.

Od roku 1843, keď Ľudovít Štúr kodifikoval slovenský jazyk, až do konca šesťdesiatych rokov 20. storočia sa slovenskí jazykovedci, spisovatelia a publicisti tvárili, že vulgarizmy v našom jazyku neexistujú.

Hoci ich pospolitý ľud používal od rána do večera, do literatúry, nech už bola akákoľvek, neprenikli. Cenzori a zodpovední redaktori zúrivo škrtali aj tie najnevinnejšie vulgárne slová a už len také „hovno“ malo problémy, ak sa chcelo zjaviť vytlačené na papieri pred očami verejnosti.

Bola to tichá dohoda, sprisahanie jazykových puritánov, ktorí nechceli poškvrniť náš posvätný jazyk čímsi takým odporným a skazeným, ako sú vulgárne, oplzlé či „škaredé“ slová.

Zátureckého nadávky

Možno si hovoríte, že načo hľadať v umeleckej literatúre, výdatný zdroj vulgarizmov predsa poskytuje jazyk nášho ľudu, v starých zbierkach a záznamoch. Keď teda začnete seriózne pátrať, dostanete sa k legendárnej zbierke Adolfa Petra Zátureckého (1837 – 1904), ktorý zozbieral slovenské príslovia, porekadlá a úslovia. Vyšli v Prahe v roku 1896 a ich autor to nemal ľahké, pretože mu zbierku neustále vracali na prepracovanie. Môžeme len hádať prečo.

Nájdete v nej aj nadávky, lenže nečakajte to, čo možno čakáte. Najčastejšie mužské nadávky sú tieto: Bambúch, borsuk, cicmák, cmuľo, čilek, drnaj, dudok, fičfiriť, frckoš, geľo, glemba, griňavec, griňo, hnusník, hrčiak, hurtoš, chmuľo, chrapúň, chriapák, chruňo, korheľ, kolodej, a tak ďalej.

Prezývky a nadávky ženám sú tieto: Drnda, hajštra, halapírka, hnusa, chňupaňa, kostra, morka, mrnda, murcka, poťma, rapaňa, rázga, strapaňa, šuta, ťapa, ťapša, ťarba, tmoľa.

Náš ľud určite používal aj ostrejšie slová, do zbierky sa však nedostali a do literatúry už vonkoncom nie.

Priekopníci

Nečudujme sa teda, že akékoľvek vulgárne slovíčko, ktoré napokon preniklo do umeleckej literatúry, priťahovalo pozornosť a davy zvedavých záujemcov.

Určite sú znalci, ktorí ma opravia alebo doplnia, podľa mňa prvým priekopníkom, ktorému sa to podarilo, bol Ladislav Mňačko. Vo svojom legendárnom románe Ako chutí moc z roku 1968 mal vetu: „Človeče, tí jebú!“

Len pre túto vetičku si mnohí túto (aj z iných dôvodov) prelomovú knihu vzájomne trhali z rúk. Mňačkovi sa tento výkon podaril vďaka dvom veciam: spomenutú činnosť uskutočňoval partizán s partizánkou v bojovej akcii, navyše Mňačka sa cenzori báli, pretože mal styky na najvyšších miestach a dokázal si obhájiť, čo napísal. Knihu však po roku 1969 komunisti zakázali a puritáni si vydýchli.

Druhou pamätnou udalosťou bol román Henryho Millera Obratník raka. Vyšiel na pokračovanie v Revue svetovej literatúry v roku 1968, hneď nato aj knižne a práve v ňom sa objavilo to nepredstaviteľné a neuskutočniteľné, čomu nikto neveril, kým to nevidel na vlastné oči.

Prvýkrát na stránkach umeleckej knihy bolo použité vulgárne pomenovanie mužského pohlavia. Najmä mládež bola z toho celá uveličená a dnešní päťdesiatnici a šesťdesiatnici vám budú so sentimentálnym leskom v očiach rozprávať, kedy a za akých okolností túto knihu čítali a hľadali v nej „to“ slovíčko.

