Najviac hlasov v ankete SME o Kultúrnu udalosť roka dostal film Dom. Len pred niekoľkými týždňami bol v týchto novinách veľký rozhovor s jeho režisérkou Zuzanou Liovou a ona mala pocit, že v ňom povedala všetko podstatné. Riešenie bolo jednoduché. Kameraman Domu JURAJ CHLPÍK totiž minulý rok stihol pripraviť aj knihu svojich fotografií o Petržalke, ktorá v našej ankete obsadila druhé miesto v kategórii Kniha roka.
Kompletné hlasovanie v ankete a komentáre si môžete pozrieť tu
V čom je pre vás film Dom výnimočný?
„Veľmi jednoducho rozpráva o zložitých veciach – o medziľudských vzťahoch, výchove, odovzdávaní životných hodnôt, o ideáloch mladšej a staršej generácie. Veľmi sa mi páči. Musím povedať, že taký scenár a ponuku na ňom pracovať som nikdy predtým nemal.“
Prečo si vás režisérka Zuzana Liová vybrala?
„Myslím, že ma oslovila najmä na základe toho, že som robil na Slepých láskach Juraja Lehotského. Presne pred dvoma rokmi mi na Silvestra zavolala a povedala mi, aby som si prečítal scenár. Myslel som si, že je to iba silvestrovský vtip, no nebol. Viem, že sa rozhodovala medzi viacerými, napokon si vybrala mňa, hoci som nemohol film dokončiť v lete pre osobné problémy.“
Keď sa niečoho bojím, musím to urobiť - hovorí Zuzana Liová. Prečítajte si rozhovor ››
Čo sa dialo potom, ako prebieha práca kameramana?
„Už keď som si čítal scenár, predstavoval som si, ako by film mohol vyzerať. Zuzana však tiež mala o príbehu vlastnú predstavu, ktorá bola veľmi podobná tej mojej. Nad technickým scenárom sme sedeli asi tri mesiace, pozerali sme množstvo iných filmov a hľadali inšpiráciu. Tento proces tvorby ma veľmi baví. Po dôkladnej príprave sa potom na pľaci pri filmovaní tvorí akosi ľahšie.“
Ten obraz je napokon vcelku bezfarebný, až šedivý. Bol to váš zámer?
„Chceli sme, aby to tak pôsobilo. V Malej Lehote sme nakrúcali pred príchodom jari. Vtedy je všetko také mdlé a sivé. Chceli sme tým vyjadriť najmä denný stereotyp slovenskej krajiny, z ktorej chcela hlavná hrdinka utiecť. Do kontrastu sme postavili dve mestá – Čadcu, ktorá je podľa mňa skutočný Absurdistan, architektonický zatykač v podobe čisto náhodného zhluku rôznofarebných budov, panelákov a reklamných pútačov, a mesto Krakov. To jediné predstavovalo akýsi optimistický únik z každodennej šedivosti.“
Väčšina filmu je nakrútená kamerou priamo z ruky. Prečo ste si vybrali túto techniku?
„Celý príbeh je totiž veľmi intímny. Nechceli sme žiadne prikrášľovania a zdokonaľovania. Skôr naopak, šlo nám o to, urobiť ho uveriteľne priam dokumentaristicky. Tak, aby mal divák pocit, že celú situáciu pozoruje sám. Bolo to náročné, lebo veľa scén si vyžadovalo pokoj a sústredenie sa. Zuzana sa dlho s hercami rozprávala o jednotlivých scénach, tak aby sme všetci spolu našli ten správny spôsob, ako čosi konkrétne povedať. Veľmi dôležité bolo aj to, že sme mali vyborných ľudí v štábe a producenti nám vytvorili slušné technické podmienky, čo je v našich pomeroch zriedkavé.
Filmom roka je Dom, debut režisérky Zuzany Liovej ››
Je Dom obrazom slovenských rodín?
„Neviem, ako fungujú slovenské rodiny. Nešiel som do tohto filmu preto, že by som si myslel, že je pravým obrazom slovenského patriotizmu v rodinách. To nie. Páčil sa mi taký, aký je, príbeh – bez akýchkoľvek presahov do zovšeobecňovania.“
V čom je Dom podobný s filmom Slepé lásky, na ktorom ste robili pred pár rokmi?
„Žánrovo sú celkom rozdielne. No spôsob snímania a hľadania estetiky v niečom veľmi obyčajnom majú podobný. Dom je predsa len komorný príbeh jednej rodiny, Slepé lásky boli viac dokumentom, hoci o realizmus a pravdivosť išlo aj v Dome.“
Ako ste sa dostali k nakrúcaniu Slepých lások?
