Absolútnym víťazom ankety SME o kultúrnu udalosť roka sa stal Jaro Vojtek s filmom Hranica.
BRATISLAVA. Takmer dvesto umelcov, teoretikov a aktivistov rozhodlo, že kultúrnou udalosťou končiaceho sa roka bol na Slovensku dokumentárny film Hranica.
Účastníci ankety SME hlasovali v piatich kategóriách: literatúra, film, výstava, divadlo, hudba. Najviac hlasov dostala kniha Jána Roznera Noc po fronte, výstava Júliusa Kollera v SNG, divadelné predstavenie HollyRoth v SND a festival Pohoda.
Film Hranica dostal najviac hlasov zo všetkých kategórií (pozrite si výsledky a hlasovania porotcov).
„Pre mňa to znamená, že si musím veriť a že nesmiem podliehať žiadnym cudzím vplyvom. Asi to moje trápenie malo význam," povedal o svojom víťazstve Jaro Vojtek.
„Je fantastické, že Hranica vyhrala. Je to nesmierne silná a krásna, filmársky príťažlivá výpoveď," zhodnotil výsledok Daniel Bútora.
UDALOSŤ ROKA 2010: KNIHA | FILM | VÝSTAVA | DIVADLO | HUDBA
Bezohľadným politickým rozhodnutím z roku 1946 siahla štátna moc na ľudské vzťahy. Dedinu Slemence rozdelila na dve časti, medzi Slovensko a Ukrajinu, a prísne stráženou hranicou zničila rodiny, priateľstvá, lásky. Jaro Vojtek tam niekoľko rokov nakrúcal film Hranica. Bol z neho fyzicky aj psychicky vyčerpaný a dostal sa pri ňom do hlbokej filmárskej krízy. Víťazstvo v našej ankete o Udalosť roka ho povzbudilo. Znamená to pre neho, že citlivosť voči osudom iným sa z nás ešte nevytratila.
Keď ste Hranicu v lete 2008 zostrihali, boli ste vo veľkej neistote, či sa bude páčiť. Kde sa vo vás zobrali také pochybnosti?
„Nakrúcanie mi trvalo dlho a bol som vyčerpaný. Prestával som veriť, že má zmysel obetovať toľko času. Svet beží rýchlo a ja som mal pocit, že čosi strácam. Chodil som na festivaly a videl, že na ľudí najviac pôsobili jednoduché, ale šokujúce filmy, nakrútené za dva týždne. Obával som sa, že rozprávam komplikovane, že chcem toho príliš veľa povedať a že nechávam zbytočné odkazy.“
To sa vám zdalo zlé?
„Cítil som sa v tom vtedy stratený a opustený. Dokonca som uvažoval nad tým, že s filmovaním skončím. Myslel som si, že moja predstava o filme nebude nikdy naplnená, že ju nikto nezachytí ani nepochopí. Ak treba počítať s tým, že diváci už nemajú taký nízky prah citlivosti, aby sa dali používať aj jemné filmárske znaky, tak potom načo byť dokumentaristom? Bol som v hlbokej kríze.“
Čo vás presvedčilo, že sa touto cestou oplatí ísť ďalej?
„Už v živote sa nechcem dostať do víru uvažovania, či môj film bude úspešný, alebo nie, to je cesta do čiernej diery. Dokonca aj niektorí blízki kolegovia mi vraveli, aby som Hranicu odľahčil a nakrútil niekoľko zábavných scén, ale zrazu prišla chvíľa, keď som si uvedomil, že jediné, čo treba, je byť úprimný a cítiť spolupatričnosť so svojím dielom. Úprimnosť je jediná hodnota, ak ju film má, k ľuďom sa už nejako dostane.“
Čo to podľa vás vlastne znamená, že Hranica sa v našej ankete stala udalosťou roka?
„Neviem, či to viem spoločensky pomenovať. Pre mňa to znamená, že si musím veriť a že nesmiem podliehať žiadnym cudzím vplyvom. Asi to moje trápenie malo význam. Ďakujem za každý hlas, som poctený a rád. Ale šťastím ma napĺňa najmä poznanie, že nás trápia veci okolo nás a osudy iných ľudí, že naša citlivosť ešte nevymrela.“
Pred niekoľkými týždňami vás s Hranicou pozvali na festival do Minska. Ako ste si vysvetľovali, že chcú premietať práve film, ktorý odsudzuje bezohľadnosť moci?
„Bola to pre mňa záhada. Poslali mi letenku na let biznis triedou, už to mi bolo podozrivé. Keď som vystúpil, čakala ma osemnásťročná tlmočníčka a vládny mercedes. Normálne vás na festivaloch ubytujú v hoteli s raňajkami a kašlú na vás. V Minsku som sa dostal do druhého najlepšieho hotela, mal raňajky, obed aj večeru. Keď som sa prvýkrát vybral von, z recepcie ku mne okamžite vyskočila tlmočníčka, pýtala sa ma, kam chcem ísť. Povedal som, že chcem vidieť francúzsky film Océan, vraj, že ona ma tam zavezie. Zase sme nastúpili do vládneho mercedesu – a prešli v ňom 250 metrov. Kino bolo hneď za rohom. Pochopil som, že ma absolútne kontrolujú a sledujú.“
A prečo teda chceli váš film?