Ešte jeden pokus

Určite treba spomenúť ešte jednu milú a zabudnutú knihu. Opäť ide o ľudovú tvorbu, lenže z iných zdrojov, ako čerpal Záturecký. V roku 1969 vyšla vo vydavateľstve Tatran hrubá zbierka Piesne a verše pre múdrych a bláznov, ktorú zostavil literárny vedec Jozef Minárik.

Bola to antológia slovenskej anonymnej ľudovej i umelej poézie od najstarších čias až do druhej polovice 19. storočia. Minárik netrpel prílišnou prudériou, rovnako ako podaktorí ľudoví básnici, a podarilo sa mu do zbierky zaradiť niekoľko drobných klenotov, v ktorých sa vyskytovali „škaredé slovíčka“ najmä v súvislosti s láskou.

Napríklad aj v takomto kontexte: „Išlo dievča do školy, učiti se písmo, tak ho chlapci dojebkali, ledvy domov prišlo.“ (s. 248, zo zborníka Jána Lányho, koniec 18. storočia).

Nuž a to bolo asi tak všetko. Na konci 60. rokov už viac vulgarizmov do literatúry nepreniklo. Po roku 1969, s nástupom komunistickej normalizácie, vulgarizmy z kníh opäť zmizli a mládež v jej zdravom mravnom vývoji nemalo čo kaziť.

Revolúcia a vulgarizmy

Preskočím teraz osemdesiate roky, keď sa vulgarizmy začali najmä v modernej slovenskej literatúre veľmi opatrne vynárať – redaktori povolili kde-tu slovíčko či expresívne vyjadrenie, najmä ak šlo o dej, v ktorom to autor vedel zdôvodniť.

Lenže prišiel november 1989 a víchor revolúcie odvial zodpovedných vydavateľských redaktorov a s nimi aj právomoc rozhodovať o tom, čo môžeme v knihách písať a čítať. Odrazu nebolo nič zakázané, všetko bolo dovolené. Pre niekoho sa tým začal koniec sveta, iní si spokojne vydýchli, pretože ich nikto neobmedzoval v kreativite.

Definitívny prelom prišiel v roku 1991: vyšiel román Petra Pišťanka Rivers of Babylon, v ktorom autor použil najhrubšie slovenské vulgarizmy a tvorivo ich zakomponoval do príbehu.

Pamätihodná je „Piča z národného výboru“, čo bolo meno jednej z postavičiek, ktoré sa odvtedy často v hovorovej reči používa na označenie bezmenných a často tupých a neochotných pracovníčiek magistrátov, matrík či podateľní.

Zo „škaredých“ slov sa odrazu stala najvyššia literatúra a plač matiek, ktoré boli z toho zhrozené, a reptanie z kazateľníc si nikto nevšímal.

Pravda o reči slovenskej

Ozajstná revolúcia však prišla takmer zároveň s Rivers of Babylon: vo vydavateľstve Archa vyšiel najčistejší destilát slovenských vulgarizmov, ich základná rukoväť, platná dodnes. Bol to Najkratší slovník slovenského jazyka, ktorý zostavil Anton Zelený s kolektívom.

Hoci za rok a pol po revolúcii už stihli vyjsť rôzne, dovtedy zakázané či neodporúčané knihy, vychádzať začala dokonca aj pornografia, táto útla knižka, ktorá sa vošla do dlane a mala len 78 strán, spôsobila mnohým ľuďom šok.

Z takého množstva slovenských vulgarizmov, sústredených na jednom mieste, sa zatočila hlava aj ostrieľaným čitateľom. Tí menej skúsení ju čítali takpovediac s privretými očami, akoby pozerali do ostrého svetla lampy, vyžarujúcej neúprosnú pravdu o našom jazyku.

Áno, aj toto bola a je slovenčina. Autor Anton Zelený to presne povedal vo svojom desaťstranovom úvode: „Čo je to za národ, ktorý sám pred sebou tají časť svojej slovnej zásoby?“ Až potom nasledoval slovník, ktorý sa začínal písmenom „C“ a heslom „cicina“, pretože slovenčina (aspoň vtedajšia) vulgarizmy začínajúce na „A“ a „B“ nemala.

Odhalené tajomstvo

Kto to bol Anton Zelený a jeho kolektív? Samozrejme, že šlo o pseudonym. Napriek tomu, že kniha mala veľký úspech, autor nikdy nevyšiel z anonymity, aby sa pochválil svojím príspevkom k obrode jazyka.

