Zdalo sa, že v hlavnej súťaži Berlinale budú mať silný film Rusi. „Je sobota, apríl 1986, v černobyľskej elektrárni vybuchol jadrový reaktor. Vedenie strany je ticho, obyvateľstvo bez informácií. Len jeden člen strany sa snaží utiecť pred neviditeľným nebezpečenstvom so svojou priateľkou,“ písalo sa v programe o filme V sobotu režiséra Alexandra Mindadzeho.
Skončilo sa to s miernou dezilúziou. Mindadzeho hrdina, teda ten informovaný člen strany, je väčšinu času na svadbe svojho priateľa. Tam hrá v kapele na bicích, háda sa a bije so svojimi spoluhráčmi, a najmä veľa pije. „Naše svety sa kedykoľvek môžu zrútiť, všade číha nejaká katastrofa. Teraz som vám ukázal, ako na blízkosť smrti reagujú Rusi a Ukrajinci. Možno sme jediní v Európe, ktorých v takej situácii najviac znepokojuje zlomený opätok na novej topánke. Bohužiaľ, to je naša tradícia,“ vravel Mindadze novinárom.
Po výbuchu vraj nebol čas na diskusie o vesmíre, ľudia pili červené víno, aby sa dekontaminovali. Novinárom zo Západu ešte vysvetlil, že v blízkosti centrál mohli ľudia nakupovať kvalitný tovar za niekoľko kopejok, a že keď vybuchla tá černobyľská, zvyšok krajiny zbieral šatstvo pre postihnuté obyvateľstvo. Zdravé deti chodili do školskej jedálne so žltými lístkami, choré mali modré a dostali za ne lepšiu porciu.
Akurát, že to nie je vo filme. Surrealistický príbeh zo svadobnej zábavy pár hodín po apokalypse je, samozrejme, legitímny a aj zaujímavý prístup. Lenže Mindadzeho film vznikol 25 rokov po a zanechal dojem, že sa vyhýba tomu najdôležitejšiemu – zodpovednosti. Rádioaktívny mrak fúkal po celej Európe. Pozerať sa na ruský žiaľ za zlomeným opätkom bolo nepochopiteľné i frustrujúce.
Čítajte viac o filmoch na festivale Berlinale:
Chodorkovského propagujú piráti
Wenders - stále iba začiatočník
