Víťazka dokázala sprostredkovať estetiku stredoeurópskeho „kutilstva“, zhodla sa porota ocenenia pre mladých umelcov.
Začalo sa to v kotolni domu, na prvý pohľad ničím odlišného od ostatných domov jednej radovej zástavby v Trnave. Ján Kapel na stenu napísal: 1982 Lucia a Tomáš.
Intuícia fungovala v tom čase lepšie než technológie, no i tak sa stalo, že k dcéri Lucii pribudla namiesto Tomáša ďalšia dcéra – Jana.
Zápis v kotolni však ostal a postupne k nemu v rôznych častiach domu pribúdali ďalšie – týkajúce sa najmä drobných remeselných úprav.
Jeden z posledných urobila Jana Kapelová spolu so svojím otcom aj na výstave finalistov Ceny Oskára Čepana v žilinskej Novej synagóge. V piatok večer ocenenie pre mladých umelcov do 35 rokov spomedzi štyroch finalistov získala.
Jana Kapelová urobila videoprofil svojho otca Jána Kapela, ktorý celý život zveľaďuje ich rodinný dom. Ona mu v drobných rekonštrukciách vždy pomáhala, a preto aj teraz na výstavu finalistov spoločne vytvorili stenu z odpadových materiálov. Symbolizuje prácu na ich dome aj ich vzťahu. Stena je z druhej strany biela a hladká.
Čakanie na materiál
„Vo videu, ktoré som urobila na výstavu, môj otec rozpráva o vzťahu k nášmu domu – ako po ňom už na vojne túžil a v mysli si ho projektoval,“ hovorí Jana Kapelová. Jeho sen však musel zvonka vyzerať tak ako desiatky ďalších domov, a preto sa rozhodol, že aspoň vnútri si ho urobí podľa svojich predstáv.
Jednotlivé „vychytávky“ ako zapustenú vaňu či interiérové okno si zaznamenával a každú z úprav poznačil aj na stenu s dátumom a iniciálkami. A hoci Jana nebola chlapcom, s mnohými úpravami mu od detstva pomáhala. Pripadalo jej to prirodzené, až po čase v tom zbadala akúsi zvláštnosť, priam obsesiu.
„Otec prácu na dome nazýva sebarealizáciou, všetko signuje a datuje, až sa mi zdalo, že je to podobné konceptuálnym umelcom, ktorí v čase socializmu pracovali na veciach do šuplíka a robili výstavy vo svojom dome či v byte,“ vysvetľuje.
Ján Kapel postupne vo videu Čakanie na materiál ukazuje, čo všetko v dome urobil – jednotlivé zásahy opisuje veľmi vecne a bez emócií. Rozpráva, ako v socializme na všetko musel čakať a ako aj dnes čaká – nie na dodávky do obchodov, ale na veci, ktoré ľudia vyhodia, hoci sa ešte dajú zrecyklovať a použiť.
Rovnaký princíp použili s Janou pri tvorbe diela na výstavu finalistov – z odpadových materiálov, kusov dreva a starých dverí urobili stenu – z jednej strany krásne hladkú a bielu, z druhej však vidno, akú námahu to dalo.
Práca na vzťahu
To všetko je viditeľný výsledok práce Jany Kapelovej, za ním sa však skrýva najmä osobný príbeh. „V istom období som začala viac pracovať na svojom vzťahu s otcom – chcela som, aby sme sa opäť viac spoznali a zblížili. Nerozumie môjmu svetu umenia a pre mňa bolo veľmi dôležité vtiahnuť ho doň - ukázať mu, ako žijem,“ hovorí.
„Keď sa rozhliadnem po našom dome – vidím tam jednotlivé zásahy, ktoré sú vlastne spomienkami na našu vzájomnú spoluprácu. Pre neho je ten interiér vnútorným životom – neustále ho zveľaďuje, tak ako trebárs pracuje na vzťahu s nami, s rodinou,“ vysvetľuje.