„S Jurajom Lehotským som sa poznal od strednej školy. Oslovil ma, ale myslel si, že to nebudem robiť, že som drahý a na film nebudem mať čas. Ale ja som mu povedal, že to chcem skúsiť. Tempo nakrúcania však bolo celkom iné než pri Dome – ten sa nakrúcal v dvoch etapách. Slepé lásky sme nakrúcali časo〜zberne skoro päť rokov.“
Slepé lásky boli veľmi úspešné. Dom mal nízku návštevnosť, no darí sa mu na festivaloch a vyhral aj našu anketu. Je to úspech?
„Vtedy to nik z nás nečakal, bolo to obrovské prekvapenie. Vyrátať filmu úspech v našich podmienkach, to je vlastne absolútne nereálne. Nikdy sa to nedá predpovedať. Koniec koncov, čo to vlastne je – úspech? Film má toľko aspektov, ktoré môžu jeho príbeh posunúť alebo potopiť, že aj na festivaloch ide skôr o súhru náhod, než o čosi konkrétne. Osobne idem do práce na filme najmä pre presvedčenie. Verím, že je to film, ktorý má čo povedať.“
Ako si u nás kameraman zháňa prácu?
„Najprv treba povedať, že iba filmom by som sa nedokázal uživiť. Je to totiž finančne podhodnotené a neuveriteľne časovo náročné. Nemohol by som si to dovoliť. Navyše, mám deti a chcel by som sa venovať aj im. Aj preto si zo scenárov vyberám, robím na tých, ktoré sa mi páčia. Nemusím robiť film za každú cenu. Živím sa reklamou a nehanbím sa za to.“
Prelína sa v niečom nakrúcanie reklamy a filmu?
„Reklama je pre mňa najmä forma skúšania. Mám v nej priestor na trénovanie, je to také udržiavanie sa v kondícii. Keď idem potom robiť film, nezdržujú ma základné postupy, ako to technicky realizovať. Môžem sa s režisérom sústrediť na hľadanie správneho pohľadu a svietenie. To je to, čo ma veľmi baví a čomu by som sa chcel venovať viac. Pri reklame je dopredu všetko jasné – každý záber má presný počet sekúnd aj presný obsah. Remeslo mám aj vďaka reklame zvládnuté, no jedine film ma núti premýšľať, ako nakrútiť každý pohyb tak, aby bol zaujímavý. Rozhodujú práve dĺžky záberov, musíte myslieť na to, ako dodržať jednotu filmu na celej dĺžke.“
Na strednej škole ste študovali fotografiu, na vysokej ste presedlali na kameru. Prečo?
„Fotografia je o solitéroch, no ja som mal pocit, že chcem robiť v tíme. Filmárčina je najmä o komunikácii, stretávaní sa a hľadaní spoločného cieľa, to ma baví. Navyše, zdalo sa mi, že fotografiu si už dokáže urobiť každý a že možnosti, ako sa ňou uživiť, výrazne klesli. Študovať kameru som išiel preto, lebo som sa chcel naučiť niečo nové. Fotografia bola dobrý základ a stále ma baví.“
Päť rokov ste sa venovali projektu Petržalka Identity, to je skoro ako práca na filme.
„Časovo áno, no finančne sa to nedá porovnať. Do filmu ide niekoľkonásobné množstvo peňazí. Režisér s ním strávi roky a ľahko sa môže stať, že mu to nevyjde. Napríklad je smutné, že aj Dom má takú nízku návštevnosť, hoci je pravda, že ide o intímny film, ktorý sa viac hodí do klubov alebo na DVD než do veľkých kín. Tá fotografická kniha je pre mňa ako holá veta. Nie je iba o fotkách, ale aj o textoch ľudí, ktorí mali čo povedať.“
Bolo fotografovanie oddychom od kamery?
„Bol to aj oddych, aj celkovo iný pocit z rozprávania príbehu. A najmä to bolo náročné – nanovo sme s Borisom Melušom všetky fotografie naskenovali a vykorigovali, čo bola jedna z najťažších farebných korekcií, aké som doteraz robil. Najmä sme vymysleli koncept celej knihy. Bola to pre mňa príjemná práca, na ktorú veľmi rád spomínam.“
Máte už nejaké konkrétne nové plány?
„Nemám plány, všetko sa aj tak stále mení. Nie som ambiciózny človek. Teraz mám skôr také súkromné priania. Nájsť rovnováhu medzi prácou a výchovou detí.“