„Pochopil som to na diskusii po premietaní. Im sa páčilo, že film sa končí úvahou nad schengenskou hranicou medzi Slovenskom a Ukrajinou. Pýtali sa ma: A teraz čo? Nechápavo som sa spýtal späť: Čo čo? Opatrne vyzvedali ďalej, či Hranicu aj niekde zahrali. Povedal som im, že sa hrala v bežnej distribúcii. No ale čo vy, nechápali, vy tú hranicu kritizujete, tak teda, nakrúcate ďalej? Vtedy som pochopil, že som sa do Minska dostal ako Lukašenkova bábka, filmár-socialista, ktorý si dovolil poukázať na chyby imperializmu.“
Čo ste s tým urobili?
„Že mi na Slovensku zakázali robiť, to odo mňa, bohužiaľ, nepočuli. Skúsil som im vysvetliť, že históriu si vytvárame sami, že sami rozhodujeme o svojej slobode alebo neslobode, aj o kvalite nášho života. Záleží to na tom, čomu sa postavíme a za čo bojujeme. Vtedy sa však diskusia musela zrazu skončiť.“
Vďaka svojej práci ste už prešli mnohými festivalmi a videli veľa dokumentárnych filmov zo sveta. Ako sa vám potom javí Slovensko a jeho problémy?
„Máme najmä problémy so slušnosťou, s čistotou a čestnosťou vo vzťahoch. V januári som bol na festivale v Rotterdame a šiel som tam trochu s obavou. Bože, vravel som si, aké problémy môže mať Západ, to zas budú filmy, určite ma z nich porazí. No bol som prekvapený. Boli to všetko veľmi duchovné filmy, ktoré riešili, kam vlastne smerujeme a aký malo zmysel žiť v blahobyte. Východoeurópske filmy trčali sociálnymi problémami. Videl som, že my sme len na začiatku cesty, ešte si len vytvárame skutočné, pravdivé vzťahy a blahobytom sme sa ešte nenasýtili. Na Západe sa zamýšľajú, ako žiť ďalej, my ešte len nad tým, ako prežiť.“
Aký ste z toho mali pocit? Mrzelo vás to?
„Myslím si, že intelektom sa Západu vyrovnáme, sme možno aj bystrejší a šikovnejší a keby sme mali upokojenú dušu, boli by sme ešte duchovnejší a vyspelejší. Zatiaľ sme však stále v porevolučnom kultúrnom šoku a správame sa ako otroci.“
Čoho? Času?
„Z Minska som v podstate hneď letel do Grenoblu, tam som precítil, ako si ten čas sami svojimi činmi a biznisom zrýchľujeme. Tým, koľko toho chceme stihnúť. Francúzi už na to prišli, nechajú si aj dve hodiny na to, aby sa naobedovali. Keď som bol s nimi, stihli sme predebatovať aj slovenský štát. Keď cez obed niekto zavolá nám, nervózne mu odkážeme, aby sa ozval o polhodinu. Bojím sa, že keď dopustíme, aby sa čas takto zrýchľoval, stratíme svoje ja.“
Čo sa stalo, že sa zaoberáte takýmito vecami?
„Ovplyvnilo ma stretnutie s Menyhertom Kocsisom, naším honorárnym konzulom vo Francúzsku. Je to fyzik a o fyzike som sa s ním rozprával celé tri dni. Pomaly mi bolo jasné, že my umelci často vidíme iba svoj svet. To, o čom on dokázal tak podmanivo rozprávať, je pritom dôležité aj pre nás. Čosi podobné sa mi stalo, keď mi raz brat venoval knižku o Albertovi Einsteinovi. Pýtal som sa, to akože čo má byť? Veď ja nerozumiem Einsteinovi. No potom som po ňom siahol a žasol som, čím všetkým sa mi prihováral. Bol by som rád, keby sme prestali žiť v izolovaných svetoch a keby sme skúsili spraviť niečo preto, aby sa navzájom zlievali.“
Dá sa zistiť ako na to?
„Kúpil som si nedávno tropickú rastlinku pripevnenú na úzkom drievku. Pochyboval som trochu, či sa o ňu dokážem postarať tak ako Malý princ o svoju kvetinu. Myslel som si, že ju hádam budem musieť držať v tridsaťstupňovom inkubátore. No predavač mi povedal, že ju len musím trikrát do týždňa postriekať nechlórovanou vodou. Nič iné netreba, ona si aj v trópoch iba berie vodu z hmly. Takže šťastie môže byť veľmi jednoduché a obyčajné.“
UDALOSŤ ROKA 2010: KNIHA | FILM | VÝSTAVA | DIVADLO | HUDBA