Meno svojho otca uvádza ako rovnocenného autora svojho finálového diela. „ On vymyslel tento koncept – je to koncept jeho života. Ja som ho iba prevzala a dala mu vizuálnu podobu. Je to iba prirodzené vyústenie formovania vzťahu, ktoré je založené na práci a sebarealizácii.“
Finalista Matěj Smetana vytvoril na výstavu finalistov v žilinskej Novej synagóge objekt – Architekton.
Finalista Jaroslav Kyša pracoval s témou labilnej pamäte v kontraste s jej trvácnou vizualizáciou vo verejnom priestore.
Vyrovnané sily
Téma práce a sebarealizácie dominovala už v predošlej tvorbe víťazky. Napokon, aj porota prízvukovala, že rozhodla najmä na základe doterajšej práce finalistov. „Vyberali sme zo štyroch mimoriadne silných, jedinečných autorov, ktorých pozície boli veľmi vyvážené. Vyhrať mohol vlastne ktokoľvek – nikto nestál mimo,“ hovorí Mira Keratová, členka poroty.
Napokon rozhodlo najmä to, že Jane Kapelovej sa podarilo prostredníctvom osobného príbehu sprítomniť aj všetkým dobre známu estetiku stredoeurópskeho domáceho „kutilstva“. „Jej diela rozširujú pojem umenia smerom k súkromnej sfére, vďaka tomu, že vytvára vzťah medzi prácou a osobnou realizáciou,“ povedal Áron Fenyvesi, predseda komisie.
Finalista Martin Kochan predstavil videoperformance – Krajinomaľba. Bielou farbou „vylepšil“ brezový les.
Presun ceny do Žiliny bol dobrý krok
Výstavu finalistov Ceny Oskára Čepana sa oplatí vidieť, aj keď (už) nejde o to, kto je prvý a kto posledný.
„Vraveli sme si, že na prvom mieste je vlastne Dan Perjovschi, druhý je Peter Behrens a až potom ostatní,“ – hovorila so žartom Mira Keratová, ktorá rozhodovala v komisii Ceny Oskára Čepana spolu s Áronom Fenyvesim, Piotrom Stasiowským, Jiřím Ptáčkom a Michalom Murinom.
Fakt je, že umiestniť výstavu štyroch mladých umelcov do vizuálne veľmi silného diela Dana Perjovschého – ktorého kresby pokrývajú všetky steny žilinskej Novej synagógy, bolo dosť riskantné. Napokon, už to, že ide o synagógu, ktorú navrhol spomínaný Peter Behrens, je čosi, čo sa nedá len tak vyškrtnúť z dohľadu.
Tohtoročným „čepanistom“ sa však podarilo urobiť dobrú výstavu – od najodvážnejšieho Matěja Smetanu, ktorý vstúpil do priestoru dômyselným objektom, cez poeticky ironického Martina Kochana, pamäťou sa zaoberajúceho Jaroslava Kyšu až po víťazku Janu Kapelovú, narábajúcu s osobnou históriou.
Po rokoch rozpačitého elitárstva sa dokonca oplatilo zažiť aj vyhlasovanie laureáta na žilinskej Stanici, ktoré uvádzali Ingrid Hrubaničová a Ľubo Burgr, hoci to napokon bolo najmä vďaka neplánovanej improvizácii a už menej vďaka publiku.
Ani to však nemení nič na veci, že ďalší ročník „Čepana“ bude už dvadsiatym v poradí. Keď ho však porovnáme s príbuznými oceneniami v literatúre, divadle či hudbe – celkom výrazne zaostáva. A nebrzdia ho iba nejaké vonkajšie okolnosti, ale najmä nevyjasnené otázky súvisiace s ocenením zvnútra umeleckej scény. Je to škoda, lebo Cena Oskára Čepana je pritom jednou z mála domácich umeleckých akcií, na ktorej sa naozaj hovorí (aj) o umení a dokonca kriticky.
Tento rok bol s čiastočne novým organizačným tímom, ktorému velil Tomáš Džadoň, jednoznačným krokom vpred. A pomohol tomu aj presun výstavy a vyhlásenia na nebratislavskú pôdu. Ostáva veriť, že to bol začiatok, ktorý bude mať aj pokračovanie.