Klebety tvrdili, že šlo o niekoho z okruhu avantgardného divadla GUnaGU či dokonca o celé divadlo, keďže Zelený slovník spísal s nejakým kolektívom.

Až dnes môžeme prezradiť (so súhlasom autora) pravdu: je ním Ivan Mizera (1960), spoluzakladateľ a autor hudby a niektorých textov GUnaGU, herec a milovník mystifikácií a humoru. Dnes profesor matematických a štatistických vied na University of Alberta v Edmontone v Kanade.

Čosi o autorovi prezrádza aj Viliam Klimáček v spomienkovej knihe o divadle GUnaGU: „Najaktívnejší slovenský patafyzik roku 1990 bol nepochybne Ivan Mizera, ale on sa nikdy takto nenazval... Po svojej originálnej ceste šiel sám, vytvoril si Literárgrupu Máslostroj a všetkých obosielal jej dokumentmi s modrou pečiatkou, na ktorej stál Čapajev za guľometom Maxim.“

Táto literárna skupina, v ktorej bolo množstvo fiktívnych autorov (Červená Karkulka, K5, Izák Kanec, Mikuláš Liptovský, Anton Zelený, atď), publikovala množstvo textov, najmä v legendárnom Hlase kotolne, čo bol prvý porevolučný samizdat, vydávaný Andrejom Ferkom, ďalším matematikom, ktorého pobláznila literatúra.

Urob si sám

Manifest Literárgrupy Máslostroj vyšiel dokonca aj v literárnom mesačníku Dotyky (č. 4/1991). Keďže sa v ňom zjavilo aj množstvo vulgarizmov, veľmi rýchlo prišiel nápad urobiť z nich oficiálny slovník („aby čitatelia vedeli, čo znamenajú“), čo bol len logický krok vo vývoji mladého slovenského patafyzika.

Ivan Mizera na to spomína takto: „Andrej Ferko bol prajný a poskytol mi počítač vo svojej kancelárii, na ktorom to všetko vzniklo. Iný dôležitý človek bol Dalibor Bošňák, ktorý zabezpečoval technickú stránku Hlasu kotolne. Poskytol mi upirátenú kópiu programu Ventura Publisher a naučil ma ho obsluhovať.“

Pripomínam, že to bolo v roku 1991 a počítačov bolo v tom období na Slovensku možno pár tisíc, zväčša v rôznych inštitúciách. Nový počítač (zväčša šlo o PC/AT 286) stál asi 6 mesačných platov, takže mať ho doma si mohol dovoliť len málokto.

Takto vybavený si Ivan Mizera (Anton Zelený) sadol k práci. Najkratší slovník slovenského jazyka zostavil a spísal, doplnil o úvod a rôzne dodatky a dokonca ho aj sám zalomil a pripravil na vydanie. Tá práca mu trvala pol roka, čo je zrejme rýchlostný rekord v tvorbe slovníkov.

Keď si dnes slovník prelistujete, pochopíte, že to nie je obyčajná zbierka nadávok a oplzlostí, ale poctivá a detailná priam vedecká práca.

Otázka bola, kto takúto knihu vydá, pretože šlo o výbušný materiál, ktorý by niektorí radi postavili na úroveň najhrubšej pornografie. Autor túžil po serióznom vydavateľovi, pretože jedine tak mohli jeho prácu čitatelia brať vážne - ako príspevok k problematike súčasného jazyka a nie ako výplod grafomana trpiaceho koproláliou.

Pomocnú ruku podal básnik a vtedy aj vydavateľ Miloš Žiak z vydavateľstva Archa, a tak sa kniha vybrala na svoju osvetovú púť po Slovensku.

Slovník a predseda vlády

Ohlas na Najkratší slovník slovenského jazyka bol adekvátny obsahu. Autor spomína: „Na Orave – Liptove – Spiši sa slovník predával tak, že prišla dodávka, otvorila zadné vráta a díler rovno z korby distribuoval a inkasoval. Dopočul som sa však aj horšie: na jednom gymnáziu prichytili chlapca, ktorý si ho čítal pod lavicou, a dostal za to dvojku zo správania."

Nuž a konečne sa dostávame k sľubovanému Jánovi Čarnogurskému, opäť citujeme autora z jeho dlhého mailu: "Asi najprominentnejší čitateľ, aj keď nepotvrdený, bol nasledujúci: Mečiar, keď sa stal predsedom vlády po Čarnogurskom a prebral po ňom kanceláriu, do rozhlasu povedal, že tam nenašiel nič, len bordel a slovník oplzlých slov v zásuvke písacieho stola. Nuž, nemenoval explicitne ten môj, ale nepovedal by som, že iné boli vtedy na trhu. Janko s baziliščím pohľadom by asi dnes tvrdil, že to tam nastražil Lexa, ale vtedy sa podľa mňa chystal, že si ma zistí a zatočí so mnou ako krátko predtým s Kultúrnym životom po afére s Kasardom.“

Recenzií na slovník bolo plno a zväčša pochvalných. Nikto nepochopil jeho vydanie ako snahu znevážiť slovenský jazyk. Všetkých presvedčila poctivosť, s akou bol pripravený, a tí bystrejší si všimli aj humor, ktorý sa skrýval za suchopárnou slovníkovou štruktúrou.

Podľa mňa to bol aj najväčší dôvod, pre ktorý ho autor vytvoril: najväčší slovenský patafyzik Ivan Mizera (nech mi pán Marenčin prepáči) dal týmto dielkom riadnu facku slovenskému meštiackemu literárnemu vkusu.

Odkaz pre dnešok

Jedným z dôvodov a zároveň aj inšpiráciou, prečo autor slovník vytvoril, bola neprítomnosť vulgarizmov v oficiálnych slovníkoch slovenského jazyka. V Krátkom slovníku slovenského jazyka, ktorý vyšiel v roku 1989, nenájdete ani jeden. Dnes už je situácia iná a Stručný etymologický slovník slovenčiny (Ľubor Králik, 2015) ich obsahuje dosť, dokonca aj tie najpoužívanejšie.

Hoci Najkratší slovník slovenského jazyka je dnes takmer zabudnutý a jeho pôvodné vydanie nájdete (občas) len v antikvariátoch, jeho odkaz žije ďalej. Túla sa po internete a dostal sa napríklad aj na stránky Tomáša Uleja nazvané Ľudo Slovenský.

Vulgarizmy a oplzlosti dnes už bežne používajú aj ctené dámy, prenikli do televízie (sitkom Mafstory mal povolené používať slová „chuj“ a „kurva“, vysielal sa kvôli tomu až po desiatej večer) a rekord prelomil v roku 2004 súbor Kontrafakt s pesničkou „P... o mne víš“, v ktorej ktosi spočítal 50 použití základných slovenských vulgarizmov.

Vulgarizmy slovenskému literárnemu jazyku neublížili, práve naopak, dodali mu farbu, oživili ho a slovenčina v kontraste s nimi akoby skrásnela, stala sa z nej dospelá deva do koča i do voza.

Najkratší slovník slovenského jazyka

Zostavil a graficky upravil kolektív Literárgrupy Máslostroj pod vedením Antona Zeleného.

Archa 1991

Téma: O knihách


Hlavné správy zo Sme.sk

ŠPORT

Bolo správne, že Nasťa odišla na Slovensko, vraví Kuzminovej otec

V Rusku je v biatlone veľký tlak, silná konkurencia a aj tréningy sú veľmi ťažké, hovorí mama Anastasie Kuzminovej.

ŠPORT

Kuzminová má už aj zlatú medailu, odovzdala jej ju Barteková

V Pjongčangu si prebrala už tri medaily.

PLUS

Dlhý rad neznamená, že z toho bohatneme

Zákazníci sú až príliš zorientovaní, hovorí MARTIN LABANC z Poľnej Kuchyne.

Neprehliadnite tiež

Martin Šulík: Tí dvaja dedkovia sa mi tak páčili, že romantiku som vystrihol

Film Tlmočník spojil potomkov obetí holokaustu a ich vrahov.

Slováci vytvorili videoklip britskému spevákovi. Ich horor inšpiroval Dracula

Pozrite si krátky film k piesni Flush It Out, ktorý má šancu zaujať vo svete.